Lietadlá typu N1K azda nepatria medzi najznámejšie stroje Japonska. Je tomu tak, pretože ich produkcia nedosahovala vysoké hodnoty. Pozemné varianty N1K sa objavili až na prelome rokov 43/44, teda v čase, keď dávno zašla sláva "neporaziteľného" Zera a Japonsko bojovalo o prežitie a o čas. Napriek tomu si tento typ zaslúži zvláštnu pozornosť. Prešlo nezvyčajným vývojom zo stíhacieho hydroplánu postupne na strednoplošnú a nakoniec dolnoplošnu stíhačku. Dovtedy bol trend skôr opačný (ako napr. A6M2-N). Nový typ si ale presadil svoje miesto na slnku a dokázal sa vyrovnať, ba predčiť svojich amerických protivníkov.

N1K1 Kyofu (Mocný vietor)

V roku 1940 Japonské námorníctvo v očakávaní vojny, ktorá by vyžadovala operovanie vo veľkých vzdialenostiach, vydalo požiadavku na stíhací hydroplán, ktorý by bol použiteľný pri ofenzívnych operáciách v oblastiach bez letísk. Ako odpoveď na túto požiadavku ponúkol koncern Nakadžima Hikoki K. K. V Koizumi dizajn založený na modifikovanom Mitsubiši A6M2-N a ktorý dostal neskôr spojenecké kódové meno Rufe. Toto lietadlo bolo ale považované za dočasné riešenie a koncern Kawaniši Kokuku K. K. v Naruo dostal inštrukcie začať práce na pokročilejšom lietadle špeciálne vytvorenom pre tento účel. Japonské námorníctvo vydalo na toto lietadlo v septembri 1940 špecifikáciu 15-Ši (pomenovaný podľa 15. roku veku Šówa, ktorým bol rok 1940).

Práce začali na návrhu označenom K-20 pod vedením Ing. Yošio Hašiušiho. Cieľom bolo vytvoriť čo najmenšie možné lietadlo okolo dvojhviezdicového 14-valcového motora Mitsubiši MK4F Kaisei (Mars). Prioritu dostali aerodynamická čistota a krídlo s laminárnym profilom, vyvinuté prof. Iširo Tanim z Tokijskej cisárskej univerzity. Na vývoji konkrétneho lietadla sa podieľal tím inžinierov továrne Kawaniši, na čele ktorých stáli inžinieri Tošihara Baba, Šizuo Kikuhara, Hiroyuki Inoue a Elizaboro Adači. Prišli s  návrhom kompaktného strednoplošného lietadla. Pod trupom sa nachádzal jeden veľký plavák a pod koncami krídiel boli dva menšie pomocné plaváky. Centrálny plavák bol pripevnený k  trupu prednou dvojitou vzperou tvaru V a jedinou zadnou vzperou. Pôvodný návrh predpokladal pomocné plaváky ako zaťahovateľné s kovovou spodnou časťou a pogumovaným vrchom. Takéto plaváky boli ale priťažké a príliš zložité, a tak sa od nich upustilo v  prospech pevných plavákov ešte pred zalietaním prvého prototypu. Lietadlo poháňal 1460 k  motor Mitsubiši MK4D Kasei 14 poháňajúci dve proti sebe sa otáčajúce dvojlisté vrtule s priemerom 3,10 m. Takéto vrtule mali vyrovnať pri vzlete silný točivý moment, ktorý sa očakával od takého silného motora na takom relatívne malom lietadle.

Do decembra 1941 vyšli z výrobnej linky prvé dva prototypy. Prvý prototyp N1K1 vzlietol na svoj prvý let 6. mája 1942. Protichodne sa otáčajúce vrtule tohoto prototypu boli neskôr vypustené, pretože boli príliš zložité. Podľa nového rozhodnutia bol za novú pohonnú jednotku vybraný 1460 k hviezdicový motor MK4C Kasei 13 (Ha.32/13), ktorý poháňal jedinú konvenčnú trojlistú vrtuľu s priemerom 3,20 m cez teleskopický hriadeľ. Podľa známych informácií táto zmena nastala až u druhého prototypu. Jedna vrtuľa bola jednoduchšia a spôsobovala menej mechanických závad, ale podľa očakávania mala pri vzlete extrémne silný točivý moment, ktorý vyžadoval za kniplom skúseného pilota. Výzbroj tvorili dva krídelné 20 mm kanóny a dva trupové 7,7 mm guľomety.

Keď sa už dostal do vzduchu, bol N1K1 označený za nečakane výborné lietadlo s pozoruhodnou manévrovateľnosťou vďaka svojim bojovým klapkám. Japonské námorníctvo teda stroj prijalo pod označením Námorný stíhací hydroplán N1K1 Kyofu (Mocný vietor) Model 11, a produkcia mohla začať.

S testovaním prvých šiestich prototypov v službe začalo námorníctvo v auguste 1942. Prvé sériové stroje boli poháňané 1460 k motormi MK4C Kasei 13, ale neskoršie sériové lietadlá už 1530 k motorom MK4E Kasei 15, ktorý sa od predchádzajúceho líšil iba drobnými detailami.

Kyofu začal službu u japonského námorníctva v júli 1943 a Spojenci mu pridelili kódové meno Rex. Produkcia bežala pomaly a v decembri 1943 dosiahla iba 15 lietadiel mesačne.

Avšak v čase, keď Kyofu vstúpil do služby, Japonsko sa práve dostalo do defenzívy, a  Kyofu tak nikdy neslúžil v roli ofenzívnej stíhačky, na ktorú bol navrhnutý. Namiesto toho bol N1K1 pridelený ako záchytná stíhačka k Sasebo Kokutai so základňou v Balikpapan na Borneu, teda do role na ktorú nebol nikdy určený. Táto jednotka mala na starosti ochranu miestnych ropných polí. Napriek tomu, že bol Kyofu robustný a výkonný hydroplán, proti jednomiestnym spojeneckým stíhačom nemal šancu. Preto bola v marci 1944 ich produkcia zastavená po dodaní 89. sériového stroja. Neskoršie vyrobené stroje sa od tých prvých dajú rozoznať individuálnymi výfukmi namiesto združených, mierne dlhším a  zaoblenejším krytom motora a premiestnením trupových guľometov. Tieto zmeny sa ale neodrazili v označení. Spolu so zastavením produkcie sa upustilo aj od projektu N1K2-I Kyofu-Kai, ktorý mal byť poháňaný vylepšeným motorom Mitsubiši MK4R Kasei 23 s výkonom 1900 k.

Neskôr počas vojny boli N1K1 pridelené ako záchytné stíhacie lietadlá u jednotiek Takuma, Kitawa a Otsu Kokutai. Posledná z nich operovala z vnútrozemského jazera Biwa na japonskom ostrove Honšú.

Jeden N1K1 (výr.č.565) je momentálne v zbierke Národného múzea námorného letectva v  Pensacole, štát Florida. Po vojne bol dovezený do Spojených štátov a po mnoho rokov bol vystavený vo vonkajšej expozícii múzea NAS Willow Grove v štáte Pennsylvania, než ho previezli na oveľa bezpečnejšie miesto Pensacole. Iný N1K1 (výr.č.514) je v rozobratom stave v sklade Národného múzea letectva a kozmonautiky (NASM). Posledný s výr.č.562 je v múzeu Admirála Nimitza v Texase.

N1K1-J Šiden (Fialový blesk)

V decembri 1941 navrhol technický tím továrne Kawaniši svojmu manažmentu, že by nebol zlý nápad vyrábať pozemnú verziu hydroplánu N1K1 Kyofu. Manažment Kawaniši o tejto myšlienke nejaký čas rozmýšľal, až nakoniec dal projektu zelenú, aj keď sa rozhodli ponechať si túto aktivitu zatiaľ pre seba.

Spočiatku plánovali iba minimum zmien ako odstránenie plavákov a ich nahradenie zaťahovacím podvozkom. Dodatočne sa ale rozhodli zameniť 14 valcový motor Kasei osemnásťvalcovým hviezdicovým motorom Nakadžima Homare 11, o ktorom dúfali, že dá výkon až 2000 k. Aby vyťažili z tohoto výkonu maximum, malo lietadlo dostať novú štvorlistú kovovú vrtuľu s priemerom 3300 mm. Kvôli vrtuli s veľkým priemerom a strednoplošnému krídlu bol potrebný špeciálny vysoký podvozok, aby sa vrtuľa nedotýkala zeme. Toto vyžadovalo vcelku zložitý systém dvojitého zaťahovania podvozku, počas ktorého sa podvozkové nohy sťahovali súčasne so zaťahovaním do krídiel. Zadná časť trupu bola prehĺbená, aby sa zväčšila vertikálna stabilizačná plocha a aby sa zmestilo zaťahovateľné ostrohové kolečko.

Jedinečnou črtou N1K1-J bola jeho sada bojových klapiek. Na hydropláne boli ovládané ručne, na pozemnom stroji mali už meniť uhol automaticky ako odpoveď na meniace sa g sily preťaženia počas manévrovania. Toto zautomatizovanie oslobodilo pilota od starostí o klapky počas boja a eliminovalo stratu rýchlosti a následný prepad, ktorý tak mohol nastať v najnevhodnejšom čase.

Pozemná verzia vykonala svoj prvý let 27. decembra 1942. Keďže bolo lietadlo súkromným podnikom továrne, nemalo žiadne vojenské označenie. Výrobca ho preto nazval Model X-1 Experimentálne pozemné stíhacie lietadlo. Použitý bol motor Nakadžima NK9B Homare 11 s  výkonom 1820 k. Výzbroj tvorili dva guľomety Typ 97 kal. 7.7 mm v trupe a dva kanóny Typ 99 Model 2 kal. 20 mm vmontované v podkrídelných gondolách.

Keďže bol motor Homare 11 prijatý pre sériové lietadlá ešte pred záverečnými testmi, trápili ho mnohé detské choroby. Prvé motory Homare nedosahovali vypočítaný výkon, točivý moment počas vzlietania bol prehnaný a viditeľnosť dopredu počas rolovania bola mizivá. Aj tak malo lietadlo príjemné letové vlastnosti a automatické klapky dávali lietadlu nevídanú manévrovateľnosť.

V júli 1943 boli dokončené prvé štyri prototypy a jeden bol predaný námorníctvu na testovanie. Výkony boli sklamaním – maximálna rýchlosť iba 575 km/h (650 km/h bola predpokladaná rýchlosť). Napriek tomu bolo lietadlo stále rýchlejšie ako Mitsubiši A6M5 Reisen a manévrovateľnosť a dolet boli lepšie ako mal rýchlejší Mitsubiši J2M2 Raiden. V tom čase potrebovalo námorníctvo zúfalo stíhačky schopné postaviť sa americkým Vought F4U Corsair a Grumman F6F Hellcat, a tak zadalo príkaz továrni Kawaniši pokračovať s ďalším vývojom pozemnej verzie Kyofu pod označením Záchytné stíhacie lietadlo N1K1-J Šiden (Fialový blesk). Písmeno J značili pozemné lietadlo vyvinuté z pôvodného N1K1.

Počas roku 1943 postavili ďalšie štyri prototypy a pokusné stroje. Boli už vybavené motorom Nakadžima NK9H Homare 21 s výkonom 1990 k. Kryt motora prešiel úpravami a na jeho spodnej časti sa objavil dodatočný nasávací kanál. Motor dostal individuálne výfuky a na ľavom boku krytu motora pod klapkami chladiča sa objavil externý chladič oleja. Do krídiel pribudli dva dodatočné 20 mm kanóny tesne za gondolami podvesených kanónov.

Námorníctvo objednalo sériovú výrobu ako Námorné záchytné stíhacie lietadlo Šiden Model 11. Do konca roku 1943 bolo hotových 70 strojov z továrne Naruo a začali prichádzať prvé kusy z továrne Kawaniši Himeji.

N1K1-J prišiel do služby u pozemných perutí japonského námorníctva začiatkom roku 1944. Vyzbrojené boli dvomi 7.7 mm guľometmi v trupe a štyrmi 20 mm kanónmi v krídlach (2 v krídle, 2 v podkrídelných gondolách). Prvé vyrobené stroje boli rýchlo odosielané do služby k 201. Kokutai, dislokovanej na základni Cebu vo Filipínach. Prvá veľká jednotka Šidenov (viac ako 100 lietadiel) však bola 341. Kokutai premiestnená z Fromosy (Taiwan) do Luzonu (Filipíny) 20. októbra 1944. N1K1-J sa dostal po prvý krát do boja s americkými stíhačkami nad Formosou a nad Filipínami. Dostal spojenecké kódové meno George. Rýchlo sa dostal do povedomia ako jeden z najtuhších a najhorších japonských súperov. Bolo to naozaj výnimočné lietadlo, zvlášť v rukách skúseného pilota. Dokázalo svoju nadradenosť nad väčšinou amerických palubných stíhačiek s ktorými sa stretlo a mnohí skúsení piloti Šidenou začali považovať predtým strašný Grumman F6F Hellcat za "vcelku ľahký zostrel".

N1K1-J nebol ale bez chýb. Jeho letuschopnosť bola značne znižovaná častými poruchami podvozku, pretože dvojité zaťahovanie spôsobovalo značné problémy. Letuschopných strojov bolo vždy málo kvôli nedostatočným počtom pozemného personálu a kvôli logistickým problémom. Motory Homare boli značne nespoľahlivé a spôsobovali najviac starostí. Brzdy na kolesách podvozku boli také slabé, že väčšina pilotov Šidenov volila radšej pristátie na trávnatej ploche pozdĺž pristávacej dráhy, aby tak skrátili pristátie.

N1K1-Ja Model 11a sa odlišoval od štandardného Modelu 11 tým, že mal všetky štyri kanóny umiestnené v krídlach (ako neskorší N1K2-J) a nemal trupové guľomety. N1K1-Jb Model 11b mal štyri vylepšené 20 mm kanóny v krídlach a bol vybavený dvomi bombovými závesníkmi pre maximálne 250 kg bomby. Neskoršie N1K1-Jb boli úplne prekonštruované, so štvorcovou vertikálnou chvostovou plochou. N1K1-Jc Model 11c bol špeciálny stíhací bombardér podobný modelu 11B ale so štyrmi podkrídelnými bombovými závesníkmi.

Minimálne jeden N1K1-J používaný na Filipínach bol zajatý americkými jednotkami. Bol opravený a testovaný pilotmi Americkej technickej leteckej spravodajskej služby (ATAIU = American Technical Air Intelligence Unit) na leteckej základni Clark Air Base. Rešpekt, ktorý si americký piloti voči tomuto lietadlu vybudovali, sa ukázal byť oprávneným.

Koncom roka 1944 bol jeden Šiden modifikovaný na N1K1-J-Kai s doplnkovými raketovými motormi, ktoré zvýšili na krátku dobu rýchlosť stroja. Zadná časť trupu bola upravená na inštaláciu raketového motora. Vývoj bol zakrátko prerušený.

Špeciálne útočné lietadlo Šiden mal pod trupom nadstavbu obsahujúcu jednu 250 kg bombu a šesť malých raketovo poháňaných neriadených bômb. Začiatkom roka 1945 boli takto upravené štyri stroje Model 11, nikdy ale nedošlo k ich použitiu.

Továreň Naruo vyrobila celkom 520 N1K1-J sériových lietadiel a 9 prototypov, ďalších 468 sériových N1K1-J vzniklo v továrni Himeji. Spolu je to teda 1007 strojov vrátane prototypov. Výroba N1K1-J skončila v Narou v decembri 1944 v prospech vylepšenej verzie N1K2-J. Výroba N1K1-J v Himjei bola zastavená kvôli silným poškodeniam továrne ako následok náletov B-29.

N1K2-J Shiden Kai (Fialový blesk - upravený)

Hoci bol N1K1-J vynikajúcou stíhačkou, mal niekoľko závažných chýb. Jeho motor Homare 21 bol notoricky nespoľahlivý a zložité dvojité zaťahovanie podvozku bolo predmetom častých porúch. Ešte predtým, ako začala sériová výroba N1K1-J, začali v továrni Kawaniši práce na náprave niektorých najväčších defektov konštrukcie, hlavne vysokého a zložitého podvozku.

Ako výsledok týchto zmien vznikol Šiden Kai a dostal označenie N1K2-J. Lietadlo bolo úplne pretvorené tak, aby sa skladalo z menšieho počtu súčiastok (43000 oproti pôvodným 66000) a aby sa tak zjednodušila výroba. Začali sa používať predformované časti poťahu trupu, vyvinuté za pomoci Ing. Franza Paula, ktorého si Cisárske námorníctvo zapožičalo od nemeckého Henschelu. Prišlo tak isto na použitie nedeficitných materiálov. Asi najmarkantnejšou zmenou bolo dolnoplošné krídlo. To umožňovalo kratší podvozok a zložité dvojité zaťahovanie tak už nebolo potrebné. Trup bol navyše predĺžený a chvostové plochy dostali nový tvar. Výsledok vyzeral akoby nové lietadlo, ktoré si bohužiaľ ponechalo nespoľahlivý motor Homare 21. Ako výzbroj boli použité štyri 20 mm kanóny montované do krídiel. Celá konštrukcia bola ľahšia od predchádzajúcej verzie o 240 kg.

Prvý prototyp N1K2-J vzlietol 31. decembra 1943 a v priebehu 15 týždňov dokončil letové skúšky výrobcu. V apríli 1944 prešiel k na testy k námorníctvu. Hoci bol motor Homare 21 stále mechanicky nespoľahlivý, námorníctvu sa nové lietadlo tak zapáčilo, že ešte pred dokončením operačných testov odsúhlasilo také výrobné množstvá, aby sa N1K2-J stal štandardným pozemným stíhacím a stíhacím bombardovacím lietadlom. Sériové lietadlá boli označené Námorné záchytné stíhacie lietadlo Šiden Kai (Fialový blesk - upravený) Model 21. Okrem továrne Kawaniši Naruo mal byť nový typ zavedený do výroby aj v závode Himeji. Stíhací Šiden Kai bol objednaný aj u Dai-Nana Kokuki Seisakušo (7. trupové závody) spoločnosti Mitsubiši Jukogyo K. K. v Tsurashime, u Aiči Kokuki K. K. v Eitoku, u Šówa Hikoki K. K. v Šinonoi a u Námorných leteckých dielní v Hiro, Omura a Koza.

Prvý prototyp mal nový aerodynamicky čistejší kryt motora. Kvôli štadardizácii sa od neho nakoniec upustilo. Do júna 1944 bolo dokončených ďalších sedem prototypov už s klasickými motorovými krytmi verzie N1K1-J. Nanešťastie sa u nich začalo objavovať množstvo detských chorôb, ktoré sa dali iba ťažko napraviť. Program Šiden Kai začal byť v sklze a na jeseň 1944 sa na výrobných linkách N1K2-J začal prejavovať nedostatok životne dôležitých komponentov. Tento nedostatok spôsobovali neustále nálety B-29 na subdodávateľov firmy Kawaniši. Do konca roka 1944 stihli dokončiť iba 60 lietadiel v továrni Naruo a továreň Himeji dokonca nezačala produkciu až do marca 1945. Ďalší vybraní výrobcovia Šiden Kai nikdy nevyrobili žiadne tieto stroje.

Šiden Kai sa stal široko-ďaleko najlepšou operačnou stíhačkou v Pacifiku. Bol rýchly, obratný, dobre vyzbrojený a dostatočne opancierovaný. V rukách skúseného pilota sa vyrovná akémukoľvek spojeneckému stíhaciemu lietadlu, vrátane neskorších modelov P-51 Mustang, ktoré sa na jar 1945 začali objavovať nad Japonskom.

V decembri 1944 boli lietadlá Šiden Kai zaradené aj do novej druhej formácie 343. Kokutai, vedenej veteránom od Pearl Harboru kapitánom Minoru Gendom. Bola to podobná jednotka ako Gallandova JV 44. Genda si pre svoju jednotku mohol vybrať tých najlepších pilotov. Tréningom prešli na základniach Izumo, Matsuyama a Oita pod označeniami 301., 407. a 701. Hikotai. Postupne prechádzali od N1K1 k N1K2 a 301. Hokutai bola prvou jednotkou plne vyzbrojenou týmto novým typom.

Počas jednej pozoruhodnej bitky 16. februára 1945 nad Jokohamou, dôstojník Kinsuke Muto od 343. Kokutai zostrelil vo svojom N1K2-J v jednom boji rovný tucet amerických F6F Hellcat. Ako jednotka si 343. Kokutai odbila svoj debut 19. marca 1945, keď napadla americký útok smerujúci na Kure. Japonské vojenské komuniké hlásilo boj, pri ktorom vyše 50 Šidenov zničilo 52 nepriateľských lietadiel pri strate iba 16 vlastných strojov. Medzi aprílom a júnom jednotka nahlásila ďalších 100 zničených nepriateľských lietadiel pri strate 29 vlastných. Potom sa presunuli na základňu Kokubu s cieľom chrániť Kyušú pred útokmi B-29. Napriek skúsenosti pilotov sa to ukázalo nemožné, pretože výkony N1K2-J nestačili na tieto vysoko letiace bombardéry. Motor Homare 21 už v takej výške odmietal podávať uspokojivé výkony. Napriek tomu ich 12 zničili. Potom sa jednotka presunula na základňu Omura a do konca vojny si jednotka pripísala ďalších 170 zostrelov. Pri jednej príležitosti sa ich 21 lietadlám vedených dôst. Hayašim podarilo prekvapiť formáciu 23 F4U Corsair. Bitka sa odohrávala dosť jednostranne. 18 F4U bolo na mieste zostrelených, zvyšok vzal čo najrýchlejšie nohy na plecia. Jednotka dostala najvyššie možné vyznamenanie – osobné blahoželanie od samotného Cisára.

Okrem 343. Kokutai lietali so Šiden Kai ešte Vzdušná skupina Yokosuka a Genzen Kokutai.

Plánovala sa aj dvojmiestna cvičná verzia N1K2-K Šiden Kai Rensen (Fialový blesk modifikovaný cvičný), ale vzniklo iba zopár kusov pridaním druhého sedadla do niektorých už existujúcich trupov N1K2-J. Z výzbroje im zostali iba trupové guľomety.

Šiden Kai mal ťažisko posunuté príliš dozadu. Aby sa tento problém napravil, bol postavený N1K3-J Šiden Kai 1 Model 31 s motorom Homare 21 posunutým o 15 cm vpred. Zároveň sa tak uvolnilo miesto pre dva trupové guľomety kal. 13,2 mm. V Himeji boli postavené dva prototypy, ale tento model sa nedostal do sériovej výroby. N1K3-A Šiden Kai 2 Model 41 bol palubným variantom N1K3-J. Rovnako sa nedostalo do výroby.

Ako pokus predísť problémom so stále nespoľahlivým motorom bol vyvinutý N1K4-J Šiden Kai 3 Model 32 a jeho palubný variant N1K4-A Šiden Kai 4 Model 42. Oba typy poháňal motor NK9H-S Homare 23 s výkonom 2000 k. Na jar 1945 boli v závode Naruo postavené a zalietané dva prototypy N1K4-J a jeden N1K4-A. Palubná verzia bola prijatá pre sériovú výrobu ako Šiden 41, ale od jej výroby sa upustilo, pretože v tom čase už boli japonské lietadlové lode zničené.

Jednou zo slabín Šiden Kai bol nevýrazný výkon vo veľkých výškach. Kvôli slabej stúpavosti sa ukázal byť neefektívnym proti B-29. Ako riešenie tohoto problému mal byť N1K5-J Šiden Kai 5 Model 25, poháňaný 2200 k 18-valcovým hviezdicovým motorom Mitsubiši MK9A. Bohužiaľ, jediný prototyp N1K5-J bol zničený ešte pred dokončením počas náletu B-29 5. júna 1945. Ďalšou výškovou stíhacou verziou mal byť Šiden Kai s motorom Homare 44 vybaveným trojrýchlostným mechanickým turbokompresorom. Koniec vojny v Pacifiku ukončil aj všetky tieto nádejné projekty.

Vzniklo iba 415 sériových strojov vynikajúceho N1K2-J, a to hlavne vďaka zdržaniam vo výrobe kvôli neustálym náletom B-29 počas posledného roka vojny. S výnimkou tovární Kawaniši Naruo a Himeji, ostatné firmy zahrnuté do programu ako výrobcovia nestihli vyrobiť takmer nič. Pre spojencov to ale bolo veľkým šťastím, že tento typ nebol dostupný vo väčších množstvách.

Po skončení vojny v Pacifiku, na Japonských základniach sa našlo šesť nepoškodených N1K2-J. Počas augusta 1945 ich preleteli japonskí piloti eskortovaní skupinkou F6F Hellcat z  leteckej základne Kogašima do Yokosuky. Leteli po presne vymedzenej trase pod hrozbou, že budú zostrelení v prípade akéhokoľvek nečakaného manévru. Do Šidenov natankovali kvalitnejšie palivo s vyšším oktánovým číslo, než aké pôvodne dodávala japonská armáda. Japonskí piloti po pristátí hlásili, že museli letieť na 75% výkonu, aby Hellcatom neuleteli. Tu sa oplatí pozastaviť sa a zamyslieť sa nad tým, aké bolo Šiden Kai naozaj dobré lietadlo, ak malo vytvorené dobré podmienky. Dva stroje boli následne v Yokosuke zošrotované a zvyšné lietadlá (č.71, 5128, 5312 a 5341) boli prevezené do USA na ďalšie štúdium. Teraz sa nachádzajú v expozíciách múzeí alebo v ich depozitároch, kde čakajú na zreštaurovanie.

N1K2-J č.71 bolo skladované do konca štyridsiatych rokov minulého storočia pod holým nebom v NAS Anacostia. Kvôli nenapraviteľnému poškodeniu vandalmi a lovcami suvenírov bolo zošrotované.

N1K2-J č.5128 bol pôvodne nájdený na letisku v Omure v Japonsku. Dnes sa nachádza v  zbierke Národného múzea námorného letectva v Pensacole.

N1K2-J č.5312 je vystavený v Múzeu vojenského letectva na leteckej základni Wright-Patterson Air Force Base v Daytone, štát Ohio.

Múzeum NASM vlastní jeden N1K2-Ja. Má výrobné číslo 5341, je to 341. stroj postavený v  továrni Kawaniši Narou. Bol skonfišovaný na letisku v Omure v Japonsku a prevezený po vojne do USA. Po skončení testov bol po mnoho rokov umiestnený pod holým nebom v NAS Willow Grove, kde pomaly hrdzavel a poťah bol strhaný vandalmi. Napokon námorníctvo súhlasilo s prevozom lietadla do NASM do Záchranného, reštauračného a úschovného zariadenia Paula E. Garbera v Suitlande, štát Maryland, ak pre nič iné tak aby vydané na milosť a  nemilosť počasiu a vandalom. Bolo očistené od sute, zakonzervované a uskladnené. Medzičasom Champlin Fighter Museum vo Falcon Field, Mesa, štát Arizona, ktoré nemá v zbierke žiadne japonské lietadlo, navrhlo zapožičať tento N1K2-Ja od NASM s tým, že by ho zreštaurovalo podľa prísnych pravidiel NASM. Ako protihodnotu môžu potom toto lietadlo vystavovať v múzeu Falcon Field počas 10 rokov. Po zdĺhavých rokovaniach NASM konečne súhlasilo a N1K2-Ja sa presunul do Falcon Field v decembri 1991 a zároveň začali práce na jeho obnove. Projekt bol dokončený v novembri 1994. Lietadlo je vystavované v kamufláži 343. Kokutai s číslom 35.

Okrem týchto existuje ešte jeden Šiden Kai neznámeho výrobného čísla. Momentálne sa nachádza vystavený v parku Nanreku Mišo Koen, Širobe, Japonsko. Toto lietadlo bolo objavené v roku 1978 v zátoke Hido v hĺbke 40 metrov.

Stručná charakteristika
		N1K1	N1K1-J	N1K2-J
Rozmery	Rozpätie	12,00 m	12,00 m	12,00 m
	Dížka	10,59 m	8,88 m	9,35 m
	Výška		4,00 m	4,00 m
	Nosná plocha	23,50 m2	23,50 m2	23,50 m2
Hmotnosť	prázdna	2.752 kg	2.897 kg	2.657 kg
	vzletová	3.712 kg	4.320 kg	4.860 kg
Výkony	Max. rýchlosť	485 km/h	582 km/h	594 km/h
	Dolet	1.060 km	1.430 km	1.710 km
	Dolet max.	1.660 km	2.540 km	3.390 km
	Dostup	10.560 m	12.500 m	10.760 m
	Motor	Kaisei 13 (1460 k)	Homare 21 (1990 k)	Homare 21 (1990 k)
Výzbroj		2x 7.7 Typ 97, 2x 20 mm Typ 99 Model 1, 2x30 kg bomby	2x 7.7 Typ 97, 2x 20 mm Typ 99 Model 2, 500 kg bomby	4x 20 mm Typ 99 Model 2, 500 kg bomby

Rád by som sa poďakoval môjmu priateľovi Kjetilovi Aakrovi za jeho skvelé farebné profily, ktoré vyrobil pre vás všetkých iba pre tento článok.

I would like to thank my friend Kjetil Aakra for his wonderful color profiles he made just for this article for you all.

Použité zdroje:

• Fearis, Peter: Kaburaya Books - Kawanishi N1K2-J Shiden Kai "George"; Visual Media Services, Fareham 2000
• Warbirds: Nipponese uniquity... the story of Kawanishi's Violet Lighting; Air Enthusiast, apríl 1973, str.178-187
• Němeček, Václav: Vojenská letadla druhé světové války; Naše vojsko, Praha 1977
• Encyklopédia lietadiel; Gemini, Bratislava 1993
• Internet

Poznámka ku kresbám: Použité kresby som vytvoril pre tento článok a nevzťahuje sa na ne copyright. To isté platí aj pre farebné profily.

«» 1.2.2004