Počas obdobia pred vstupom Japonska do Druhej svetovej vojny boli jeho lietadlá buď druhoradej kvality, alebo boli kópiami západných dizajnov. Medzi nimi sa vynímal typ Nakadžima Ki-27, predchodca budúceho Ki-43, ktorý už dokázal svoje kvality proti Chennaultovej Leteckej dobrovoľníckej skupine v Číne, a svoju nadradenosť nad sovietskymi stíhačkami počas pohraničných incidentov v lete 1939. Spojeneckí stíhací piloti označovali všetky japosnké stíhačky, s ktorými sa stretli v boji, za Zerá. Toto nedalo spávať vysoko postaveným dôstojníkom Japonského armádneho letectva, pretože ich najlepšia stíhačka bola tako zamieňaná za jej rivala z Námorného letectva!

Nakadžima Hikokki K.K. bola jedným z najstarších a najlepších japonských výrobcov lietadiel. V decembri 1937 dostala špecifikácie pre stíhacie lietadlo, ktoré malo nahradiť typ Ki-27, ktorý práve začínal prichádzať k radovým jednotkám. Tento priamy príkaz sa vymykal štandartným postupom, kedy sa na porovnanie objednalo niekoľko prototypov od viacerých výrobcov. Potvrdzovalo to ale fakt, že Koku Hombu (Cisárske japonské armádne letectvo) bolo nadmieru spokojné s Ki-27 (spojenecký kód Nate), ktorý ako prvý úplne japonský dizajn bol schopný úspešne sa porovnávať s cudzími stíhačkami.

Špecifikácie vyžadovali maximálnu rýchlosť 500 km/h, dostup 5000 m za 5 minút, dolet 800 km a manévrovateľnosť porovnateľnú s Ki-27.Výzbroj mala pozostávať z dvoch trupových guľometov kalibru 7,7 mm. Nový projekt dostal označenie Ki-43.

Vývoj

Na čelo vývojového tímu sa postavil prof. Hideo Itokawa, ktorý sa podieľal aj na vývoji Ki-27. Zo staršieho typu sa rozhodol ponechať základné tvary, ale musel zapracovať viaceré kompromisy vyplývajúce z požadovaných špecifikácií. Nové dolnoplošné krídlo dostalo tri havné nosníky a bolo postavené v jednom kuse. Trup bol celokovový a oproti Ki-27 mal úplne uzavretý kokpit a zaťahovací podvozok.

Prototyp s výrobným číslom 4301 bol dokončený 13. Decembra 1938 a vo februári ho nasledovali ďalšie dva s číslom 4302 a 4303. Prototyp bol zalietaný v januári na letisku Odžima. Všetky tri boli poháňané motormi Nakadžima Ha-25 s výkonom 950 k ako odpoveď na známe motory Sakae použité v Zere. Ha-25 bol štrnásťvalcový dvojhviezdicový vzduchom chladený motor s jednostupňovým turbokompresorom. Tieto tri stroje nemali ešte na motorovom kryte chladiace klapky, mali zaplechovanú zadnú časť kabíny a anténny stĺpik trčal z vrchnej časti kabíny. Prvé testy ukázali, že Ki-43 prekročil predpokladanú váhu o 7%, a bol oveľa rýchlejší ako Ki-27. V marci 1939 boli všetky tri prototypy odoslané na testovanie v bojových podmienkach na základňu Tačikawa.

Reakcie armádnych pilotov na nový typ mali ďaleko od kladného prijatia; pri porovnaní s extrémne manévrovateľným Ki-27 sa zdal nový Ki-43 ťarbavý a ťažko manévrujúci. Silnej kritiky sa dočkali aj uzavretá kabína a zaťahovateľný podvozok, keď niektorí ich označili za nič iné ako zbytočne drahé príslušenstvo. Boli navrhnuté ďalšie testy s desiatimi pokusnými strojmi Ki-43-I-Kai. Na lietadlách č. 4304, 4306, 4307, 4308 a 4309 bola prerobená kabína s výhľadom do všetkých strán; dostali do výzbroje guľomety 7,7 mm Typ 98 nad trupom motora. Ki-37 č.4305 dostal pokusne motor Ha-105 s dvojrýchlostným turbokompresorom. Č.4310 dostal zmenenú výzbroj na dva guľomety Ho-103 kal. 12,7 mm. Na č.4311 sa objavili delené klapky a motorový kryt stroja č.4312 mal chladiace klapky a duralový poťah trupu. Ki-43 č.4313 dostal guľomety Ho-103, prerobený povrch krídelných a chvostových plôch, trup s menším priemerom, motor Ha-105 s dvojrýchlostným turbokompresorom a anténny stĺpik na prednej časti trupu napravo od osi napravo... teraz už začínal vyzerať ako ozajstný Ki-43.

Delené klapky, ktoré sa dali vysúvať počas letu, dodávali väčší vztlak a umožňovali dosiahnúť udivujúco malý polomer výkrutu.Vďaka tomu sa rapídne zlepšila jeho bojová manévrovateľnosť, a s ňou aj obľuba u pilotov. Tí odteraz nechceli nič iné ako čo najväčšie dodávky nového lietadla. A tak sa mohla začať sériová výroba. Koku Hombu nariadilo postupné rušenie výroby Ki-27-Otsu a jej preorientovanie na nový typ.

9. januára 1941 dostala Stíhačka Typ 1 Model 1-Ko oficiálne meno Hayabusa (Sokol sťahovavý). Ki-43-I-Ko bol poháňaný hviezdicovým motorom Ha-25 Typ 99 a poháňal dvojlistú nastaviteľnú kovovú vrtuľu Hamilton, hoci niekoľko prvých sériových lietadiel dostalo pevnú drevenú vrtuľu staršieho typu. Štandartnú výzbroj tvorila dvojica guľometov kal. 7,7 mm Typ 89. Tá bola ale uznaná za nedostatočnú, a tak na Ki-43-1-Otsu bol jeden z guľometov zamenený za 12,7 mm Typ 1 (Ho-103).

Ki-43 v službe

Keď Japonsko šokovalo svet nechvalne známym nájazdom na Pearl Harbor v decembri 1941, bolo v službe iba približne 40 strojov Ki-43, konkrétne u 59. a 64. Hikko Sentai, ktoré sa okamžite presunuli na Malajský poloostrov. Obe jednotky utrpeli straty kvôli štrukturálnej slabosti krídla, čím vyšla napovrch najväčšia slabina lietadla. Preto sa rozbehol improvizovaný modifikačný program, ale ani tak sa problém nepodarilo vyriešiť. 13. decembra 1941 Ki-43 od 2. Čutai, 64. Sentai, bezmilostne rozbili formáciu stíhačiek Buffalo od 453. squadrony RAAF, z ktorých päť zostrelili a ďalšie štyri poškodili. Jedinou stratou na japonskej strane bol Lt. Takayama, ktorý viedol Čutai do útoku, a ktorému sa počas vo vzduchu rozpadli krídla. Takmer na všetkých ostatných Ki-43 tejto jednotky sa objavili štrukturálne poškodenia krídla počas návratu na základňu.

Úspechy jednotiek vyzbrojených s Ki-43 bol taký veľký, a to aj vďaka schopnostiam a nasadeniu armádnych pilotov, že dosiahli pôsobivé počet zostrelov. To bohužiaľ pracovalo proti nim, pretože Koku Hombu zostalo voči chybám Ki-43 slepé. Medzitým sa dostala do služby tretia verzia základného modelu, Ki-43-I-Hei, ktorá dostala pár guľometov Typ 1 Ho-103 kal. 12,7 mm. Tento typ spôsoboval protivníkom mnoho nepríjemností; Ki-43 dostal vtedy dve spojenecké kódové mená: "Jim" bola označená nová verzia Ki-27 so zaťahovateľným podvozkom, kým menom "Oscar" bol Ki-43 označený správne. Prvé meno bolo zrušené po tom, ako sa zistilo, že sa jedná o ten istý typ.

Veľký krok vpred

Vedomí si nedostatkov novej stíhačky, pokročili u Nakadžimi k vývoju novej verzie Ki-43-II. Bolo postavených päť prototypov a tri predsériové lietadlá. Všetky dostali motory Typ 1 Ha-115 s výkonom 1150 k, vybavené dvojrýchlostným turbokompresorom, ktoré poháňali trojlisté nastaviteľné kovové vrtule.

Prvý z nich vzlietol po prvý krát vo februári 1942. Predstavil mnoho modifikácii konštrukcie i vybavenia. Medzi ne samozrejme patrilo aj prestavaná konštrukcia krídla, ktoré umožnilo uiestniť naň záchytné body pre 250 kg bomby či 200 l prídavné nádrže. Rozpätie sa zrezaním koncov krídiel zmenšilo o 60 cm. Motor bol umiestnený v dlhšom a širšom kryte a kryt kabíny sa niečo málo zvýšil. Namiesto teleskopického zameriavača dostal modernejší zrkadlový. Pre zvýšenie ochrany pilota bola pridaná 13 mm pancierová opierka hlavxy a zadné pancierovanie pilotovho sedadla. Podobne sa objavila aj pasívna ochrana krídelných palivových nádrží. Všetky tieto vylepšenia boli zapracované do nového modelu Ki-43-II-Ko. Tento model sa dočtal masovej výroby nielen v Nakadžime, ale od novembra 1942 v licencii aj u Armádnej leteckej zbrojovky a u firmy Tačikawa Hikoki K.K. Vo februári nasledujúceho roku opustil výrobnú linku posledný 716-ty Ki-43-I. Týmto počtom bolo prezbrojených asi desať Sentai zo starších Ki-27, vrátane 24., 26., 33., 50., 204. a 248. Sentai.

Ako ďalšia verzia sa objavil Ki-43-II-Otsu. Predstavil niekoľko úprav, ako nový tvar vstupu vzduchu do karburátora a modifikovaný chladič oleja. Až počas výroby sa zistilo, že je potrebné premiestniť podkrídelné závesníky ďalej od trupu, aby bol priestor za vrtuľou prázdny po uvoľnení podvesenej výzbroje. Neskôr bol pod trup pridaný pomocný chladič. Tieto modifikácie sa objavili aj na troch prototypoch Ki-43-II-Kai, ktoré boli zalietané medzi júnom a augustom 1943. Okrem nich bol nahradený jednotný prstencový kolektor spalín individuálnymi výfukmi. V tom čase dosiahla Nakadžima produkciu 135 lietadiel mesačne. Mnoho ďalších Sentai prešlo na nový typ, vrátane 54., 77., 63. a 13. Sentai. Hayabusa sa tak stal najpočetnejším typom vo výzbroji Armádneho letectva.

Napriek tomu, že bolo jasné, že bol Ki-43 takmer zastaralý, a že sa už vynáral jeho nástupca v podobe Ki-84 Hayate, začali sa práce na novej verzii. Desať prototypov nového Ki-43-III vzniklo v továrni Tačikawa, a od predchodcov sa odlišovali novou pohonnou jednotkou Ha-115-II, ktorý teraz dosahoval výkon 1230 k a niekoľkými drobnými zmenami. Čo sa týka výzbroje, ani sa neobjavila snaha o jej vylepšenie. Výkony sa ale trochu zdvihli. Zodpovednosť nad výrobou nových Ki-43-III prevzala továreň Tačikawa, pretože Nakadžima sa mala plne koncentrovať an výrobu nového Hayate. Zatiaľ čo Ki-84 postupne nahrádzali doterajšie Ki-43, Tačikawa ich naďalej produkovala stovky. Do konca vojny opustilo jej brány približne 2629 Ki-43-II a Ki-43-III. Na konci vojny bol na Ki-43-III pokusne použitý nový štrnásťvalcový motor Mitsubiši Ha-112 s výkonom 1300 k. Najväčším pokrokom lietadla nebol ale motor. Bola to práve inštalácia dvoch kanónov Ho-5 kal. 20 mm. Tieto Ki-43-III neprekročili bohužiaľ štádium niekoľkých prototypov.

Ki-84 rýchlo nahrádzali v službe staršie Ki-43. Tie ale boli tak veľmi rozšírené, že lietadlá Hayabusa stále figurovali vo výzbroji zhruba tuctu Sentai, spolu s viacerými nezávislými Čutai operujúcimi na fronte. Počas niekoľkých posledných rokov stratili svoju nadradenosť, hlavne po tom, ako bol v roku 1943 vyhodnotený zajatý Ki-43. Napriek tomu dosiahli úžasné výsledky ako svedkovia bojov pod taktoukou najväčších japonských stíhacích es, ako boli Isamu Sasaki (32 víťazstiev), Satoši Anabuki (30), a Yukio Šimokawa (15) - všetci z 50. Sentai, či Yasuhiko Kuroe (22) a Tateo Kato (18) z 64. Sentai.

Na cudzej pôde

Väčší počet stíhačiek Hayabusa slúžil aj v zahraničných vzdušných silách. Najviac to bolo v Kráľovských Thajských leteckých silách. Thajsko objednalo istý počet Ki-43-I-Ko, z ktorých sformovalo jednu stíhaciu peruť určenú pre operácie na juhu Číny, kde podporovali japonské jednotky. Dá sa povedať, že ich úspechy neboli okrem propagandistických žiadne; ich operačné nasadenie bolo skôr hambou. Napriek tomu slúžili zvyšné z nich aj naďalej po vytvorení nových Thajských vzdušných síl v roku 1945 až do konca štyridsiatych rokov.

Ukončenie vojny neznamenalo zastavenie operačnej činnosti Ki-43. Mnoho z nich zažilo boj znovu, i keď len vo veľmi obmedzenom rozsahu, počas občianskej vojny v Číne na strane Národných čínskych vzdušných síl. Boli to lietadlá, ktoré Japonci zanechali v Číne, a ktoré boli zaradené do Ľudovooslobodeneckých vzdušných síl od júla 1946. Operovali z Mandžuska a pravdepodobne sa niektoré z nich dožili roku 1949.

Ďalším užívateľom Hayabusy bola Indonézia. Po vyhlásení republiky v auguste 1945 vybudovala pod názvom Angkatansko-uderská republika Indonézia svoje vzdušné sily výlučne z koristného materiálu japonského pôvodu. Hayabusy boli jej jedinými stíhacími lietadlami. Boli postavené kanibalizáciou iných poškodených strojov, čo sa potom odrazilo na ich nehodovosti. Nakoniec sa prestali používať a boli zničené útokmi holandských P-40 a P-51.

Najzaujímavejšie bolo asi použitie Ki-43 vrámci Armée de l'Air. Francúzsko prevzalo v roku 1941 vládu nad Indočínou, ktorú dostala od Japonska francúzska kolaborantská vláda vo Vichy. Tu prevzali väčšie množstvo japonských lietadiel, medzi ktorými dominovali práve Ki-43. Koncom roka 1945 pristál v Saigone personál od Groupe de Chasse I/7 a II/7. Kým čakali na prílet vlastných lietadiel, rozhodli sa uviesť do letuschopného stavu všetky dostupné Ki-43. Prvý z nich sa vrátil do vzduchu 1. Decembra 1945. Behom týždňa bolo v stave jednotky už šesť z nich a nakoniec dosiahli maximálny stav 20 lietadiel. Ich služba sa nezaobišla bez vážnych nehôd (niektorých aj smrteľných), a do konca februára 1946 boli všetky vyradené zo služby. Nahradili ich Spitfiry Mk.IX.

Záver

Celkom bolo postavených takmer 6000 lietadiel Ki-43. Bez ohľadu na ich jeho chyby bol tento typ jedným z najdôležitejších počas Druhej svetovej vojny. Ki-43 Hayabusa spolu s A6M Zero slúžili počas celej vojny a neboli nikdy úplne nahradené svojimi nástupcami. Je nepopierateľné, že "Sokol sťahovavý" si zaslúži svoje miesto v histórii spolu s tými, čo na ňom lietali na hranici jeho možností (či dokonca ešte ďalej), vrátane tých neznámych pilotov, ktorí zo zúfalstva použili svoje lietadlo ako bombu a na konci vojny sa takto snažili zvrátiť víťazstvo na svoju stranu. Aj oni si zaslúžia našu spomienku.

Jediný známy Ki-43-II je vystavený na Clark Air Force Base na Filipínach.

Stručná charakteristika
Verzia	Ki-43-I	Ki-43-II	Ki-43-III
Motor	Ha-25 (950 k)	Ha-115 (1150 k)	Ha-115-II (1300 k)
Váha prázdna (kg)	1.290	1.730	1.970
Váha max. (kg)	2.048	2.220	2.400
Rozpätie (m)	11,43	10,84	10,84
Dĺžka (m)	11,89	8,92	8,92
Výška (m)	3,28	3,28	3,28
Plocha krídla (m2)	22,00	21,40	21,40
Max. rýchlosť (km/h)	496	529	576
Počiatočná stúpavosť (m/min)	909	859	940
Dostup (m)	11.735	11.200	11.400
Dolet (km)	1.198	1.649	2.200
Dolet s príd. nádržami (km)	-	2.124	3.200
Hlavňová výzbroj	2x7,7mm Typ 98	2x12,7 Typ 1	2x12,7 Typ 1
Podvesná výzbroj	2x15 kg bomby alebo 167 l nádrže	2x30 kg alebo 2x250 kg bomby alebo 2x167 l nádrže	2x30 kg alebo 2x250 kg bomby alebo 2x167 l nádrže
Počet prototypov	3	5	10
Počet predsériových strojov	10	3	2
Počet sériových strojov	716	2492	2678

«» 23.1.2003