Prvé pokusy s konštrukciou prúdového motoru pre pohon lietadiel započali skoro súčasne v Nemecku a Veľkej Británii. V Nemecku to bol Dr. Hans Pabst von Ohain, ktorý spolupracoval s Ernst Heinkelom. V roku 1936 postavil a v roku 1937 aj vyskúšal svoj prvý motor HeS-l s ťahom 130 kg. Kombinoval axiálny a radiálny kompresor a ako palivo bol použitý vodík. V roku 1938 postavil prvý použiteľný motor, HeS-3-A s ťahom 350 kg, ktorý umožňoval regulovať ťah , ešte v tom istom roku odskúšal vylepšenú verziu HeS-3-B s ťahom 500 kp, ktorú v júli 1939 odskúšal v lietadle s kombinovaným pohonom He 118. 24. augusta 1939 vzlietlo prvé lietadlo, poháňané výlučne prúdovým motorom, ktorým sa stal Heinkel He 178.

Vo Veľkej Británii sa konštrukciou prúdového motoru, určeného na pohon lietadiel, zaoberali dva teamy, oba pod patronátom Royal Aircraft Establishment (RAE). Jeden team, vedený A. A. Griffithom a H. Constantom, pracoval od roku 1926 na motore s axiálnym (osovým) kompresorom. Výsledkom jeho práce bol motor, ktorého prvé časti boli odskúšané v roku 1940 a ktorý sa stal základom pre vývoj povojnovej konštrukcie, motora Metropolitan-Vickers F.2/4 Beryl s ťahom 1590 kp (15,6 kN).

Druhý team viedol Sir Frank Whittle, ktorý začal pracovať v RAE od roku 1930 a ktorý konštruoval motor s radiálnym (odstredivým) kompresorom. Pre realizáciu svojich myšlienok založil spoločnosť Power Jets Ltd. Pri výrobe motoru spolupracoval s firmou British Thomson Houston (BTH), sídliacou v Rugby. 12. augusta 1937 odskúšal prvý funkčný prúdový motor na svete s názvom WU (Whittle Unit). Počas skúšok došlo i niektorým nebezpečným incidentom, Whittle pokračoval na vylepšovaní motoru, ale ministerstvo obrany v priebehu roku 1938 nevenovalo prúdovému motoru záujem. Podobne ako väčšina prúdových motorov tej doby mal dvakrát lomený priebeh pretekajúceho plynu, samotná spaľovacia komora mala tvar písmena U. Optimálne otáčky jednoduchého radiálneho kompresoru motoru WU boli 17 000 ot/min, stupeň kompresie 4. S vypuknutím vojny sa postoj ministerstva zmenil Whittle bol požiadaný, aby vyrobil motor pre navrhované experimentálne lietadlo firmy Gloster. Prvý prototyp W.1 mal veľmi malý ťah 300 kp, ktorý nepostačoval, aby sa lietadlo Gloster vznieslo do vzduchu. Vylepšený motor dostal názov W.1X a dosahoval ťah 390 kg pri vlastnej váhe 318 kg.

Tretí team pracoval pod vedením F. B. Halforda od roku 1941 vo firme de Havilland. Projektoval motor s radiálnym (odstredivým) kompresorom, ktorý bol označený H.1. V apríli 1942 dosiahol ťah 12,1 kN (1230 kp), ale postupným zlepšovaním stúpol až na 13,3 kN (1 360 kp). V sérovej výrobe dostal meno Goblin I, poháňal stíhačky D.H. Vampire, D.H. 108, Gloster Meteor, švédsky SAAB 21R. Jeho licencia bola predaná do USA, kde predstavoval základ pre vývoj motorov General Electric I-16 a J31-GE-5. Po zásadnej rekonštrukcii na priamy prietok plynov vývoj vyvrcholil v motore Allison J33 a ťahom 17,8 kN.

15. mája 1941 na základni RAF v Cranwell po prvý krát vzlietlo lietadlo Gloster G.40 (E.28/39 bolo číslo objednávky) do vzduchu, pilotované poručíkom P. Sayerom. S motorom W.1X dosiahlo maximálnu rýchlosť iba 480 km/hod. Whittle však motor ďalej zdokonaľoval, výrobou bola poverená firma Rover a po type W.2 nasledoval W.2B s ťahom 690 kp, s ktorým už lietadlo dosiahlo na svoju dobu pomerne slušnú rýchlosť 724 km/hod. Ďalší vývoj motoru a jeho výroba už prebiehala vo firme Rolls Royce, ktorej motor W.2B-23 dostal názov Welland I. Počas testov apríli 1943 dosahoval ťah 775 kp pri vlastnej váhe 386 kg.

Gloster G.40 nevynikal novátorským konštrukčným riešením, bolo to typické experimentálne lietadlo bez výzbroje. Rozpätie malo 8,84 m, dĺžku 7,72 m, prázdnu hmotnosť 1 678 kg. Zásoba paliva 373 litrov postačovala na 30-40 minút letu. Maximálny dostup bol 12 800 m, v strmhlavom lete lietadlo dosiahlo Mach 0,82.

«» 2002-03-02