V marci 1945 sa vrátil z koncentračného tábora Buchenwald známy predvojnový konštruktér Marcel Bloch, ktorý počas nemeckej okupácie v ilegalite dostal meno Dassault (útok). V roku 1946 založil firmu Générale Aéronautique Marcel Dassault (GAMD), ktorá sa neskôr premenovala na Société des Avions Marcel Dassault.  V roku 1947, keď konštrukcia prvého francúzskeho stíhacieho lietadla, vybavená prúdovým motorom SO.6020 "Espadon" (silne inšpirovaná americkým F-84 Thunderjet) sa dostala do problémov, navrhol francúzskej vláde vlastnú konštrukciu. Hoci odpoveď vlády bola pozitívna, objednávku na prototyp nedostal a tak musel pokračovať vo vývoji vo vlastnej réžii. S pomocou ďalších troch konštruktérov (Deplant, Cabriere a Rouault), v decembri 1947 začal prvé konštrukčné práce na lietadle MD.450 (MD ako  Marcel Dassault). Jeho cieľom bolo získať lacné, ľahké, ale pokiaľ to výkon motora umožní, aj veľmi výkonné lietadlo. V apríli 1948 boli hotové prvé náčrty a prikročili k detailnej konštrukcii. V  júni mu konečne vláda podpísala kontrakt na tri prototypy.

Vzlet prvého prototypu MD.450-01 sa konal v Melun-Villaroche dňa 28. februára 1949, pilotoval známy pilot Kostia Rozanoff. Lietadlo poháňal motor Rolls-Royce Nene 102 postavený v licencii firmou Hispano-Suiza  s ťahom 21,76 kN (Ten istý motor poháňal prototypy Mig-15, v sérii však bol nahradený vylepšeným VK-1 s ťahom 26,5 kN). Celková koncepcia lietadla bola tak isto podobná  lietadlu F-84 Thunderjet. Druhý a tretí prototyp MD.450-02 a MD.450-03 mali svoj prvý štart 2.júna a 20. júla 1949. Nasledovala objednávka na 13 predsériových kusov (č. 1-3 a 5-14). Tieto lietadlá boli určené pre rozsiahle skúšky (Napríklad č 3. pre skúšky prídavného spaľovania, č 7. pre skúšky motoru Rolls-Royce Tay s ťahom 25,5 kN, č 13 a 14 pre skúšky motorov SNECMA Atar101B s ťahom 24,5kN).

Dassault nemal zjavne na rozdiel o amerických a sovietskych kolegov výsledky nemeckého výskumu šípového krídla a tak použil koncepciu podobnú, aká bola na lietadle Lockheed F-80 Shooting Star. Nevýhodou bola menšia maximálna rýchlosť pri hladine mora 940 km/hod (Mig-15 1075 km/hod, F-80C 956 km/hod, F-84E 987 km/hod, F-86A 1093 km/hod ). Dostup 14,9 km bol primeraný plošnému zaťaženiu 260 kg/m² (Mig-15 245 kg/m² a 15,5 km, P-80C 259 kg/m² a 14,3 km, F-84E 285 kg/m² a 13,7 km, F-86A Sabre 241 kg/m² a 14,63 km) a mernému ťahu motoru 0,367 kp/kg vzletovej hmotnosti (Mig-15 0,538 kp/kg , F-80C 0,443 kp/kg , F-84E 0,340 kp/kg , F-86A 0,377 kp/kg ). Výhodou však bola vynikajúca obratnosť v malých a stredných výškach a spoľahlivosť lietadla, ktorá bola podstatne lepšia, ako u pomerne zákerného Migu-15 a prvých verzií F-84.

V auguste 1950 dostal Dassault objednávku na 150 ks, ktorá bola v zhoršujúcej medzinárodnej situácii zvýšená o ďalších 200 ks. Vzlet prvého sériového stroja sa konal v Mérignac 20. decembra 1950, pilotoval Kostia Rozanoff. L'Armée de l'Air však zaraďovala prvé stroje do operačnej služby až v roku 1952, keď týmito strojmi nahradzovala u stíhacích jednotiek britský De Havilland Vampire.

V sériovej výrobe prvých 50 ks MD.450A bolo vybavených motorom Hispano-Suiza Nene 102, ďalších 300 ks MD.450B dostalo vylepšený motor Hispano-Suiza Nene 104B s ťahom zvýšeným na 22,5 kN. Problém bol však v tom, že firme Hispano-Suiza sa nepodarilo zvýšiť výkon motoru tak, ako sovietom, ktorí dotiahli výkon VK-1 až na úroveň 26,5 kN.

Výroba bola rozdelená medzi firmy SNACSE v Toulouse, SNACSO v St-Nazaire a v Nantes-Bouguenais, Dasaultov závod v Talence a konečná montáž sa robila v Dassaultových závodoch v Mérignac s tempom približne 17 strojov mesačne. Posledné stroje boli dodané na jeseň 1954. U stíhacích jednotiek ich začal od mája 1955 nahrádzať MD.454 Mystčre IVA, ale posledný Ouragan odišiel od bojových jednotiek až v roku 1961. Lietadlo bolo u pilotov pomerne obľúbené, malo však tendenciu pri prudkých obratoch padnúť do vývrtky, ktorú však bolo možné, pokiaľ sa tak stalo v dostatočnej výške, vybrať. Jeho akrobatické schopnosti využívala dva roky známa skupina "La Patrouille de France".

Sériové stroje boli pomerne silne vyzbrojené štvoricou 20 mm kanónov Hispano 404 model 50 s zásobou munície 125 nábojov pre každú hlaveň. Kadencia kanónu, pracujúceho na klasickom princípe, bola 750-800 výstrelov za minútu, hmotnosť zbrane 45 kg, hmotnosť strely 120 g. Pod krídla bolo možné alternatívne zavesiť 2 bomby po 450 kg, 16 neriadených rakiet Hotchkiss Brandt T-10 ráže 105 mm, 8 rakiet a 2 napalmové bomby po 460 l. Pilot sedel na vystreľovacom sedadle Sud-Ouest E.86.

Boje v Kórei ukázali, že Mig-15 je nebezpečný súper a tak Ouragan sa začal používať viac ako stíhací bombardér. Predurčovala ho pre túto úlohu pomerne mohutná výzbroj a stabilný let, umožňujúci presné mierenie a streľbu. Pre prevádzku z neupravených letísk sa začal používať podvozok s dvomi nízkotlakými pneumatikami, dĺžku dojazdu pri pristátí redukoval pristávací padák. V tejto konfigurácii bol aktívne bojovo použitý vo vojne v Alžírsku, kde dostal prezývku "Barougan".

Na prototypoch MD.450-8 a MD.450-12 sa skúšal revolverový kanón DEFA-552 ráže 30 mm, ktorý vychádzal z nemeckého Mauser MG-213C. Na konštrukcii sa významne podieľal jeden z dvoch hlavných konštruktérov firmy Mauser Anton Politzer, ktorý sa po vojne usadil vo Francii.

Prototyp MD.450-30 mal bočné lapače vzduchu, ktoré sa skúšali pre projektovanú nočnú dvojmiestnu stíhačku s radarom AI Mk 17 alebo APG 33. 24. januára  1952 vzlietol prototyp MD.450-30-L, ale z dostupných prameňov nie je jasné, či mal nainštalovaný aj radar.

MD.451 Aladin, ktorý mal byť nasledovníkom MD.450-30-L, sa však nedostal ani do štádia prototypu, nakoľko sa začal projektovať modernejšie koncipovaný stroj so šípovým krídlom a silnejším motorom Hispano-Suiza Tay 250 s označením M.D.453 Mystčre IIIN.

MD.450 Ouragan založil bohaté exportné tradície Société des Avions Marcel Dassault, ktoré trvajú dodnes. Okrem l'Armée de l'Air slúžil ešte v troch krajinách.

25. júla 1953 India objednala 71 ks verzie MD.450B vybavenej motorom Nene 105A s ťahom 23,1 kN a britskou verziou kanónov Hispano Mk.V. Ďalších 33 ks získala v roku 1957 z rezervy l'Armée de l'Air. V Indii lietadlo nazývali "Toofani", ale pravdepodobne neboli bojovo použité.

Podstatne búrlivejšie osudy mala objednávka 24 ks MD.450, ktoré objednal Izrael. V októbri 1948 si Egypt objednal 19 ks Gloster Meteor F4, proti ktorým izraelské letectvo Chel Ha'Avir mohol postaviť iba zbastardený piestový Me-109, dodaný z Československa pod názvom Avia S-199. O kvalitách tejto povojnovej improvizácie, ktorá však pomohla zachrániť štát Izrael pred intervenciou Arabov, najlepšie vypovedá jej prezývka v našej armáde - "Mezek".

Izraelci mali záujem o kúpu Supermarine Attacker z Veľkej Británie, alebo amerického Republic F-84F. Francia ponúkla MD.450 Ouragan. Politické problémy mladého Izraelského štátu nakoniec spôsobili, že USA odmietli dodať svoje lietadlá Izraelu, Francúzi na základe odporúčania "le Comite de Coordination militaire au proche-Orient" 29. júla 1952 svoju ponuku anulovali a tak sa do Izraela dostalo v júni 1953 iba 14 ks Gloster Meteor F8 a pár ks nočnej stíhačky Gloster Meteor NF-13.

Keď sa stal veliteľom izraelského letectva Dan Tolkovski, podarilo sa mu presvedčiť vládu, aby sa začala zaoberať rovnováhou síl pred hroziacim útokom Arabov. Situácia sa vyhrotila v roku 1954, keď Egypt uzavrel zmluvu na dodávky Migov-15 s CCCP. Američania odmietli 9. júla 1954 dodať North American F-86 Sabre. Izrael začal prieskum v Európe a kpt. Benjamin Peled vyberal medzi švédskym Saab J29 a francúzskym Dassault Mystčre II, ktorý bol vlastne adaptovaný trup Ouraganu na použitie nového šípového krídla. Saab J29 nebol dostatočne univerzálny a tak 15. júla 1954 znovu objednal 6 ks Mystčre II, ktorú 19. augusta doplnil o ďalších 6 ks. V zmenenej situácii Francúzi reagovali pozitívne a tak dodávky mali začať v decembri 1954. Perličkou je, že kpt. Peled testoval aj Ouragan, ale vláda Izraela neprejavila o kúpu záujem. V apríli 1955 pricestovala do Mont-de-Marsan skupina 6 pilotov, vedená znovu kpt. Peledom, aby sa zacvičili na Mystčre II. Dodávky tohoto lietadla sa oneskorili, stroj mal pevnostné problémy. Kpt. Peled navrhol, aby sa zakúpil Mystčre IVA a ako dočasné riešenie nákup 24 ks Ouraganov, Tolkovski súhlasil a v auguste 1955 zmenil objednávku. Ale Mystčre IVA tak isto ešte nebol k dispozícii (lietal iba prototyp, dodávky započali až v roku 1956). Izraelci však zúfalo potrebovali stroj, schopný sa postaviť Migu-15, lebo skúsenosti zo súbojov v Kórei boli také, že Gloster Meteor nemá v súboji s Migom-15 žiadne šance.

A tak sa ako dočasné riešenie poslúžilo 24 ks Ouraganov a 4. októbra 1955 sa na základni v Hatzore sformovala prvá (119. eskadra s názvom 'Tzir'a' -"Sršne") týchto strojov, velil jej už viac krát spomenutý kpt. Peled. Bolo to najprv 6 strojov, ktoré prevzali od l'Escadrille 2/4 La Fayette na základni Bremgarten, neskôr cez Taliansko a Grécko pribudli ďalšie stroje. Operácia preletu prvých 12 strojov do Izraela sa nazývala 'Orish'. Dve skupiny lietadiel po 6 ks, jedna pod vedením kpt. Peleda, úspešne preleteli do Izraela. Ešte pred vypuknutím vojny Izrael objednal ďalších 12 ks, z ktorých sa ešte 6 stihlo zapojiť do vojny o Suez. V priebehu vojny sa stav zvýšil na celkových 22 ks.

Čo sa týka tabuľkových výkonov, Ouragan nebol o moc výkonnejší, ako Meteor, ale jeho vynikajúca obratnosť v porovnaní s Meteorom mu dávala pri dobrom výcviku možnosť obrany pred útokom Migov. Izraelci už mali objednané Mystčre IVA (prvé kusy došli do Izrael 1. apríla 1956) a tak Ouragan bol od svojho zaradenia do služby považovaný skôr za stíhací bombardér, ako za stíhačku, ktorá by mala vybojovať prevahu vo vzduchu.

Znak 119.eskadry"Sršne"

Previerka skutočným ohňom vojny nastala vo vojne s Egyptom v roku 1956 o Suezský kanál. Ouragany si v tejto vojne viedli prekvapujúco dobre. Izrael mal v čase vypuknutia vojny iba 16 ks Mystčre IVA a tak 22 ks Ouraganov sa dostávalo pričasto do priamych súbojov s Mig-15 a 17, resp. s lietadlami Vampire, ktoré nasadzoval v hojnom počte Egypt.

Prvý zostrel na Ouragane zaznamenal 12. apríla 1956 v oblasti Mahtesh Ramon prakticky neskúsený poručík David Kishon v súboji s dvomi lietadlami De Havilland Vampire leteckých síl Egypta. Dávka z kanónov zasiahla jedno z lietadiel Vampire a to okamžite vzplanulo. Pilot sa katapultoval a padol so zajatia. Druhý počas súboja opustil bojisko.

V jednom súboji 8 Migov-15 sa pokúšalo v nerovnom boji zostreliť 2 izraelské Ouragany, ktoré sa vďaka dobrému výcviku pilotov šikovne dokázali ubrániť a napriek zásahom vydržali do doby, keď prileteli na pomoc 2 Mystčre IVA. Napriek prevahe, Egypťania veľmi rýchlo opustili bojisko (svoju úlohu mohla však zohrať malá zásoba streliva a paliva, ktorou chronicky trpeli lietadlá Mig až do doby posledných verzií Migu-21). Počas bojov boli vážnejšie poškodené iba dva (!) Ouragany, z ktorých jeden pristál za frontovou líniou a mohol sa vrátiť do služby, druhý musel byť ako neopraviteľný zrušený. 8 lietadiel malo menšie poškodenia od protilietadlovej paľby. Lietadlo pôsobilo predovšetkým proti pancierovým vozidlám Egypťanov, pancierová ochrana T-34 nedokázala zhora odolať dokonca ani strelám 20 mm kanónov. Ouragany zničili 20 tankov, 24 obrnených transportérov, 11 delostreleckých postavení, 22 automobilov, na zemi zničili 6-8 lietadiel a v leteckých súbojoch pravdepodobne zostrelili 1 Mig-17. Ako kuriozita sa uvádza súčinnosť Ouraganov s námorníctvom pri zmocnení sa egyptského torpédoborca Ibrahím al-Alval. Krátko po vypuknutí konfliktu, v noci 30. októbra 1956, tento torpédoborec odstreľoval izraelský prístav Haďfa. Okamžite ráno vyplávali dva izraelské torpédoborce "Eilat" a "Yaffo", ktoré eskortovala dvojica Ouraganov. Piloti kapitán Ya'acov Agasi a poručík David Kishon zaútočili na torpédoborec 16 raketami, s ktorých jedna presne zasiahla trup a spôsobila ťažké poškodenie. Druhá dvojica pilotov, kapitán Moti Hod a plukovník Ezer Weizmann (ktorý sa stal neskôr veliteľom letectva a 7. prezident Izraela), pokračovala v útoku, egyptský torpédoborec sa nakoniec vzdal izraelskému námorníctvu.

Po skončení bojov v decembri 1956 Izrael objednal ) ďalších 51 ks Ouraganov. Spolu s 24 strojmi, dodanými pred vojnou teda Izrael ma v službe 75 ks Ouraganov. Iba 12 ks bolo nových, ostatné pochádzali zo zásob letectva Francie. Robustná konštrukcia, motor sa radiálnym odstredivým kompresorom, ktorý nebol tak citlivý na nasatý piesok, ako motory s osovým kompresorom, predurčovali lietadlo na úlohy útočného lietadla a na výcvik.

Znak 113. eskadry - Levie hlavy"

V 50-60 rokoch bolo 10 rokov pre lietadlo dostatočný vek na odchod na šrotovisko. Ouragan však vydržal v aktívnej službe až do roku 1967, keď počas šesťdňovej vojny spolu s podstatne modernejšími lietadlami sa zúčastnil prekvapujúceho útoku na letiská v rámci operácie "Moked". Lietadlá operovali predovšetkým v rámci 113. eskadry "Levie hlavy" a hneď prvý deň útoku útočili na strategicky dôležité letiská a sústredenia vojsk na Sinajskom polostrove Al-Aríš, Bir Gifgafa, Bin El Abed, Abu Sueir, Kabrit a Fayed. Najzložitejším bol útok na Al-Aríš (El-Arish), lebo Izraelci sa potrebovali zmocniť letiska bez poškodenia betónových dráh. Ouragany útočili na protilietadlové batérie ráže 14.5, 30 a 57 mm a na lietadlá Mig-21, Mig-17 a Il-14, parkujúce na zemi. Zničili 1 Mig-21, 6 Mig-17, 1 Il-14, riadiacu vežu, poškodili hangáre a paralyzovali protileteckú obranu letiska. Útoky pokračovali na základne Bir Tamade a Jabel Libni. Počas útokov zničili 8 Migov, 2 vrtuľníky Mi-4, 1 ks Mi-16 a 1 ks Il-14. Egyptské letectvo po prvých útokoch prakticky stratilo bojaschopnosť a preto Ouragany sa okamžite presunuli na východnú frontu. Útočili na letecké základne v Ammáne a Mafraq v Jordánsku, ), Marj Real a Saikal v Sýrii. Počas šesťdňovej vojny utrpeli eskadry Ouraganov ťažké straty. Izrael priznal 9-11 stratených lietadiel. Ich využitie bolo veľmi vysoké, na jeden stroj pripadlo priemerne 25 vzletov, veliteľ "Levích hláv" kpt. Terner vzlietol 24 x, priemerne každý pilot absolvoval 18 letov. Najväčšie škody spôsobila protilietadlová paľba zo zeme, väčšina zostrelených pilotov bola zachránená pomocou vrtuľníkov Sikorsky S-58. Ouragan sa zúčastnil posledných bojov v rámci "opotrebovávacej vojny" v roku 1968 pri útoku na Kramé v Jordánsku a v roku 1969 na fronte proti Egyptu.

V roku 1971 boli izraelské Ouragany stiahnuté z aktívnej služby. 18 ks bolo predaných v roku 1975 (!) pre "Fuerza Aera Salvadorera" do Salvadoru. Pekne reštaurované kusy je možné vidieť v múzeu IAF Hatzerim.

Stručná charakteristika
Rozpätie	13,16 m (12,29 m bez prídavných nádrží na koncoch krídiel)
Dĺžka	10,74 m
Výška	4,14 m
Plocha krídla	23,8 m2
Plošné zaťaženie	260 kg/m2
Prázdna hmotnosť	4.142 kg
Maximálna vzletová	7.900 kg (6 190 kg normálna vzletová)
Maximálna rýchlosť	830 km/hod v 12 000 m.
Max. rýchlosť pri zemi	940 km/hod
Dostup dynamický	13.000 m
Stúpavosť	Do výšky 12.000 m za 10 min, 2.280 m/min pri hladine mora
Dolet	920 km
Motor	Hispano-Suiza (Rolls-Royce) Nene Mk104B s ťahom 22,5 kN.
Výzbroj	4 x Hispano 404 - 50 20 mm, 908 kg pod krídlami

«» 18.10.2001