Pozdie vzniku

Ki-84 Hayate bol bezpochyby najlepšou japonskou stíhačkou, ktorá sa stavala vo veľkom množstve v poslednom roku vojny. Lietadlo bolo vysoko rešpektované protivníkom i vlastnými pilotmi. Malo mnoho predností - dobrú pasívnu ochranu, výzbroj, manévrovateľnosť a rýchlosť. Armáda bola s ním nadmieru spokojná a plánovala ešte na konci vojny produkciu 200 Ki-84 mesačne v špeciálnych, pre tento účel postavených podzemných továrňach. Veď sa vyrovnalo, ba dokonca prevyšovalo svojich protivníkov. Koristný Ki-84, testovaný po vojne na základni Middletown Air Depot v Pennsylvánii, sa ukázal byť rýchlejší, lepšie stúpajúci a manévrovatelnejší ako P-51D Mustang či P-47D Thunderbolt. Spojenci takto zistili, aké mali šťastie, že typ trpel slabou kvalitou spracovania a nespoľahlivým motorom, ktoré obmedzovali počet bojaschopných lietadiel v službe.

Ki-43 Hayabusa práve vstupoval do služby, keď velenie Japonských armádhych vzdušných síl vydalo požiadavky firme Nakadžima na jeho nástupcu. Požadovali rýchlosť 640 km/h, schopnosť operovať v bojovom režime 1,5 hodiny vo vzdialenosti 400 km od základne. Mal byť poháňaný osemnásťvalcovým hviezdicovým motorom Nakadžima Homare Ha-45, o ktorom dúfali, že bude mať vzletový výkon až 2000 k. Výzbroj mali tvoriť dva guľomety Ho-103 kalibru 12,7 mm a dva Ho-5 20 mm kanóny. A čo bolo najlepšie - stíhačka mala byť chránená pancierom okolo pilota a mala mať samotesniace nádrže.

Ki-84 bol z veľkej časti založený na projekte Ki-62/Ki-63, experimentálnej stíhačky, ktorá nikdy neopustila rysovacie dosky. Ki-62 bol vytvorený ako konkurencia ku Ki-61, a bol podobne poháňaný radovým motorom, v tomto prípade Ha-40 (licenčný nemecký DB 601 A). Ki-63 mal byť poháňaný motorom Mitsubiši Ha-102 s výkonom 1050 k. Tento sa vlastne stal vzorom pre Ki-84. Konštruktér Tei Koyama nemal veľa práce s úpravou úzkeho trupu pre mohutný hviezdicový motor. Do konca marca 1942 mal vypracovaný projekt budúcej stíhačky. Ako na väčšine Koyamových dizajnov, vodorovné chvostové plochy boli umiestnené značne pred zvislú chvostovú plochu, a pilot sedel v kabíne s výhľadom do všetkých strán. Kvôli minimálnemu aerodynamickému odporu boli všetky nity na lietadle zapustené. Zadné časť liedadla sa mala dať odstrániť pre potreby opravy či jednoduhšiemu skladovaniu. Krídlo dostalo mohutný nosník, ktorý by umožnil vysokú rýchlosť pri strmhlavom lete. Guľomety mali byť umiestnené v trupe a kanóny v krídlach. Na zvýšenie manévrovateľnosti boli na krídle bojové klapky. Pod trupom sa rátalo so závesníkom na prídavnú nádrž kvôli veľkému doletu, potrebnému v pacifickej oblasti a dlhým preletom nad rozľahlou Čínou. V  máji 1942 dostal tento projekt zelenú a boli objednané prvé tri prototypy.

Prvý prototyp, výr.č. 8401, vzlietol po prvý krát v apríli 1943. Bol poháňaný motorom Ha-45-11 so vzletovým výkonom 1800 k. Vyzbrojený bol dvoma 12,7 mm guľometmi Ho-103 nad motorom a dvoma kanónmi Ho-5 20 mm v krídlach. Pre guľomety bolo 350 a pre kanóny 150 nábojov na zbraň. Veterný štítok skla mal hrúbku 65 mm, hlavu i plecia pilota chránil 13 mm pancier v zadnej časti kabíny. Palivo bolo v 260 l nádrži umiestnenej v zadnej časti trupu a v štyroch krídelných nádržiach (2x 17 1 a 2x 66 l). V júni sa k nemu pridal druhý prototyp, výr.č. 8402, ktorý už v sebe zahŕňal drobné úpravy vykonané na základe testovania prvého prototypu. Testovanie prebiehalo prekvapujúco rýchlo a hladko, s iba málo detskými chybami. Oba prototypy boli potom predané na ďalšie testovanie do Testovacieho centra Japonskej armády v Tačikawe. Zakrátko sa k nim pripojil aj tretí prototyp, výr.č.8403. Čoskoro po ňom ich nasledovali ďalšie z 83 lietadiel určených pre testovanie v radovej službe. V tomto čase si japonskí armádni piloti začali uvedomovať nevyhnutnosť pancierovania a samotesniacich nádrží, a preto sa nadmieru tešili novým Ki-84, hoci zaostávali v rýchlosti za požiadavkami. Jeden z predsériových Ki-84 dosiahol rýchlosť 624 km/h vo výške 12400 m a stúpal do 5000 m za 6 minút a 26 sekúnd I tak to boli najlepšie výkony zo všetkých japonských lietadiel, či už armádnych alebo námorných. Štvrtý prototyp, výr.č.8404, mal zamenený jednotný kolektor spalín za samostatné pre každý valec. Pilotovaný por. Funabašim dosiahol pri testoch v Tačikawe pri hmotnosti stroja 3794 kg rýchlosť 631 km/h vo výške 6650 m. Týchto prvých 83 strojov sa líšilo jeden od druhého v drobných detailoch, ale čoskoro boli štandardizované zväčšené obe chvostové plochy, pretože všetky trpeli vysokým krútiacim momentom vrtule. Všetky dostali podtrupovú nádrž, a niektoré aj podkrídelné závesníky na 250 kg bomby, kedy mohli slúžiť ako stíhacie bombardéry. Niektoré stroje slúžiace počas zimy v Mandžusku dostali namiesto štandardného čiastočne zaťahovateľný lyžový podvozok.

Bojové nasadenie

24. nezávislá Čutai (letka) bola prvou jednotkou vybavenou novými Ki-84. Vznikla čisto kvôli testovaniu v bojových podmienkach v októbri 1943. Na prelome rokov 1943-44 Japonské armádne letectvo formálne prijalo novú stíhačku ako Ki-84-Ia, teda Armádne stíhacie lietadlo Typ 4 Model Ia Hayate (Výchrica). Zároveň začala výroba druhej predprodukčnej série 42 kusov Ki-84, ktorá trvala až do apríla 1944. V tomto čase bol jediný okruh zbierajúci spaliny z valcov motora odstránený a zamenený za jednotlivé výfuky pre každý valec zvlášť. Podtrupový závesník bol odstránený v prospech podkrídelných závesníkov, schopných niesť buď 200 litrové nádrže alebo 250 kg bomby.

V marci 1944 bola 24. Čutai preskupená na 22. Sentai. Jednotka bola čoskoro odoslaná do Číny, kde sa zapojila do bojov. Tu sa stretla s americkou 14. leteckou armádou a s Čínskym letectvom a čoskoro vybojovala u Spojencov pre nové stroje značný rešpekt. Tu dostali spojenecké kódové označenie Frank, a hovorilo sa o nich ako o nebezpečnom nepriateľovi, ktorý mal väčšinu dobrých vlastností a takmer žiadne neresti starších japonských stíhačiek. Bol porovnateľný so staršími čínskymi P-51 vybavenými motormi Merlin a úplne prevyšoval neskoré verzie P-40, ktoré tu slúžili. Neskôr, počas obrany Filipín, sa rovných desať Sentai úplne či čiastočne vyzbrojených novými Ki-84 pokúšalo zastaviť postup Spojencov. A boli to práve Filipíny, kde boli odhalené silné i slabé stránky Hayate, kedy bol Spojencami zajatý prvý takýto stroj. V zúrivej snahe vyprodukovať čo najviac Ki-84 a nahradiť staršie Ki-43, lietali nové stíhačky v primitívnych podmienkach, trpeli častými poruchami motorov a bez varovania strácali tlak v oleji a palive. Často sa stávalo, že stíhačka nedokázala ani len dosiahnuť rýchlosť 600 km/h, v krajných prípadoch sa motory zadýchali už pri 400 km/h! Problémom bola aj vysoká teplota oleja, ktorá dosahovala až 85°. Trpeli tiež slabou konštrukciou a nespoľahlivosťou hydrauliky, a ich podvozky sa lámali počas drsných pristátí na letiskách v džungli, kvôli slabo zakalenej použitej oceli.

Napriek tomu všetkému urobila Nakadžima všetko, aby ich vyprodukovala v čo najväčšom počte. Okrem továrne Ota na výrobu trupov sa otvorila nová výroba v Utsonomiya, a v decembri 1944 dosiahla produkcia Ki-84 373 kusov mesačne, čo bola najvyššia produkcia, akú kedy nejaké lietadlo Japonského armádneho letectva dosiahlo. Nakadžima vyprodukovala celkovo 3415 Ki-84, vrátane prototypov, predsériových overovacích a sériových strojov. Továreň Mansu v Harbine (Mandžusko) začala ich výrobu začiatkom roka 1945 a stihla ich ešte vyrobiť 94.

V Ki-84 sa používali viaceré verzie motora Ha-45. Ha-45-11 a -12 sa používali vo väčšine prvých Ki-84, so vzletovými výkonmi 1800 a 1825 k. Neskoršie série používali motory Ha-45-21, ktoré dávali vzletový výkon až 1990 k. Všetky tieto motory poháňali štvorlistú vrtuľu.

Ďalší vývoj a projekty

Ki-84-Ia bol čoskoro vystriedaný novším Ki-84-Ib, ktorý mal guľomety 12,7 mm nahradené 20 mm kanónmi. Vzniklo aj zopár Ki-84-Ic. Tieto boli špecializované na ničenie bombardérov, a boli vyzbrojené 30 mm kanónmi v krídlach (namiesto pôvodných 20 mm), v trupe boli samozrejme 20 mm kanóny. Ale problémy s tlakom oleja a paliva stále robili konštruktérom ťažkú hlavu viac než armáde. Dúfali, že problém vyriešia novým motorom Ha-45-23, ktorý mal špeciálne nízkotlakové vstrekovanie paliva. S výkonom 2050 k umožňoval dosiahnuť rýchlosť až okolo 680 km/h. Bohužiaľ, iba zopár týchto motorov bolo naozaj dokončených pred návštevami bombardérov B-29 24. novembra a 3. decembra 1944 nad továrňou Nakadžima Musaši. Nakadžima presunula výrobu motora do dvoch nových tovární, klasickej v Hamamatsu a podzemnej pri Asakawe, ale kvôli nutnému presunu techniky bola prerušená ich dodávka.

V snahe obmedziť spotrebu vzácnych nerastných surovín vzniklo s rôznym stupňom úspechu aj viacero ďalších variantov Hayate. Napríklad tieňová továreň pri Tanume vyprodukovala neznámy počet Ki-84 s drevenými zádnými časťami trupu a ďalšími časťami konštrukcie, pričom predné časti a krídla zostali pôvodné. Tieto dostali označenie Ki-84-II. Boli vyzbrojené podľa potreby ako štandard Ib alebo Ic.

Továreň Tačikawa Hikoki K.K. bola poverená výrobou celodrevených Ki-84, ktoré dostali nové označenie Ki-106. V júli 1945 boli postavené tri takéto lietadlá. Mali zväčšenú chvostovú plochu a výnimočne hladký povrch, s hrubou vrstvou laku a preglejkovým poťahom. Vážili približne o 500 kg viac ako štandardný Ki-84, manévrovateľnosť a stúpavosť pochopiteľne trpeli, ale maximálna rýchlosť bola porovnateľná ku Ki-84 – druhý prototyp dosiahol 618 km/h vo výške 7300 m. Boli poháňané motormi Ha-45-21. Prvé dva Ki-106 boli vyzbrojené štyrmi 20 mm kanónmi, tretí mal iba dva trupové kanóny, aby ušetril na hmotnosti. Honba za znížením hmotnosti pokračovala však ďalej, so zreteľom na zachovaní pôvodnej výzbroje, až do konca vojny. Vznikla aj čiastočne oceľová verzia Hayate, ktorá dostala označenie Ki-113. Bola založená na Ki-84-Ib, a používala uhlíkovú oceľ na kokpit, priečky a rebrá a oceľový plech ako poťah trupu. Celková váha prekročila očakávania konštruktérov, a tak hoci bol jeden prototyp začiatkom roku 1945 postavený a zalietaný, ďalší vývoj lietadla už nepokračoval. Továreň Mansyu Koku K.K. postavila špeciálnu odľahčenú verziu, označenú Ki-116, zabudovaním 1500 k motora Mitsubiši Ha-112-II (Ha-33) a trojlistou vrtuľou do štvrtého u nich postaveného Ki-84. Počiatočné testy ukazovali na úspešnú konštrukciu, pretože bola o 410 kg ľahšia ako originál, a po spustení sériovej výroby sa rátalo s ďalším 10% znížením váhy. Prototyp dosiahol maximálnu rýchlosť 619 km/h. Testovanie však neskončilo do kapitulácie Japonska. Ďalšou plánovanou, ale nepostavenou verziou, bol Ki-84R, ktorý sa mal po spustení výroby volať Ki-84-III, s 2000 k motorom Ha-145 (Ha-45-44). Ten si vo výške 3400 m zachoval výkon 1870 k, v 6000 m to bolo 1640 k a v 9000 m ešte stále 1550 k. Výzbroj mala byť štandardná plus jeden 30 mm kanón Ho-155 v zadnej časti trupu strieľajúci nahor pod uhlom 45°. Do konca vojny stihla Nakadžima dokončiť prototyp z 80%. Výšková stíhačka Ki-84N mala mať krídlo so zväčšeným rozpätím (plocha 22,5 m2) a motorom Ha-44-13 s výkonom 2500 k, ktorý vo výške 2500 m mal stále ešte výkon 2200 k a vo výške 10500 m 1850 k. Vo výške 6500 m mala dosahovať rýchlosť až 685 km/h. Výzbroj tvorili dva 20 mm kanóny a 12,7 mm guľomety. Po spustení sériovej výroby mal byť type premenovaný na Ki-117. Podobný Ki-84P mal mať ešte dlhšie krídla s plochou 24,5 m2 a rovnaký motor a výzbroj.

Napriek slabej kvalite spracovania boli Hayate najlepšími stíhačkami brániacimi Okinawu a materské Japonské ostrovy. Tiež vykonávali konvenčné strmhlavé bombardovanie na Spojenecké lode či pozemné ciele alebo sprevádzali masové samovražedné nálety na Spojenecké flotily. Pri obrane Japonských ostrovov neváhali mnohí piloti Ki-84 naraziť vlastným strojom do B-29, čo ich často stálo život. Niektoré Ki-84 dokonca lietali ako nočné stíhačky, hoci neboli vybavené radarom. Nebolo ich však dostatok a typ trápila vysoká poruchovosť. Projekt Ki-116, ktorý sa v zásade podobal Kawasaki Ki-100, bol krok správnym smerom, ale prišiel príliš neskoro. Hoci bol Ki-100 pomalší vo vodorovnom lete, bol lepší v ovládaní i spoľahlivosti, a silou sa vyrovnal Hayate. Ale kvôli početnosti sa Ki-84 stáva najlepšou Japonskou stíhačkou stavanou vo veľkom množstve v posledný rok vojny.

Stručná charakteristika
		Ki-84-I Ko	Ki-84-I	Ki-106.01	Ki-116
Rozmery	Rozpätie	11,24 m	11,30 m	11,24 m	11,24 m
	Dížka	9,92 m	9,74 m	9,95 m	9,92 m
	Výška	3,39 m	3,40 m	3,59 m	3,39 m
	Nosná plocha	21,00 m2	21,00 m2	21,00 m2	21,00 m2
Hmotnosť	prázdna	3.698 kg		3.175 kg	2.880 kg
	vzletová	3.890 kg	3.600 kg	4.150 kg	3.950 kg
Výkony	Motor (výkon)	Ha-45-11 (1800 k)	Ha-45-21 (1990 k)	Ha-45-21 (1990 k)	Ha-45-21 (1990 k)
	Max. rýchlosť vo výške	624 km/h v 6000 m	680 km/h v 6100 m	618 km/h v 7300 m	620 km/h v 6500 m
	Dolet	2.500 km			1.400 km
	Dostup	10.500 m	11.800 m	10.600 m	10.800 m

«» 20.7.2003