Každý deň, o ktorý sa omeškáva proces zavádzania nových palubných lietadiel Rafale M do výzbroje francúzskeho námorného letectva, znamená ďalší deň života pre "hrdinov" falklandského konfliktu - lietadlá Super Etendard. Preto tieto stroje naďalej vzlietajú z palúb francúzskych lietadlových lodí, aby plnili prieskumné úlohy alebo precvičovali útoky proti lodným a pozemným cieľom s použitím konvenčnej a v prípade potreby i jadrovej výzbroje. A vďaka viacúčelovosti sa môžu použiť aj na prepadové stíhanie alebo, so špeciálnym vybavením, ako cisternové lietadlá.

   Desaťročie spoľahlivej služby viacúčelových palubných lietadiel Etendard IV M a Etendard IV P na palubách francúzskych lietadlových lodí R-99 Foch a R-98 Clemenceau položilo začiatkom 70. rokov základy pokračovania vývoja tohto úspešného typového radu. Objednávateľom vývoja a výroby vo vtedajšej firme Avions Marcel Dassault - Breguet Aviation (neskôr Dassault Aviation) bolo francúzske námorné letectvo - Aéronautique Navale (Aéronavale). Výsledkom vývoja bol jednomiestny viacúčelový stroj Super Etendard. Prvý prototyp vzlietol 29. októbra 1974. Nebol postavený ako úplne nový, ale vznikol prekonštruovaním stroja Etendard IV M s číslom 68. Letové skúšky trvali dva roky, pričom na prvom prototype sa skúšala predovšetkým pohonná jednotka SNECMA Atar 8K-50 (s ťahom 49 kN), ktorá mala nahradiť motory Atar 8C (ťah 44 kN). Druhý prototyp, ktorý vzlietol 25. marca 1975, slúžil na skúšky zbraňovo-navigačného systému SAGEM/Kearfott ETNA a neskôr na letové skúšky na palubách lietadlových lodí. Časť letových skúšok sa vykonávala i na lietadle Etendard IV M zapožičanom od francúzskeho námorného letectva, ktoré malo nainštalovanú novovyvinutú sklopnú nábežnú hranu a dvojštrbinové vztlakové klapky. Po úspešnom skončení týchto skúšok dostal modifikované krídlo aj prvý prototyp. Oba prototypy počas letových skúšok nalietali viac ako 1000 hodín pri 910 vzletoch. V novembri 1977 sa rozbehla sériová výroba. Prvý sériový stroj vzlietol 24. novembra 1977 z podnikového letiska v Bordeaux-Mérignac. Vojskové skúšky a skúšky zbraňových systémov sa uskutočnili v roku 1978. Dňa 28. júna 1978 slávnostne zaviedli prvé sériové stroje do operačnej služby v leteckých jednotkách 11F, 14F a 17F na palubách francúzskych lietadlových lodí R-99 Foch (11F a 14F) a R-98 Clemenceau (17F). Ako prvý sa do služby dostal až tretí sériový stroj. Letky 11F a 14F majú aj pozemnú základňu BAN (Base AéroNavale) v Landivisiau-Bihouac a letka 17F v Hyéres. Neskôr sa na Super Etendardy prezbrojili aj letky 12F a 16F.

   Pôvodná objednávka francúzskeho vojenského námorníctva znela na 100 kusov lietadiel Super Etendard. Finančné dôvody však viedli k zníženiu objednávky na 71 kusov, pričom 20 z nich dostalo špecializované fotografické vybavenie na plnenie prieskumných úloh a podvesné tankovacie zariadenie.

   V roku 1979 prišla prvá a zároveň posledná zahraničná objednávka. Argentína si objednala 14 lietadiel i s protilodnými riadenými strelami AM-39 Exocet. Táto kombinácia sa stala smrtonosnou pre niektoré lode britskej Royal Navy počas falklandského (malvínskeho) konfliktu v roku 1982 (raketonosné torpédoborce HMS Sheffield a HMS Coventry, fregaty HMS Ardent a HMS Antelope a nákladnú loď Atlantic Conveyor). Argentína v tom čase mala len päť Super Etendardov (boli dodávané od 17. novembra 1981 jednotke 2. Escuadrilla de Caza y Ataque a umiestnené na základni Espora v Bahía Blanca pri Buenos Aires) a päť RS Exocet. Prvý raz ich úspešné nasadila 4. mája 1982 z Rio Gallegos, keď riadenou strelou Exocet potopili torpédoborec HMS Sheffield. Aj napriek malému počtu striel Exocet argentínske letectvo spôsobilo britskému zoskupeniu straty ďalších lodí bez toho, že by bolo zostrelené jediné lietadlo Super Eterdand. Ostatné stroje boli do Argentíny dodané až po konflikte v decembri 1982.

   Sériová výroba prebiehala až do roku 1982, do dokončenia všetkých 85 kusov. V roku 1983 sa o ne začal zaujímať aj Irak. Nekúpil ich, ale na jeseň toho istého roku si 5 lietadiel (mali bočné čísla 63, 64, 65, 66 a 67) od Aéronavale prenajal. Stroje boli vyzbrojené RS AM-39 Exocet, ktoré však boli zakúpené už predtým spolu s lietadlami Mirage F.1EQ-5. Počas iracko-iránskej vojny podnikli niekoľko úspešných akcií v známej "vojne tankerov", ale začiatkom roku 1985 ich stiahli späť do Francúzska (údajne na podnet vtedajšieho prezidenta Mitterranda).

   Vzhľadom na predlžovanie skúšobno-vývojového programu a následné posunutie termínu zavádzania lietadiel Rafale M do výzbroje (prvá novovyzbrojená jednotka na lietadlovej lodi R-91 Charles de Gaulle by operačnú spôsobilosť mala dosiahnuť v polovici roku 2001), velenie Aéronavale zadalo špecifikácie na modernizáciu päťdesiatich Super Etendardov. Modernizácia spočíva v novom avionickom vybavení, montáži nového rádiolokátora a v zvýšení nosnosti podvesených zbraní (počet podkrídlových závesníkov sa zvýšil zo štyroch na šesť). Prvé dva predsériové stroje boli dodané v marci a júni 1992.

TECHNICKÝ POPIS

   Super Etendard je jednomotorový celokovový samonosný stredoplošník so šípovým krídlom a chvostovými plochami.

   Celokovový samonosný pološkrupinový drak lietadla sa na 90 % zhoduje s drakom jeho predchodcu Etendard IV M a je tvarovaný podľa pravidla plôch. V prednej časti trupu má zabudovaný rádiolokátor, na hornej strane prednej časti trupu umiestnený výsuvný nadstavec na tankovanie počas letu a za ním klimatizovanú pretlakovú kabínu. Kryt kabíny je jednodielny a odklápa sa smerom hore dozadu. Za kabínou sú umiestnené bloky palubnej avioniky a palivové nádrže. Na úrovni kabíny sú po obidvoch stranách trupu oválne neregulovateľné nasávacie otvory na vstup vzduchu do motora. Pod zadnou časťou trupu je namontovaný výklopný záchytný brzdiaci hák, ktorý slúži na skrátenie dojazdu na palube lietadlovej lode. Na spodnej strane trupu sú dva hydraulicky ovládané perforované aerodynamické brzdiace štíty. V koreni odtokovej hrany ZChP je puzdro s brzdiacim padákom.

   Krídlo má vo štvrtine tetivy uhol šípu 45^o a na 18,5 % dĺžky uhol šípu nábežnej hrany 50^o. Má negatívne vzopätie -1^o a štíhlosť 3,23. Relatívna hrúbka profilu je 6 % pri koreni a 5 % na konci krídla. Krídlo má dvojnosníkovú konštrukciu a hydraulicky sklápanú nábežnú časť vybavenú vírovým generátorom. Na odtokovej časti sú krídelká a dvojštrbinové vztlakové klapky, pred ktorými sú rušiče vztlaku. Rušiče vztlaku sú mechanicky prepojené so vztlakovými klapkami a vysúvajú sa spolu s nimi. Konce krídla sa hydraulicky sklápajú (dajú sa sklopiť aj ručne). Vnútorné priestory krídla sa využívajú ako integrálne palivové nádrže.

   Chvostové plochy sú šípové a majú podobnú konštrukciu ako krídlo. Vodorovná chvostová plocha s uhlom šípu nábežnej hrany 45^o a riešená ako plávajúci stabilizátor s elektricky ovládanými vyvažovacími plôškami, je umiestnená v 1/4 výšky zvislej chvostovej plochy. Zvislá chvostová plocha (ZChP) s uhlom šípu nábežnej hrany 62 o pozostáva z kýlovej plochy a smerového kormidla.

   Pristávacie zariadenie má dva hlavné a jeden predný podvozok s jednoduchými kolesami. Predný podvozok sa zaťahuje smerom dozadu do trupu, hlavné podvozky do krídla smerom k trupu. Kolesá sú vybavené brzdami a protišmykovým zariadením.

   Pohonnou jednotkou je jednoprúdový jednorotorový motor SNECMA Atar 8K-50 bez prídavného spaľovania s ťahom 49,03 kN. Má deväťstupňový axiálny kompresor, prstencovú spaľovaciu komoru a dvojstupňovú turbínu. Prietočné množstvo vzduchu je 75 kg.s^-1, stlačenie kompresora 6,5. Spotreba paliva je 9,8 kg.N^-1.h^-1. Palivo je umiestnené vo vakových palivových nádržiach v strednej časti trupu a v integrálnych krídlových nádržiach s celkovou kapacitou 3270 l. Lietadlo má výsuvný nadstavec na tankovanie paliva počas letu umiestnený v prednej časti trupu. Na centrálny podtrupový a dva vnútorné podkrídlové závesníky možno podvesiť prídavné palivové nádrže v kombináciach 1 x 595 l a 2 x 600 l, alebo 1 x 1100 l.

   V kabíne je vystreľovacie sedadlo Martin Baker/SEMMB (Société d'Exploitation des Matériels Martin Baker) CM-4A s parametrami 0/0. Argentínske stroje majú sedadlá Martin Baker Mk.6.

VÝSTROJ

   V prednej časti trupu je zabudovaný viacúčelový monoimpulzový Dopplerov rádiolokátor Thomson-CSF Agave umožňujúci vyhľadávať a sledovať pozemné, námorné i vzdušné ciele. V súčinnosti so zbraňovým systémom SAGEM/Kearfott ETNA môže riadiť paľbu kanóna a vypúšťanie riadených striel. Rádiolokátor slúži aj na navigáciu, na kopírovanie terénu v súčinnosti s autopilotom a na mapovanie terénu. Dosah rádiolokátora na cieľ s odrazovou plochou väčšou ako 1 m² je v režime vyhľadávania vzdušných cieľov 46 km a na ciele s odrazovou plochou menšou ako 1 m² je 19 km. Dosah na hladinové a pozemné ciele je 40 km. V režime mapovania je dosah 70 km. RL pracuje na frekvencii 8 až 10 GHz (pásmo X) s opakovacími kmitočtami 0,5, 1 a 2 kHz s maximálnym impulzovým výkonom 70 kW. Anténa je typu Cassegrain s priemerom 460 mm. Sektor vyhľadávania v azimute je +/- 70^o a vo vertikále +/- 30^o.

   V rámci modernizácie strojov Super Etendard začiatokm 90. rokov bol rádiolokátor Agave nahradený novým rádiolokátorom Anemone, určeným prevažne na vyhľadávanie pozemných a námorných cieľov. Môže však pracovať aj v režime "navigácia" a vyhľadávať a sledovať vzdušné ciele. Oproti typu Agave má menší vyžarovaný výkon, a preto ho možno zistiť na menšiu vzdialenosť. Pracuje v kmitočtovom pásme 8 až 18 GHz.

   Avionické vybavenie pozostáva z inerciálneho zbraňovo-navigačného komplexu SAGEM/Kearfott ETNA spolupracujúceho s gyroskopickou centrálou UNI-40/SKN-2602 (licencia systému Singer Kearfott zdokonalená a prispôsobená francúzskou firmou SAGEM) a s palubným počítačom UAT-40 (v modernizovanej verzii ho nahradil nový palubný počítač UAT-90 s väčšou kapacitou a rýchlosťou spracovania prijímaných údajov). Súčasťou vybavenia starších verzií je počítač letových hodnôt Type 66, výstražný rádiolokačný prijímač, aktívne a pasívne RL a IČ rušiče. Modernizované verzie majú iný výstražný rádiolokačný prijímač.

   Na zabezpečenie spojenia slúžia UKV rádiové stanice Crouzet TRT ERA-7200 alebo TR-AP-137, prípadne VKV rádiová stanica TR-AP-138A.

   Protizemná výzbroj s laserovou poloaktívnou navádzacou sústavou sa navádza pomocou laserového diaľkomera/ožarovača cieľov ATLIS umiestneného v podvesnom kontajneri.

   Na závesníky možno podvesiť aj prídavné elektronické vybavenie, ako sú kontajnery na vedenie REB Remora alebo Barem, infračervený rušiaci systém Nacelle atď...

   Kabína je vybavená priehľadovým displejom (HUD) Thomson-CSF VE-120 a displejom Crouzet Type 97 na zobrazenie navigačných údajov.

   Časť modernizovaných lietadiel má kabínu vybavenú dvoma viacfunkčnými displejmi a ovládacie prvky sústredené na riadiacej páke a páke ovládania motora podľa princípu HOTAS.

VÝZBROJ

   Zabudovaná výzbroj sa skladá z dvoch francúzskych revolverových jednohlavňových kanónov DEFA-552A s kalibrom 30 mm. Každý má palebný priemer 125 nábojov. Sú umiestnené vedľa seba v spodnej časti trupu. Prídavnú výzbroj možno podvesiť na jeden centrálny podtrupový a štyri podkrídlové závesníky. Na ničenie pozemných cieľov môže lietadlo niesť až dve riadené strely "vzduch-zem" AS-30 (prípadne staršie AS-20) alebo AS-30L (AS-30L má laserovú poloaktívnu navádzaciu sústavu a v tomo prípade sa podvesuje aj laserový ožarovač cieľov ATLIS) alebo šesť kontajnerových bômb BLG-66 Belouga. Belouga sa dodáva s trieštivou submuníciou (ničivý okruh črepín je 10 m od miesta dopadu), priebojnou submuníciou s kumulatívnymi náložami (prebíjajú 300 mm hrubý pancier) a s trhavou submuníciou. V závislosti od výšky odhodenia pokryje submunícia priestor 40 x 120 m alebo 40 x 240 m.

   Podvesujú sa klasické bomby s rôznym kalibrom, neriadené rakety, laserom navádzané riadené bomby BGL/Arcole, protibetónové bomby BAP-100 a protitankové bomby BAT-120 určené na ničenie nekrytej techniky a živej sily. Na špeciálny skupinový závesník 30-6-M2 sa podvesuje 18 alebo 12 bômb BAT-120 v skupinách po 9 (3 x 3 a 3 x 3) alebo 6 (2 x 3 a 2 x 3). Teleso bomby s hmotnosťou 35 kg obsahuje trieštivotrhavú bojovú časť s hmotnosťou 24 kg vo verzii ABL alebo AMV. Verzia ABL (Anti Blindés Légers) má 800 ks predtvarovaných črepín s hmotnosťou 12,5 g. Každá z nich môže na vzdialenosť 20 m preraziť pancier s hrúbkou 7 mm. Verzia AMV (Anti Matériels et Véhicules) obsahuje 2600 ks oceľových črepín s hmotnosťou 4 g. Šesť bômb pokryje cieľovú plochu s rozlohou 40 x 120 m. Bomba BAT-120 má oproti klasickej 125 kg bombe dvojnásobný účinok. Bomba BAP-100 (Bombe Accéléré de Pénétration) je určená na ničenie betónových VPD. Teleso bomby s hmotnosťou 37 kg má bojovú časť s hmotnosťou 20 kg. Na skupinový závesník 30-6-M2 sa bomby BAP-100 podvesujú obdobne ako bomby BAT-120. Na závesník 14-3-M2 sa podvesuje 9 alebo 6 bômb v skupinách po 3 (3 x 3 alebo 2 x 3). Výbuch jednej bomby naruší kompaktnosť 40 m² betónovej plochy.

   Proti hladinovým cieľom sa používa riadená strela Aérospatiale AM-39 Exocet (spravidla sa podvesuje v kombinácii s prídavnou palivovou nádržou). Strela Exocet má hmotnosť 655 kg, z toho hmotnosť bojovej hlavice vybavenej nárazovým zapaľovačom s oneskorovačom je 165 kg. Pri rýchlosti letu 310 m.s^-1 má dolet 50 až 70 km (motor pracuje 93 sekúnd). Do cieľového priestoru sa RS navádza inerciálnym navádzacím systémom spojeným s rádiovýškomerom. Výška letu je 10 až 15 m, pričom počas letu sa môže niekoľkokrát znížiť. Vo vzdialenosti 20 km od cieľa strela sklesá na 2 až 5 m nad hladinu a do činnosti sa uvedie aktívna RL samonavádzacia sústava umožňujúca presné navedenie aj na rýchle manévrujúce ciele.

   Od roku 1991 je vo výzbroji Super Etendardov zavedená aj riadená strela "vzduch-zem" ASMP s plochou dráhou letu, ktorá môže byť vybavená nukleárnou bojovou hlavicou.

   Lietadlo je na vlastnú ochranu vyzbrojené dvoma RS "vzduch-vzduch" R-550/555 Magic 1/2 s IČ samonavádzacou sústavou a s dosahom do 20 km. Podvesiť možno aj americké RS AIM-9L Sidewinder s IČ samonavádzacou sústavou a dosahom do 17,5 km.

   Na centrálny trupový závesník sa podvesuje jadrová bomba AN-52 s mohutnosťou 52 kt alebo riadená strela ASMP s hlavicou s mohutnosťou 150 kt a dosahom pri vypustení z veľkých výšok až 250 km.