Tomuto lietadlu, ktoré sa zrodilo aj vďaka
spoľahlivým službám jeho predchodcov nesúcich spoločnú
značku Dassault Aviation, bude raz v zaznamenanej
novodobej histórii vojenského letectva určite patriť
čestné miesto. Aj keď od zalietnutia prvého prototypu
uplynulo už 35 rokov, stroje Mirage F.1 tradičného
francúzskeho výrobcu, s klasickým krídlom pre neho dosť
netypickým, brázdia oblohu i na začiatku nového milénia.
Je snom azda každého konštruktéra i výrobcu, aby ich
lietadlo kvalitami presvedčilo čo najširšie spektrum
zákazníkov. O tom, že sa tak v prípade viacúčelového
stroja Mirage F.1 stalo, svedčí dlhý zoznam zahraničných
užívateľov, ktorí majú toto lietadlo vo výzbroji už
takmer tri desaťročia.
Francúzska firma Avions Marcel Dassault (v súčasnosti
Dassault Aviation) koncom roka 1963 začala súkromný
vývoj jednomiestneho stíhacieho lietadla, ktoré malo
nahradiť zastarávajúce typy Mirage III. Nový stroj
trochu prekvapujúco koncipovala ako hornoplošník so
šípovým krídlom a s klasickými chvostovými plochami.
Dôvodom bola, okrem iného, skutočnosť, že predchádzajúce
stroje s deltakrídlom bez vodorovnej chvostovej plochy
mali vysokú pristávaciu rýchlosť a nepriaznivé
vlastnosti pri vzlete. Nová koncepcia umožňovala znížiť
pristávaciu rýchlosť o 28 % a niesť o 45 % viac paliva.
Obratnosť vzrástla až o 80 %. Pôvodné označenie nového
stroja Mirage IIIF sa neskôr zmenilo na Mirage F.1.
Pohonnou jednotkou mal byť jednoprúdový motor SNECMA
Atar 9K-31 so statickým ťahom 65,7 kN pri zapnutom
prídavnom spaľovaní, ktorý sa osvedčil už v
strategických bombardéroch Mirage IVA. Tomuto všetkému
predchádzal tender, ktorý velenie francúzskeho
vojenského letectva – L’Armée de l’Air (AA) – vypísalo v
roku 1964. Nové univerzálnejšie a výkonnejšie lietadlo
malo nahradiť zastarávajúce stroje Mirage III.
Špecifikácie dosť ovplyvnili americké lietadlá F-4
Phantom II. Dassault zodpovedal strojom Super Mirage
F.2, koncepčne podobným neskoršiemu typu Mirage F.1, ale
väčším, dvojmiestnym a poháňaným jedným dvojprúdovým
motorom Pratt & Whitney/SNECMA TF-306. Prvý a
zároveň jediný prototyp vzlietol 12. júna 1966. Letectvo
však oň stratilo záujem a sériová výroba sa nikdy
nezačala.
Dassault takúto situáciu predpokladal.
Preto pracoval na uvedenom súkromnom vývoji lietadla
Mirage F.1, ktoré bolo vlastne zmenšenou a zjednodušenou
verziou neprijatého stroja Super Mirage F.2. Keďže
finančná podpora vývoja prichádzala i z Izraela a
Juhoafrickej republiky, ktorých vojenské letectvá mali
eminentný záujem o zaradenie nového typu do vlastnej
výzbroje, bolo len otázkou času, kedy konštruktérsky tím
predstaví prvý prototyp. Motivujúcim faktorom vývoja
bola i predbežná izraelská objednávka na 50 kusov, ktorá
sa napokon prede Gaullovo embargo po tzv. šesťdňovej
izraelsko-arabskej vojne v roku 1967 nerealizovala.
Prvý prototyp Mirage F.1-01 zalietol dňa 23. decembra
1966 šéfpilot zalietavacieho programu René Bigand, ktorý
neskôr, 18. mája 1967 pri 24. lete zahynul (počas
nácviku vystúpenia na aerosalóne v LeBourget došlo pri
akcelerácii k trepotaniu – flutteru – nosných a
chvostových plôch a k následnej deštrukcii lietadla).
Katastrofa však vývoj lietadla nezastavila.
V septembri 1967 dostal Dassault prvú vládnu
objednávku na tri predsériové stroje. Prvý z nich s
označením Mirage F.1-02 vzlietol 20. marca 1969 a hneď
pri prvom lete dosiahol rýchlosť M = 1,15. Pilotoval ho
nový šéfpilot skúšobného programu Jean-Marie Saget.
Tento stroj neskôr dostal zlepšený motor Atar 9K-50.
Druhý predsériový stroj Mirage F.1-03 so zväčšeným
krídlom uskutočnil prvý let 18. septembra 1969. Posledný
predsériový stroj Mirage F.1-04 už s plným prístrojovým
vybavením vzlietol v lete 1970. Prvou sériovo vyrábanou
verziou sa stala Mirage F.1C, primárne určená na prepady
vzdušných cieľov za sťažených poveternostných podmienok
a sekundárne aj na plnenie stíhacích-bombardovacích
úloh. Jej prednosťou bola pomerne dobrá akcelerácia a
stúpavosť. Rýchlosť 2 300 km.h-1 dosiahla za
9 minút po vzlete pri súčasnom stúpaní nad výšku 12 000
m. Pri optimálnom stúpacom režime dosiahla výšku 12 500
m za 1 minútu.
Palubný rádiolokátor a rádionavigačné systémy v
prvých strojoch boli prevzaté z typu Mirage III E.
Neskôr vyrobené stroje už dostali nový rádiolokátor
Cyrano IV alebo Cyrano IV M. Prvý sériový stroj vzlietol
15. februára 1973 a onedlho dostal prvé kusy 30. stíhací
pluk Normandie – Niemen na základni BA Reims. Táto
verzia sa licenčne vyrábala aj v Juhoafrickej republike
s označením Mirage F.1CZ. Druhou sériovo vyrábanou
stíhacou-bombardovacou verziou sa v roku 1975 stala
Mirage F.1A. V AA mala nahradiť typ Mirage V s podobným
určením. Vzhľadom na vybavenie len základnými prístrojmi
mohla plniť úlohy len v dobrom počasí. Aj táto verzia sa
ako Mirage F.1AZ licenčne vyrábala v Juhoafrickej
republike. Dvojmiestna cvično-bojová modifikácia Mirage
F.1B sa sériovo vyrábala od roku 1976 a v AA nahrádzala
staršie stroje Mirage IIIB. Po modernizácii v
osemdesiatych rokoch dostala označenie Mirage F.1D. S
modifikáciou Mirage F.1E (E ako Európa) sa počítalo ako
s európskou stíhačkou – náhradou zastaraných strojov
F-104 Starfighter v letectvách NATO. Napriek obrovskej
reklamnej kampani tento "kontrakt storočia" vyhrala
americká konkurencia s typom F-16 Fighting Falcon.
Lietadlá Mirage F.1E však dosiahli výrazné exportné
úspechy v iných krajinách. L’Armée de l’Air ich prijalo
do výzbroje ako prechodový typ do zavedenia vyvíjaných
strojov ACF. Prvý prototyp verzie E s označením Mirage
F.1/M53 vzlietol 22. decembra 1974. Poháňal ho nový
dvojprúdový motor SNECMA M53-02 s maximálnym statickým
ťahom 55,1 kN a 82,9 kN pri zapnutom prídavnom
spaľovaní. Nová verzia dostala zdokonalené elektronické
vybavenie, predovšetkým nový navigačný systém a
modernizovaný palubný rádiolokátor Cyrano IV-100.
Sériové lietadlá sa dodávali od konca roku 1977.
Poslednou zo základných modifikácií je prieskumná
verzia Mirage F.1CR-200. Prvý z dvoch postavených
prototypov vzlietol 20. novembra 1981. O rok neskôr sa
začala stavba prvého sériového stroja a v marci 1983
dodávky pre AA. Prieskumná verzia má upravenú prednú
časť trupu (predĺženie o 8 cm), v ktorej je okrem
rádiolokátora Cyrano IV MR zabudovaný aj špeciálny
výstroj na fotografický a infračervený prieskum. V
súčasnosti na leteckej základni Reims slúži spolu
päťdesiat týchto strojov.
Lietadlá Mirage F.1 od zavedenia do výzbroje
jednotiek AA prešli množstvom modernizácií týkajúcich sa
hlavne elektronického vybavenia. Príkladom môže byť
modernizácia celkovo 53 lietadiel Mirage F.1C na verziu
Mirage F.1CT.
Šetrenie finančných prostriedkov sa v polovici
deväťdesiatych rokov stalo jedným z hlavných dôvodov
rozhodnutia o modernizácii lietadiel Mirage F.1
španielskeho vojenského letectva. Modernizácia 46
jednomiestnych a štyroch dvojmiestnych strojov, zameraná
predovšetkým na zdokonalenie avionických a zbraňových
systémov, má napomôcť preklenúť obdobie do príchodu
nového typu Typhoon.
Celkovo vzniklo v kooperácii s belgickými firmami
SABCA a SONACA 715 lietadiel Mirage F.1. Ďalších 32
kusov na základe licencie vyrobila juhoafrická firma
Production Corporation of South Africa Ltd. Systémová
cena lietadla Mirage F.1 sa v osemdesiatych rokoch
pohybovala okolo 25 miliónov FRF, čo bolo o 10 miliónov
viac ako pri starších typoch Mirage III. Popri L’Armée
de l’Air a španielskom vojenskom letectve (73 kusov
verzií CE/BE/EE s domácim označením C-14A/CE-14A/C-14B)
zaviedli lietadlá Mirage F.1 do výzbroje ešte vojenské
letectvá Grécka (33 kusov verzií CG/BG), Líbye (32
strojov F.1A), Juhoafrickej republiky (32 lietadiel
F.1AZ a 16 strojov F.1CZ), Maroka (50 strojov F.1CM),
Jordánska (35 kusov modifikácií BJ/CJ/EJ), Kuvajtu (12
strojov F.1BK/CK), Kataru (18 lietadiel F.1EDA/DDA),
Iraku (108 jednomiestnych F.1EQ-1/2/4/5/6 a 15
dvojmiestnych F.1BQ-1/2/3) a Ekvádora (verzie F.1JA/JE).
Spomedzi exportných modifikácií najväčšími bojovými
možnosťami disponujú iracké stroje. Verzia EQ-1 je
vybavená prieskumným kontajnerom HAROLD. Modifikácia
EQ-5 má vo výzbroji RS "vzduch-loď" AM-39 Exocet, a
preto používa viacúčelový dopplerovský rádiolokátor
Thomson-CSF Agave (rovnaký majú aj lietadlá Super
Etendard), umožňujúci vyhľadávať a sledovať pozemné,
námorné i vzdušné ciele. Verzie EQ-4 a EQ-6 v Iraku
upravili na nesenie sovietskych RS "vzduch-zem" Ch-29ML
(AS-14 Kedge) s laserovou poloaktívnou navádzacou
sústavou.
V rámci modernizácie sa uvažovalo aj zástavbe
francúzsko-ruského impulzového dopplerovského
rádiolokátora FATOM firiem Thomson-CSF a Fazotron.
Na reálnych bojových akciách sa zúčastnili
francúzske, líbyjské, juhoafrické, kuvajtské a iracké
stroje. V prípade dvoch posledných krajín stáli ich
lietadlá proti sebe ako protivníci (vojna v Perzskom
zálive). Jednou z najviac medializovaných bojových akcií
bolo v roku 1982 zostrelenie angolského lietadla
MiG-21bis juhoafrickým lietadlom Mirage F.1CZ
pilotovaným majorom Rankinom. Obdobie deväťdesiatych
rokov z hľadiska bojového nasadenia patrilo predovšetkým
francúzskym prieskumným modifikáciám, ktoré sa aktívne
zúčastňovali na operáciách pri riešení balkánskeho
konfliktu.
Viacúčelové nadzvukové lietadlá Mirage F.1 majú vďaka
výkonnej pohonnej jednotke, dobrej aerodynamike draka a
účinným zariadeniam na zvyšovanie súčiniteľa vztlaku
veľmi dobré letové vlastnosti v celom rozsahu možných
režimov letu. Vynikajú dobrou stabilitou a
riaditeľnosťou i pri medzných uhloch nábehu.
Technický popis
Lietadlo Mirage F.1 je jednomiestny samonosný
celokovový jednomotorový hornoplošník so šípovým krídlom
lichobežníkového tvaru a klasickými chvostovými
plochami.
Drak a motor
Trup s pološkrupinovou konštrukciou má oválny
prierez. Na jeho bokoch za kabínou sú polkruhové otvory
s meniteľným prierezom na prívod vzduchu k pohonnej
jednotke. V prednej časti trupu je pod dielektrickým
radómom umiestnená anténa palubného rádiolokátora a časť
blokov palubnej avioniky. Za nimi nasleduje jednomiestna
klimatizovaná pretlaková kabína s krytom otvárajúcim sa
smerom hore a dozadu. Za ňou sú ďalšie bloky
elektroniky. V zadnej časti trupu sa nachádza prúdový
motor s regulovateľnou výtokovou dýzou. Priestory medzi
motorom a poťahom trupu slúžia ako integrálne palivové
nádrže. Dva dolné pomocné kýlové plochy pod zadnou
časťou trupu prispievajú k zlepšeniu smerovej stability.
Na spodnej strane vstupných kanálov sú zabudované
hydraulicky ovládané aerodynamické brzdy. V schránke v
koreni odtokovej hrany zvislej chvostovej plochy je
uložený brzdiaci padák, ktorý slúži na skrátenie dojazdu
pri pristátí.
Krídlo s nosníkovou pološkrupinovou konštrukciou má
uhol šípu nábežnej hrany 50° a negatívne vzopätie.
Nábežná časť s charakteristickým "psím zubom" sa
hydraulicky sklápa. Na odtokovej časti sú dvojdielne
dvojštrbinové vztlakové klapky, krídelká a dvojdielne
spojlery. Riadiace plochy sa ovládajú hydraulicky
prostredníctvom posilňovačov. Vnútorné priestory krídla
vypĺňajú integrálne palivové nádrže. Šípové chvostové
plochy majú podobnú konštrukciu ako krídlo. Vodorovná
chvostová plocha je riešená ako plávajúci stabilizátor.
Mohutná lichobežníková zvislá chvostová plocha sa skladá
zo stabilizátora a smerového kormidla. Ovládanie je
hydraulické.
Pristávacie zariadenie s čelovým podvozkom má
zdvojené kolesá na všetkých troch nohách. Riaditeľný
predný podvozok sa zaťahuje smerom dozadu a hlavné
podvozky smerom dopredu do trupu. Konštrukcia
pristávacieho zariadenia umožňuje vzlety aj z poľných
letísk.
Pohonnou jednotkou je jednoprúdový motor SNECMA Atar
9K-50 s maximálnym statickým ťahom 49,2 kN a 70,6 kN so
zapnutým prídavným spaľovaním.
Palivová sústava zahŕňa trupové a krídlové integrálne
nádrže s kapacitou 4 600 l paliva. Na centrálny
podtrupový závesník a vnútorné podkrídlové závesníky
možno podvesiť tri prídavné nádrže s celkovým obsahom 3
600 l paliva. Na hornú stranu trupu vpravo pred pilotnou
kabínou sa dá nainštalovať pevný tankovací nadstavec na
dopĺňanie paliva počas letu.
Kabína je vybavená vystreľovacím sedadlom Martin
Baker Mk.4 s parametrami H=0 m a V=165
km.h-1, ktoré licenčne vyrába francúzska
firma SEMMB (Société d’Exploitation des Matériels Martin
Baker).
Výstroj
Elektronický výstroj umožňuje plniť úlohy i v
sťažených poveternostných podmienkach a v noci. Na
zabezpečenie spojenia s lietadlami vo vzduchu a
pozemnými riadiacimi stanovišťami slúži VKV/UKV
rádiostanica TVU-740 a KV rádiostanica ERM-710.
Hlavnými
prostriedkami na zabezpečenie navigácie sú inerciálne
navigačné zariadenie UNI-250 alebo ULISS-47, navigačný
počítač Typ 115 alebo ESD-182 a palubné zariadenie
AN/ARN-52A a MITAC navigačného systému TACAN.
Priblíženie lietadla k letisku, zostup a pristátie v
sťažených poveternostných podmienkach a v noci umožňuje
palubné zariadenie NR-AX-7 systému VOR/ILS. Verzia F.1E
je vybavená aj inerciálnym navigačným systémom
SAGEM-Kearfott SKN-2603 a digitálnym autopilotom
SFEMA-505.
Ďalšie avionické vybavenie pozostáva z rádiolokačného
výškomera AHV-9, automatického rádiokompasu a
identifikačného systému IFF. Presnú navigáciu pri letoch
v malých výškach zabezpečuje dopplerovský navigačný
rádiolokátor Decca RDN-72.
Na vyhľadávanie vzdušných cieľov, automatické
sledovanie vybratých cieľov a navádzanie riadených
striel "vzduch-vzduch" s poloaktívnou navádzacou
sústavou slúži v lietadle Mirage F.1C zabudovaný
viacúčelový impulzný dopplerovský rádiolokátor Cyrano IV
FCS s dosahom (na vzdušné ciele) 110 km.
Údaje o cieľoch a hlavné letové údaje sa v kabíne
premietajú na čelnom priehľadovom displeji (HUD) CSF
VE-130.
Navádzanie riadených bômb alebo riadených striel
"vzduch-zem" s laserovou navádzacou sústavou umožňuje
zabudovaný laserový diaľkomer a ožarovač cieľov TMV-630
s dosahom až 24 km, prípadne sa môže využiť aj podvesný
navádzací kontajner ATLIS II. Na zisťovanie údajov o
nepriateľských rádiolokátoroch pre protirádiolokačné
riadené strely ARMAT sa používa systém Thomson-CSF
ASTAC. Na vlastnú ochranu a rušenie vyhľadávacích a
streleckých rádiolokátorov PVO protivníka je lietadlo
vybavené rádiolokačným výstražným prijímačom
AN/ALR-66(VH), pasívnym rádiolokačným rušičom Typ 5062 a
Typ 5065/5066, pasívnym infračerveným rušičom Typ 587IL,
658 a 659. Používajú sa aj systémy Dagaie alebo Sagaie
na vypúšťanie jednorazových rušičov AEJ (Active
Expandable Jammer) pracujúcich v pásme 1 – 4 a 4 – 10
GHz, ako aj kontajnerové aktívne rádiolokačné rušiče
Caiman, Remora alebo Barem.
Prieskumná verzia
Mirage F.1CR-200 má okrem základného elektronického
výstroja aj vybavenie na fotografický prieskum. Na
snímkovanie z veľkých výšok je určená panoramatická
kamera typu AA3-36, AA6-61 alebo OMERA-35, na
snímkovanie z malých a stredných výšok kamera OMERA-40.
Kamery sú zabudované v konštrukčne upravenej prednej
časti lietadla. Prieskumné vybavenie zahŕňa ďalej
infračervené zariadenie SAT SCM Super Cyclope
inštalované namiesto pravého trupového kanóna a
zariadenie SYREL na rádiotechnický prieskum v
kmitočtovom pásme od 1 do 18 GHz na vzdialenosť 20 až
150 km. Používa sa aj kontajnerový prieskumný
rádiolokátor s bočným vyžarovaním (SLAR) TVM-064 Raphael
TH, ktorý má z výšky 800 až 1 000 m rozlišovaciu
schopnosť až 3 metre a dosah až 100 km. Na vykonávanie
prieskumu z prízemných a malých výšok pri vysokej
rýchlosti možno pod trup podvesiť prieskumný kontajner
HAROLD alebo COR-2. Kontajner COR-2 spolupracuje s IČ
senzorom Super Cyclope od firmy SAGEM. Pri ohniskovej
vzdialenosti 600 mm je schopný zabezpečiť snímky s
rozmermi 114 x 114 mm.
Francúzske stroje Mirage F.1CR od roku 1999 dostávajú
prieskumné kontajnery s vysokou rozlišovacou schopnosťou
PRESTO/DESIRE od firmy Thomson-CSF (dnes Thales). Sú
určené na detailný prieskum z veľkých vzdialeností,
resp. z priestorov mimo dosahu prostriedkov PVO
protivníka, prípadne na získanie panoramatického
prehľadu rýchlym preniknutím do hĺbky jeho územia.
Spracované digitalizované snímky sa zaznamenávajú na
vysokorýchlostné záznamové zariadenie, alebo prenášajú v
reálnom čase do pozemného strediska na vzdialenosť až
niekoľko stoviek kilometrov. Základným senzorom je
elektrooptická stereoskopická kamera MSD-610 na
snímkovanie z malých až veľkých výšok. Plošný detektor s
10 000 prvkami pracuje v pásme 0,4 až 1,1 µm. Objektív
so zorným poľom 11° možno vychýliť o 110° na obe strany.
Kontajner s celkovou hmotnosťou 120 kg, priemerom 350 mm
a dĺžkou 150 cm umožňuje aj detekciu pohyblivých
pozemných cieľov.
Prieskumné údaje sa na zem prenášajú pomocou systému
SARA (Systéme Aero-Transportable de Reconnaissance
Aérienne).
Verzia Mirage F.1CT má palubný počítač typu M-192XR a
elektronický priehľadový displej CSF VE-120.
Výzbroj
Základnú palubnú výzbroj lietadla Mirage F.1C/E
predstavujú dva jednohlavňové revolverové kanóny
DEFA-553 kalibru 30 mm, každý s palebným priemerom 125
nábojov a kadenciou 1 100 až 1 500 výstrelov za minútu.
Kanóny sú umiestnené na spodnej strane trupu.
Prídavnú výzbroj možno podvesiť na štyri závesníky
pod krídlami a jeden pod trupom. Na konce krídla sa na
vlastnú ochranu umiestňujú riadené strely
"vzduch-vzduch" R-550/555 Magic 1/2 s IČ samonavádzacou
sústavou. Na ničenie vzdušných cieľov môžu ďalej slúžiť
riadené strely R-530, Super 530 príp. Super 530F (verzia
CT).
Na ničenie pozemných cieľov možno lietadlo vyzbrojiť
rôznymi typmi neriadených bômb, dvoma riadenými strelami
"vzduch-zem" AS-30L s poloaktívnou laserovou navádzacou
sústavou alebo dvoma riadenými bombami BGL (Bombe Guidée
Laser)/Arcole s poloaktívnou laserovou navádzacou
sústavou, určenými predovšetkým na ničenie zodolnených
cieľov. Stroje francúzskeho vojenského letectva majú mať
od roku 2001 možnosť podvesovať modifikácie bômb
typového radu Mk.82 a Mk.83, prípadne BLU-109 upravené
na štandard amerických laserom navádzaných bômb PAVEWAY
II/III.
Výzbroj lietadiel Mirage F.1CT môže zahŕňať aj
riadené strely s plochou dráhou letu APACHE alebo
riadené strely AS-37 MARTEL určené na ničenie
rádiolokačných prostriedkov PVO protivníka.
Tomuto lietadlu, ktoré sa zrodilo aj vďaka
spoľahlivým službám jeho predchodcov nesúcich spoločnú
značku Dassault Aviation, bude raz v zaznamenanej
novodobej histórii vojenského letectva určite patriť
čestné miesto. Aj keď od zalietnutia prvého prototypu
uplynulo už 35 rokov, stroje Mirage F.1 tradičného
francúzskeho výrobcu, s klasickým krídlom pre neho dosť
netypickým, brázdia oblohu i na začiatku nového milénia.
Je snom azda každého konštruktéra i výrobcu, aby ich
lietadlo kvalitami presvedčilo čo najširšie spektrum
zákazníkov. O tom, že sa tak v prípade viacúčelového
stroja Mirage F.1 stalo, svedčí dlhý zoznam zahraničných
užívateľov, ktorí majú toto lietadlo vo výzbroji už
takmer tri desaťročia.
Dassault takúto situáciu predpokladal.
Preto pracoval na uvedenom súkromnom vývoji lietadla
Mirage F.1, ktoré bolo vlastne zmenšenou a zjednodušenou
verziou neprijatého stroja Super Mirage F.2. Keďže
finančná podpora vývoja prichádzala i z Izraela a
Juhoafrickej republiky, ktorých vojenské letectvá mali
eminentný záujem o zaradenie nového typu do vlastnej
výzbroje, bolo len otázkou času, kedy konštruktérsky tím
predstaví prvý prototyp. Motivujúcim faktorom vývoja
bola i predbežná izraelská objednávka na 50 kusov, ktorá
sa napokon prede Gaullovo embargo po tzv. šesťdňovej
izraelsko-arabskej vojne v roku 1967 nerealizovala.
Hlavnými
prostriedkami na zabezpečenie navigácie sú inerciálne
navigačné zariadenie UNI-250 alebo ULISS-47, navigačný
počítač Typ 115 alebo ESD-182 a palubné zariadenie
AN/ARN-52A a MITAC navigačného systému TACAN.
Priblíženie lietadla k letisku, zostup a pristátie v
sťažených poveternostných podmienkach a v noci umožňuje
palubné zariadenie NR-AX-7 systému VOR/ILS. Verzia F.1E
je vybavená aj inerciálnym navigačným systémom
SAGEM-Kearfott SKN-2603 a digitálnym autopilotom
SFEMA-505.
Prieskumná verzia
Mirage F.1CR-200 má okrem základného elektronického
výstroja aj vybavenie na fotografický prieskum. Na
snímkovanie z veľkých výšok je určená panoramatická
kamera typu AA3-36, AA6-61 alebo OMERA-35, na
snímkovanie z malých a stredných výšok kamera OMERA-40.
Kamery sú zabudované v konštrukčne upravenej prednej
časti lietadla. Prieskumné vybavenie zahŕňa ďalej
infračervené zariadenie SAT SCM Super Cyclope
inštalované namiesto pravého trupového kanóna a
zariadenie SYREL na rádiotechnický prieskum v
kmitočtovom pásme od 1 do 18 GHz na vzdialenosť 20 až
150 km. Používa sa aj kontajnerový prieskumný
rádiolokátor s bočným vyžarovaním (SLAR) TVM-064 Raphael
TH, ktorý má z výšky 800 až 1 000 m rozlišovaciu
schopnosť až 3 metre a dosah až 100 km. Na vykonávanie
prieskumu z prízemných a malých výšok pri vysokej
rýchlosti možno pod trup podvesiť prieskumný kontajner
HAROLD alebo COR-2. Kontajner COR-2 spolupracuje s IČ
senzorom Super Cyclope od firmy SAGEM. Pri ohniskovej
vzdialenosti 600 mm je schopný zabezpečiť snímky s
rozmermi 114 x 114 mm.