V apríli roku 1937 bol k dispozícii nový motor Junkers Jumo 211A, ktorý vznikol ďalším vývojom motoru Jumo 210. Podobne ako predchodca, bol to invertný motor s valcami do V v uhle 60°, ale obsah bol zväčšený na 34,97 litra, s vŕtaním 150 mm a zdvihom 160 mm, dĺžka motoru bola 2,173 m. Vážil (verzia Aa) 640 kg a pri otáčkach 2400 ot/s dával maximálny výkon 1100 hp (verzia Aa), neskôr 1200 hp (verzia Da), pri 2100 ot/sec dával trvalý výkon 800 hp (verzia Da). Motor bol vybavený automatickým vstrekovacím čerpadlom a dvomi kompresormi. Vstrekovacie čerpadlo bolo veľkou výhodou práve pre strmhlavé bombardovacie lietadlá, ktoré boli v kritickej fáze letu vystavené veľkému preťaženiu. Výroba končila v roku 1943 verziou Jumo 211R po vyrobení 68248 kusov. Väčšina bola namontovaná do lietadiel Ju 87, Ju 88 a Heinkel He 111. Vývoj prebiehal paralelne so slávnym Daimler Benz DB601, ktorý sa viac používal v stíhacích lietadlách, zatiaľ čo Jumo 211 sa montoval do bombardovacích. Bol to najúspešnejší Junkersov motor v histórii firmy.

Začiatkom roku 1938 motor Jumo 211Aa namontovali do modifikovaného Ju-87A-1, ktorý dostal označenie Ju-87 V-6. Hermann Pohlmann sa do nového lietadla snažil zapracovať všetky skúsenosti s prevádzkou Ju-87A a tak postupne vznikali ďalšie prototypy Ju-87 V-7 až Ju-87 V-9. Najväčšie zmeny boli pochopiteľne v oblasti motoru, ktorý potreboval nový rám a účinnejšie chladenie. Olejový chladič sa presťahoval nad motor, kde mal aj samostatný vstup chladiaceho vzduchu a regulovateľnú klapku pre jeho výstup. Vstup vzduchu pre kompresor sa presťahoval zhora na pravo od motoru a predĺžil sa, chladič kvapaliny sa posunul o niečo dozadu a mal nový polkruhový tvar s vertikálnymi žalúziami (Ju-87A mal horizontálne). Prepracovaná bola aj konštrukcia podvozku. "Anton" mal podvozkovú nohu tvorenú dvomi nosníkmi, nosník smerujúci dozadu bol ukrytý v aerodynamickom kryte, pripomínajúcom nohy krkavca. Ďalšia nekapotovaná vzpera smerovala k trupu. Podvozok novej modifikácie bol podstatne jednoduchší, kolesá spočívali na jedinej konzole, ktorá bola podstatne jemnejšie zakapotovaná. "Gamaše" mali pružný golier, ktorý umožňoval teleskopický pohyb pruženia podvozku. Kabína osádky bola prepracovaná tak, že mala zaoblenejší tvar (pridaná bola jedna priečka na každej strane bočných skiel čelného štítku), pravé bočné sklo kabíny dostalo "uhlomer" pre let strmhlav. Najviac zmien však bolo v oblasti uchytenia guľometu, ktoré dostalo polguľovitý kryt. Uchytenie antény malo iba jeden stĺpik, "Anton" mal dva. Pilot dostal nový zameriavač Revi C-12-C. Strelec obsluhoval okrem guľometu aj rádiostanicu FuG VIIa, umiestnenú za pilotovým sedadlom.

Na krídle bola jednoduchá Pitotova trubica, ktorá nahradila zahnutú nadol u Antona. Horizontálne chvostové plochy dostali na koncoch iný tvar prechodu stabilizátor - výškové kormidlo.

Najväčší prínos bol však výkon motoru Jumo 211, ktorý umožnil zväčšiť nosnosť bômb na dvojnásobok. Pod trupom umožnil niesť 500 kg bombu SC500 bez toho, že by neletel strelec. Pod krídla pribudli závesy ETC 50 pre ďalšie dve 50 kg SC50 bomby. Do ľavého krídla pribudol ďalší guľomet MG-17. Výkon Juma 211 doprevádzala však aj väčšia spotreba paliva, plne naložené lietadlo malo dolet 600 km.

Lietadlo dostalo označenie Ju-87B "Berta". Po ukončení výroby "Antona" bolo vyrobených 10 predsériových kusov Ju-87B-0. V októbri 1938 sa naplno rozbehla sériová výroba Ju-87B-1, v novom závode Weser v blízkosti letiska Berlin-Tempelhof.

Prvých 5 sériových kusov bolo okamžite odoslaných na skúšky do Španielska k "Légii Condor". Ich nasadenie bolo veľmi úspešné a príprava na vojnu akcelerovala sériovú výrobu Ju-87B-1 na tempo 60 kusov za mesiac v polovici roku 1939. Počiatočná objednávka RLM,. ktorá bola na 396 ks, bola v marci 1939 zvýšená na 964 kusov a tak Junkers mohol zriadiť ďalšiu montážnu linku v Bremen-Lemwerder. Do konca augusta roku 1939 stihol Junkers dodať 486 kusov Ju-87B-1, do vypuknutia vojny k bojovým jednotkám sa dostalo 336 lietadiel, ktoré boli zaradené do 9 "Stukaguppen", ale iba 288 lietadiel bolo plne bojaschopných. Horší bol stav vycvičenosti osádok, iba 80 bolo uznaných ako bojaschopných, 123 bolo poslaných do boja ako čiastočne vycvičených, u ostatných bol neukončený výcvik ! Ako bojové jednotky to boli St.G 1, 2, 51, 76 a 77 Stukageshwader, cvičná IV. Stukalehrgeschwader a jedna "Staffel" námorných strmhlavých bombardérov.

Pre posilnenie psychologického účinku lietadla, rútiaceho sa strmhlav na pechotu, lietadlá boli na ľavej podvozkovej nohe vybavené sirénou "Trúba z Jericha", poháňanou malou vrtuľkou. Zavýjanie lietadiel Stuka sa stalo obľúbeným propagandistickým ťahom pri prezentácii tohoto lietadla, i keď na väčšine lietadiel bola vrtuľka na pohon sirény odstránená a otvor zakrytý aerodynamickým krytom. 

Koncom roku 1939 v závode Weser začala sériová výroba novej modifikácie Ju-87B-2. Dostala nový motor Jumo 211Da s trojlistou vrtuľou z lisovaného dreva s väčšími lopatkami. Chladič bol zabudovaný do aerodynamického krytu hlbšie, výstup vzduchu dostal regulovateľné klapky. Čelná plocha radiátoru bola zväčšená zdvihnutím "hornej pery" vstupného otvoru, ktorá mala tvar do "V" a nie do oblúka. Menšie úpravy sa dotýkali podvozku. V prípade, že lietadlo nenieslo strelca a jeho výzbroj, mohlo mať zavesenú až 1000 kg bombu SC1000. Ju-87B-2 začal prichádzať k bojovým jednotkám na jeseň 1940, spolu bolo vyrobených 827 kusov lietadiel tejto modifikácie. Na kampani v Poľskú a Francii sa už nezúčastnili.

Pri výrobe tejto modifikácie sa začali dodávať "Umrüst Bausätze" - továrenské sady pre konverziu, ktoré mali rozšíriť univerzálnosť použitia lietadla. Pokiaľ boli na lietadlo inštalované, jeho označenie sa doplnilo o označenie sady (napr. Ju-87B-2/U-2). Sady bolo možné použiť aj na lietadlá modifikácie Ju-87B-1. Vyrábali sa tri sady : U-2 predstavovala zdokonalené zariadenie pre internú komunikáciu, U-3 bola sada pancierov pre ochranu pilota a strelca, U-4 bol zriedkavo používaný lyžový podvozok.

Pre použitie v oblasti Stredozemného mora a v Afrike sa vyrábala tropikalizovaná verzia  Ju-87B-2 Trop. Úpravy sa týkali predovšetkým pieskových filtrov na vstupe vzduchu kompresoru a upraveného vetrania kabíny.

Ju-87R

Ju-87R bola iba modifikácia Ju-87B s predĺženým doletom (Reichweite) pomocou malých zmien v palivovom systéme, ktoré umožnili pod krídla zavesiť prídavné nádrže na 2 x 300 litrov paliva. Malý dolet vadil predovšetkým pri zamýšľaných operáciách proti lodiam. V prípade nesenia palivových nádrží lietadlo mohlo niesť iba jednu 250 kg bombu SC-500. Výroba modifikácie Ju-87 R prebiehala paralelne s výrobou Ju-87B. Ju-87R-1 bola modifikácia Ju-87B-1, ktorá prišla k jednotkám I/St.G 1 počas operácii v Nórsku. Jej existencia bola spočiatku prísne utajovaná, dolet 1400 km mal byť prekvapením pre nepriateľa. Ďalšie stroje tejto modifikácie boli dodané St.G 2 pred útokom na Franciu. Ju-87R-2 bola modifikácia Ju-87B-2. Maximálna vzletová hmotnosť vzrástla na 5650 kg, dolet stúpol na 1250 kg (bolo to menej, ako u ľahšej R-1), maximálna rýchlosť poklesla na 329 km/hod v 4000 m. Táto a nasledujúce modifikácie sa dostali do bojov v roku 1941 a neskôr v oblasti Stredozemného mora. Ju-87R-3 bola tak isto modifikácia Ju-87B-2, ale so zdokonaleným rádiovým vybavením. Vyrábala sa predovšetkým ako ťahač klzákov. Ju-87R-4 bola modifikácia Ju-87R-2 Trop, ktorá dostala úpravy pre prevádzku v horúcich oblastiach už na montážnej linke v továrni.

Jeden stroj Ju-87R sa použil na experimenty s nesením kontajneru na náhradné diely.

Bojové použitie

Snáď žiadne iné lietadlo, bojovo použité počas druhej svetovej vojny, nevyvolalo toľko negatívnych emócií, ako Ju-87. Hodnotenie jeho kvalít je často veľmi neobjektívne a aj v odbornej literatúre koluje niekoľko mýtov, ktoré sú veľmi ďaleko od reality.

V prvom rade je potrebné popísať klasický priebeh strmhlavého bombardovania Ju-87. Prílet na miesto útoku prebiehal v letovej hladine 3000-4000 m, ktorá umožňovala dobrú orientáciu v teréne pod lietadlom a bola mimo dostrel rýchlopalných protilietadlových kanónov ráže do 40 mm a bežných pechotných zbraní. Zamierenie prebiehalo počas letu 60-80° pri klesaní z výšky 3000 m do výšky 1000 m, v ktorej pilot odhadzoval bombu. (V menšej výške ho už ohrozovali črepiny odhodenej bomby). Let strmhlav prebiehal rýchlosťou cca 200 m/s, teda pilot v kritickej fáze, keď musel stabilizovať let a ocitol sa v dostrele protilietadlových rýchlopalných kanónov (PLK), bol približne 8 sekúnd. Je to dostatočný čas na to, aby obsluha PLK ráže 30-40 mm, ktorá nestratí nervy, mohla veľmi presne namieriť a vyslať slušný počet striel (cca 15-20 na jednu hlaveň) v ústrety nalietavajúcemu lietadlu. V poslednej fáze letu pribúda ohrozenie od malorážových kanónov ráže 20 mm a veľkorážových guľometov. (PLK Bofors ráže 40 mm mal efektívny vertikálny dostrel 2560 m a kadenciu 120 výstrelov/min).

Hans Ulrich Rudel, skutočný majster, lietajúci na tomto lietadle, vo svojich spomienkach pripomína, že Stuka na Východnom fronte dosahovala vynikajúce výsledky, pokiaľ bol front v pohybe.  Útoky na slabo chránené pohybujúce sa kolóny, zoskupenia tankov boli možné vďaka malej koncentrácii protilietadlovej obrany. Pokiaľ sa však front stabilizoval, útoky na zakopané jednotky s pripravenými PL kanónmi vždy znamenali pomerne veľké straty. Luftwaffe dokázala poskytnúť dostatočnú stíhaciu ochranu a pokiaľ lietadlá dokázali navzájom spolupracovať a v panike sa nerozpŕchli, formácia obratných Ju-87 nebola pre osamelého stíhača jednoduché sústo.

Polsko

1. septembra 1939 o 04:26, teda ešte pred oficiálnou deklaráciou vojny, formácia troch Ju-87B-1 z 3./StG 1 vykonala prvý bombový útok II. svetovej vojny. Cieľom boli káble, položené ženijnými jednotkami Poľskej armády v blízkosti železničných mostov na rieke Vistula pri Dirschau. Napriek čiastočne potrhaným káblom sa Poliakom podarilo vyhodiť do povetria jeden zo železničných mostov. Prvý deň útokov na letiská nebol úspešný, na letiskách podarilo sa zneškodniť iba 30 lietadiel, ale v ďalších dňoch už Stuky útočili na kolóny utekajúcich vojakov, likvidovali ohniská odporu a ojedinelé protiútoky. Stuka sa stala ale aj prvým úlovkom stíhacích PZL P11c o 05:30.

Jednoduchá analýza parametrov útočiacich  tankových jednotiek Nemecka, vybavených slabo vyzbrojenými tankami (1445 PzKpfw.I s dvomi guľometmi 7,92, 1226 PzKpfw.II s malorážovým kanónom ráže 20 mm, 469 koristných československých ľahkých tankov PzKpfw.38, s kanónom ráže 37 mm, 98 ks PzKpfw.III s kanónom 37 mm a púhych 211 ks PzKpfw.IV s kanónom ráže 75 mm), ukazuje, že likvidácia ohnisiek odporu musela prebiehať za súčinnosti s letectvom, z ktorého iba strmhlavé bombardéry dokázali zasiahnuť pomerne malé ciele s vyhovujúcou presnosťou. Stuky a Hs.123, ktorým velil von Richthofen, sa vyznamenali najmä pri rozbití protiútoku na 10. nemeckú armádu v blízkosti Poznane.

Stíhacie letectvo Luftwaffe malo drvivú prevahu vo vzduchu a tak straty Ju-87 v počte 38 lietadiel (cca 11% stavu) boli v pomere k intenzite nasadenia minimálne. Na útoku sa zúčastnilo všetkých 9 Stukaguppen. V závere vojny sa Ju-87B-1 "preslávili" v zásade propagačným útokom, v ktorom bolo 240 lietadiel Ju-87 na Varšavu, ktorá nemala zásadný vojenský význam.

Lietadlo bolo po skončení vojny v skutočnosti až preceňované, minimálne straty a vysoká presnosť zásahov, spoľahlivosť a schopnosť zniesť aj veľké poškodenie bolo oceňované pilotmi a na všetkých stupňoch velenia Luftwaffe.

Dánsko a Nórsko

Kapitulácia prakticky bezbranného Dánska bola otázka hodín. V rámci útoku na Nórsko (plán "Wasserübung), ktorý Nemci zahájili 9.apríla 1940, operovala v rámci 10. leteckého zboru Generalleutnanta Hansa Geislera skupina 40 lietadiel Ju-87R z I/St.G 1. Prvý deň 6 Ju-87 z letiska Kiel-Holtenau sa zúčastnilo útoku na Oscarsborg. Jej určenie bolo predovšetkým boj proti lodnej doprave spojencov, ale podporovala aj útoky na Narvik a Trondheim, vylodenie v oblasti Harstad, Namson a Andalsnes. Útok lietadiel Swordfish z 810. a 820. perute z lietadlovej lode Ark Royal však zničil na leteckej základni Vaernes 7 lietadiel Ju-87R. 1. mája 1940 dve formácie Ju-87R sa pokúsili napadnúť formáciu viceadmirála Wellsa. Útoku čelili zastaralé Sea Gladiatory 802. a 804. perute. Prvá šestica Ju-87R dokázala nepozorovane dosiahnuť cieľ a zaútočiť na šikovne manévrujúcu lietadlovú loď Glorious. Nedokázali ju zasiahnuť, druhá vlna 7 Ju-87R sa už stretla so stíhacou ochranou a musela predčasne odhodiť bomby. Ďalšia vlna 6 Ju-87R znovu narazila na stíhaciu ochranu, ale časť Stúk dokázala zaútočiť, pričom jedna bomba dopadla 9 m od lietadlovej lode. Poškodenie lode bolo minimálne, ale posádky Ju-87R to vyhodnotili ako priamy zásah. Jedna Ju-87R, pilotovaná Ofw. Erichom Stahlom, bola zostrelená vo výške 4900 m. Straty Stúk boli teda približne 20 %, pričom sa osvedčili viac proti doprave a likvidácii ohnísk odporu, ako pri útokoch na námorné sily Royal Navy. Ju-87R potopili 3. mája 1940 torpédoborce "Afridi" a "Bison". Neskôr z letísk v Nórsku operovala 1.St.G.5 proti konvojom do Murmansku v sile troch "Staffeln" (letiek). Až do roku 1944 operovali z letísk Pori a Kemijaervi vo Fínsku. V Nórsku používali letiská Elvenes a Bodoe. 

Holandsko, Belgicko a Francia

Skladba tankových jednotiek, ktoré zaútočili 10. mája 1940 sa podstatne nezmenila. Bolo to 1613 PzKpfw.I a PzKpfw.II s veľmi pochybnou bojovou hodnotou, 381 koristných československých ľahkých tankov PzKpfw.38 a PzKpfw.35 s kanónom ráže 37 mm, 300 ks PzKpfw.III s kanónom 37 mm a púhych 280 ks PzKpfw.IV s kanónom ráže 75 mm. Na tankovom útoku cez Ardeny smerom na rieku Meuse a potom následne na sever sa zúčastnilo 300 lietadiel Ju-87 a 40 Hs.123. Kľúčovú úlohu zohrali pri útoku na Sedan, nakoľko tanky nemali vhodnú výzbroj na boj s opevnenými vojskami a delostrelectvo chronicky zaostávalo za tankovými kolónami. Stuky boli navádzané rádiom na ciele priamo z útočiacich tankov, nahrádzajúc tak ich nedostatočnú palebnú silu (podľa spomienok generála Helmuta Mahlkeho). Pozemné vojsko signalizovalo ciele pomocou svetlíc rôznej farby. Boli to práve útoky Stúk na ustupujúce vojská a opevnené body "Schwerpunkt", ktoré mali podľa spomienok Francúzov a Britov najväčší demoralizujúci efekt. Stuky sa podieľali na neutralizácii protiútokov koncom mája pri Marle, Montcornet, Arras a Cambrai.

Prvé vážne problémy nastali až pri útokoch na sústredenie vojsk v okolí Dunkerque. Fakty sú také, že protiútok pri Arrase spôsobil Nemcom vážne straty. Iba divízia SS Totenkopf stratila sto mužov, 7. pancierová divízia dokonca 400 ! Von Kleist vyjadril vážne obavy z ďalšieho postupu a tvrdil, že tankové jednotky utrpeli až 50% straty. Logistika a opravárenské kapacity zaostali a tak Hitler a von Rundstedt dali 23. mája 1940 príkaz 4. armáde, aby zastavila postup zo severu. V ten deň sa konal povestný telefonický rozhovor Hitlera s Göringom, v  ktorom Göring sľúbil, že "národno-socialistická Luftwaffe stojí pred veľkou úlohou, rozdrtiť Britov v severnej Francii". Hitler bol nadšený, ale za jeho chrbtom Jodl konštatoval : "Ten chlapík (Göring) sa zasa chvastá". Po vojne bolo okolo tohoto príkazu veľa diskusie, ale napríklad vojnový denník XLI. zboru 23. mája uviedol, že každá z pancierových divízií stratila asi 2000 mužov a viac, ako 30% tankov. Je prirodzené, že Hitler za tejto situácii sa snažil ušetriť sily pre druhú etapu - Fall Rot.

26. mája 1940 sa začala spojenecká operácia "Dynamo". V prvom rade mali spojenci šťastie, až do poludnia 29. mája bola silná hmla, ktorá znemožňovala letecké útoky. Nedostatok predsunutých letísk spôsoboval, že stíhacia ochrana Bf.109E, operujúca na hranici svojho doletu, mohla zotrvať nad bojiskom veľmi krátko. Naopak blízkosť letísk v Anglii a kľúčový význam, aký bol prikladaný evakuácii vo Veľkej Británii spôsobil, že RAF mohla dosiahnuť na tomto obmedzenom bojisku lokálnu vzdušnú prevahu. Vojská, vyčkávajúce na evakuáciu, mohli zakopať svoje PLK, naviac paľbu zo zeme posilňovali PLK z torpédoborcov, evakuujúcich vojská.

Za takejto situácie sa nevyhnutne museli odhaliť všetky slabiny strmhlavého bombardovania a Ju-87B. Naviac do bojov boli po prvý krát nasadené vo väčšom množstve stíhačky Spitfire zo základní v Anglicku. Nastal masaker na oboch stranách. Fliegerkorps II iba za jeden deň prišiel o viac lietadiel, ako za všetky predchádzajúce dni spolu. RAF stratila spolu 177 lietadiel, Luftwaffe 240. Útočilo 170-200 lietadiel Ju-87B, ktoré potopili veľký počet evakuujúcich lodí, ale utrpeli ťažké straty. Z celkového počtu 693 lodí, ktoré sa zúčastnili na akcii Dynamo, Nemci potopili 262 (z toho 56 veľkých plavidiel). Podarilo sa však evakuovať 224698 vojakov britských expedičných vojsk a 141445 spojeneckých. Padlo, bolo zranených alebo zajatých iba 68111 britských vojakov. Podstatná časť týchto obetí však ide na konto pozemných vojsk, ktoré potom, ako Luftwaffe priznala svoju neschopnosť likvidovať nepriateľské zoskupenie, obnovili útoky.

Straty Luftwaffe v období máj-jún 1940 boli väčšie, ako je všeobecne známe. Strmhlavé bombardéry stratili 40 % pôvodného stavu (vrátane Hs.123), poškodených bolo až 36 % lietadiel ! Treba si však uvedomiť, že podobne dopadli aj klasické bombardovacie jednotky a že väčšina strát sa udiala nad Dunkerque.

Bitka o Britániu

Zúčastnilo sa jej v prvej fáze až 336 ks Ju-87B a Ju-87R, ktorých úlohou bol predovšetkým boj s lodnou dopravou v kanále la Manche. Prvý veľký útok uskutočnili 4. júla 1940 dve skupiny Ju-87 z StG 2 na konvoj OA178 v blízkosti Portlandu. Behom piatich minút sa im podarilo potopiť 4 obchodené lode a ďalších 6 poškodiť. V ten istý deň ďalšia vlna Stúk zaútočila na portlandskú zátoku, kde potopili remorkér, 4 obchodné lode a protilietadlovú loď Foylebank. Výsledkom týchto zničujúcich útokov bolo, že cez kanál už neboli do Atlantiku posielané veľké obchodné lode. 11. júna 1940 nasledoval ďalší útok na Portland, počas ktorého utrpela stíhacia ochrana Bf.110 z 9/ZG 76 fiasko. Piloti RAF zostrelili 5 Bf.109 a 2 Ju-87. Nálet 13. júla 1940 skončil zostrelením 1 Bf.110 a poškodením ďalších 3, z útočiacich Ju-87 boli dve ťažko poškodené (hoci piloti RAF si nárokovali zostrelenie až 7 Stúk). 20. júla 1940 sa odohral veľký súboj v blízkosti Doveru. Nálet lietadiel Ju-87, ktorý ochraňovali Bf.109 a Bf.110, skončil poškodením 4 Stúk, ktoré museli núdzovo pristáť vo Francii (RAF si nárokovala zostrelenie jedného Ju-87). 25. júla 1940 zmenila Luftwaffe taktiku. Silný zväz Bf.110 a Bf.109 zatiahol najprv stíhačky RAF do vzájomných súbojov a 60 Ju-87 potom mohlo bombardovať beztrestne konvoj dopravných lodí. Ďalší veľký útok Ju-87 nasledoval až 8. augusta 1940 na konvoj "Peewit" 250 menších lodí pri ostrove Wight. Stíhacia ochrana Bf.109 a Bf.110 bola úspešná, konvoj prišiel o 6 lodí a mnoho ďalších bolo poškodených. 12. augusta 1940 Ju-87 úspešne napadli konvoj "Arena" pri Severnom myse. Všetky Ju-87 sa z týchto útokov bezpečne vrátili na základňu.

V rámci útokov na letiská, radarové zariadenia a letecký priemysel (v rámci známej operácie "Adlertag") vzlietlo 13. augusta 52 Ju-87 Stg 2 zo základne vo Flers s cieľom zaútočiť na poľné letiská v oblasti Doveru. Akciu zmarila hmla, Ju-87 útočili na náhradné ciele, ale stíhaciu eskortu napadli stíhačky RAF, rozprášili ju a zostrelili 5 Stúk. Úspešnejší bol nálet troch eskadier Stúk s 86 lietadlami na letisko Detling pri Maidstone. Eskorta Bf.109 a Bf.110 bola úspešná a Ju-87 zmenili letisko na ruiny bez vlastných strát. 15. augusta 1940 Stuky zaútočili znovu, tentoraz na letiská v Lympe a Hawkingu. Letiská utrpeli ťažké poškodenia, straty Ju-87 neboli hlásené. 18. augusta 1940 utrpeli Stuky z StG 77 prvé ťažké straty. Nasadené boli v úlohe strategických bombardérov pri útoku na mestá Ford, Thorney Island a na radarovú stanicu Poley na južnom pobreží. Eskorta stíhačov Luftwaffe bola rozprášená a straty Ju-87 boli hrozivé : 19 lietadiel zničených a 5 poškodených. Nemci sa okamžite spamätali a prestali nasadzovať Ju-87, určené na priamu podporu pozemných vojsk na fronte, na strategické úlohy.

V decembri 1940 obnovili Stuky útoku na konvoje z letísk pri Pas de Calais v ústí Temže. Zničili 2 obchodné lode, tri ďalšie poškodili. Touto operáciou sa pôsobenie "Stukaguppen" v oblasti britských ostrovov skončilo a presunuli sa na nové bojisko do oblasti Stredozemného mora.

Napriek mýtom o masakroch medzi Stukami, ktoré spôsobila RAF počas bitky o Britániu, tieto neutrpeli v tejto oblasti až tak veľké straty ! Ju 87 v období máj až december 1940 mali 50 % straty (vrátane strát, ktoré nevyplynuli z činnosti nepriateľa, ktoré sa podieľali približne 1/4). He.111, Do-17 a Ju-88 utrpeli v priemere až 65% straty, pričom najhoršie dopadli He.111. Pokiaľ pôsobili proti lodnej doprave, ich straty boli vcelku primerané, chybou bolo ich nasadenie v úlohe strategického bombardéru pri útokoch na mestá a letiská.

Boje v oblasti Stredozemného mora.

V januári roku 1941 sa Stuky Ju-87B-2 a Ju-87R-2 z Stukageschwader I a II presunuli do oblasti Stredomoria. Taliani dostali v septembri 1941 od Nemcov 46 ks  Ju-87B-1, 50 ks Ju-87B-2 a 59 ks Ju-87R-2. Väčšina boli už použité stroje Luftwaffe (na jeseň 1941 z výrobných liniek už vychádzali iba Ju-87D), Taliani im dali meno "Picchiatello" (Útočník). Nahradili Savoia-Marchetti S.85 u 96. Gruppo Autonomo B. a T. s materskou základňou v Comiso. X. Fliegerkorps Nemcov mal  na začiatku bojov v januári 1941 nasledovnú dislokáciu lietadiel :

Jednotka	Základňa	Nominal.	Operač.
Stab/StG 3	Trapani	9	8
I./StG 1		35	11
II./StG 2		36	23

Ju-87 dali o sebe vedieť okamžite po prílete na bojisko hneď na začiatku januára 1941. Veľký konvoj, pozostávajúci z lietadlovej lode HMS Illustrious a dvoch bitevných lodí Warspite a Valiant, ktorý doprevádzalo 7 torpédoborcov, vyplával pod velením admirála Cunninghama z Alexandrie 7. januára. V ten istý deň z Gibraltaru vyplával zväz "H", pozostávajúci z lietadlovej lode HMS Ark Royal, bitevnej lode, bitevného krížniku, ľahkého krížniku Sheffield a 7 torpédoborcov. Jeho úlohou bolo chrániť konvoj zásobovacích lodí. 9. januára zväz "H" vplával do nebezpečných vôd medzi Sicíliou a Tuniskom a dostal sa do oblasti doletu talianskych a nemeckých lietadiel, operujúcich zo základní na Sicílii. Najprv zaútočili Taliani s bombardérmi S.79 Sparviero. Útok bol neúspešný a zväz "H" mohol odovzdať ochranu konvoja Cunninghamovému zväzu a vrátiť sa na Gibraltar. Ráno 10. januára 1941 sa HMS Illustrious a ostatné lode nachádzali asi 100 km západne od Malty, jedna transportná loď vykladala svoj náklad v La Vallete a tri ďalšie pokračovali v plavbe do Grécka. 8 prázdnych vyložených lodí z La Vallety mierilo do Alexandrie a Grécka. Zo základne Trapani v to ráno vyštartovali k prvému bojovému letu Ju-87R-2 z StG 1 a StG 2. Najprv však zaútočili talianske S.79 Sparviero, čím zamestnali stíhaciu ochranu patrolujúcich Fulmarov. 40 Stuk malo voľnú cestu k cieľu, hoci už vo vzdialenosti 50 km ich zachytil radar. Z výšky 3 600 m zaútočil, štvorica pohotovostných Fulmarov nedokázala včas nabrať výšku pre útok. Desať Stúk útočilo na bitevné lode, aby dezorganizovalo protilietadlovú obranu z lodí. 30 zostávajúcich lietadiel, vedených veliteľom II./StG 2 majorom Walterom Enneccerusom zaútočilo na lietadlovú loď. Až v záverečnej fáze, po odhodení bômb, na ne zaútočili Fulmary. Nastal divoký letecký súboj, v ktorom boli Stuky v presile preto neboli vôbec jednoduchou korisťou. Čo je však dôležitejšie, HMS Illustrious inkasoval 6 zásahov 250 a 500 kg bombami, 3 bomby vybuchli v tesnej blízkosti lode. Iba vďaka veľmi silnému pancierovaniu paluby lietadlová loď sa nepotopila okamžite. Mala však vyradené kormidlo, nabrala veľa vody a jej rýchlosť sa znížila na 15 uzlov. Polovica diel bola vyradená, na palube bolo zničených 14 lietadiel, vnútri zúrili požiare. Loď musela odplávať smerom na Maltu na nevyhnutné opravy. Znovu sa ocitla ako terč najprv útokov siedmych talianskych S.79 Sparviero. Tento bol neúspešný, po ňom nasledoval o 17.15 ďalší útok Ju-87R-2. 13 lietadiel dokázalo preniknúť obranou a zvrhnúť bomby, tentoraz menej presne, lebo zasiahla iba jedna. Nakoniec sa lietadlovej lodi podarilo dotiahnuť do La Vallety. Výsledok boja sa dal zrekonštruovať iba po vojne. Napriek ohláseným zostrelom, Nemci stratili iba 4 Stuky. Útoku pokračovali aj počas opráv v doku, 13. januára 1941 dostala loď niekoľko ďalších zásahov. 23. januára 1941 sa ju podarilo provizórne opraviť a nepozorovane prekĺzla do Alexandrie a do USA, kde musela byť v Norfolku 10 mesiacov v oprave.

Pôsobenie nemeckého X. leteckého zboru začalo pôsobivým víťazstvom. Okrem lietadlovej lode potopili ďalší krížnik Southampton a poškodili ďalší Gloucester. Koncom januára 1941 prileteli prvé jednotky Luftwaffe na letiská v Líbii, kde začali priamu leteckú podporu Rommelovho Deutsche Afirka-Korps. V marci 1941 dislokácia Ju-87 vyzerala nasledovne :

Jednotka	Základňa	Nominal.	Operač.
Stab/StG 1	Comiso	12	7
I./StG 1	Ain-el-Gazala	30	22
II./StG 1	Trapani	42	27
III./StG 1	Trapani	37	18
I./StG 2	Ain-el-Gazala	38	33
Stab/StG 3	Trapani	5	2

V noci zo 6. na 7. mája 1941 preplával Gibraltarským prielivom konvoj "Tiger", ktorého úlohou bolo dopraviť do Egypta lietadlá a tanky. Doprevádzal ho zväz "H", na čele s HMS Ark Royal. Prvý útok začal už 8. mája, viedli ho talianske S.79 Sparviero z letísk na Sardínii. Briti útok odrazili, ale večer sa konvoj priblížil k Sicílii odkiaľ z letiska Comiso vzlietlo 28 Ju-87R-1 z I./Stg.1 po ochranou 6 Bf.110 z 9./ZG 26. Útok bol odrazený a 1 Suka bola zostrelená. V noci 8. mája zväz "H" odovzdal konvoj pod ochranu HMS Formidable a mohol sa vrátiť do Gibraltaru.

Od polovice marca 1941 začali Ju-87 Luftwaffe opúšťať základne na Sicílii a premiestňovali sa na letiská v Afike. Vznikol "Fliegerführer Africa", podriadený stále pod X. Fliegerkorps, v rámci ktorého 52 lietadiel Ju-87B-1 pôsobilo z letísk Derna a Tmimi. V útokoch proti Malte pokračovala iba Regia Aeronautica. Ju-87B a Ju-87 R mala vo výzbroji 101.Gruppo B.a T, ktorá sa presunula na Sicíliu. 239. Squadriglia Autonoma sa presunula na základňu Derna v Líbii s cieľom izolovať obkľúčený Tobruk z mora. Podarilo sa jej potopiť viacero dopravných lodí.

Po prvých útokoch na východnom fronte sa na jeseň stav Ju-87B-1 na letiskách v Afrike znovu zvyšoval, v decembri 1941 dosiahol 71 lietadiel. V januári 1942 bol  "Fliegerführer Africa" kompletne prezbrojený na novú modifikáciu Ju-87 D-1 (Nominálny stav 77 lietadiel).

Grécko, Cyprus, Juhoslávia

Hitlerovi znovu skomplikoval situáciu Musolini, ktorý sa rozhodol, že sa bude podieľať na vojnovej koristi víťaziaceho Nemecka. V pompéznej reči vyhlásil koncom októbra 1940 Grécku vojnu, ktorú však veľmi rýchlo začal prehrávať. Briti posilnili svoje pozície v Grécku, čím podráždili Hitlera na veľmi citlivom mieste. Z Grécka by mohla RAF bombardovať ropné polia a rafinérie v Rumunsku, čo by mohlo veľmi komplikovať útok na ZSSR. Situáciu naviac komplikovali bojachtiví Srbi, ktorí zvrhli regenta a tak bolo potrebné riešiť problémy aj v Juhoslávii.

Balkánskych operácii sa zúčastnili nasledovné jednotky s Ju-87, zaradené k Luftflotte 4 (stav k 5. aprílu 1941) :

• Fliegerführer Graz (Stab/St.G. 3, II./St.G. 77) vybavený spolu 42 lietadlami Ju-87B

• Fliegerführer Arad (Stab/St.G. 77, I../St.G. 77, III./St.G. 77) vybavený spolu 82 lietadlami Ju-87B

• VIII. Fliegerkorps útočiaci z Bulharska (Stab/St.G. 2, I./St.G. 2, III./St.G. 2, I./St.G. 3, I./St.G. 1) vybavený spolu 143 lietadlami Ju-87B

Ako kuriozitu je možné uviesť, že útoku sa zúčastnilo aj 32 dvojplošníkov Hs.123, pôsobiacich ako 10.(S)/L.G. 2 z letiska Krainici.

6. apríla 1941 Nemci spolu so svojimi spojencami napadli Grécko a Juhosláviu.

Na Juhosláviu zaútočili o 7,00 ako prvé Stuky z I/St.G.2 a III St.G.3, pravdepodobne 2 z nich boli zostrelené. Boje v Juhoslávii trvali veľmi krátko, už 18. apríla 1941 boli ukončené prímerím. 

V ten istý deň zaútočili z Bulharska cez Juhosláviu na Grécko. 7. apríla prekročili hranicu s Gréckom a už 9. apríla obsadili Saloniki. Podobne ako v Juhoslávii, ich úlohou bola predovšetkým priama podpora tankových vojsk a ich straty neboli významné. 

20. mája 1941 Nemci zaútočili na Krétu. Stuky pôsobili z ostrova Karpathos, letiska Scarpanto. Zúčastnili sa prvého útoku na Maleme, Canea, a Suda Bay. 22. mája útočil VIII. Fliegerkorps na britské sily a lode, evakuujúce sa z Aegeanu. Spôsobili nepriateľovi ťažké straty.

26. mája 1941 palubné lietadlá z HMS Formitable zaútočili na Karpathos, podarilo sa zničiť, alebo poškodiť desať lietadiel.

27. mája 1941 vzlietlo 30 Stuk z Líbye, aby zaútočili na konvoj, plávajúci do Tobruku. 30 Ju-87 z II./StG 2, ktoré ostali u Afrikakorpsu, zaútočilo na HMS Formitable, ktorú objavili úplne náhodne a ktorá chránila evakuujúce sa vojská.  Na letovú palubu sa im podarilo umiestniť 2 bomby SC500, loď bola ťažko poškodená, Fulmarom sa podarilo zostreliť iba jednu Stuku a ďalši dve pravdepodobne poškodiť.

Straty Ju-87, vrátane strát bez pričinenia nepriateľa, počas obdobia január-jún 1941 nikdy neprekročili 7% hranicu a boli menšie, ako u iných bombardovacích lietadiel.  

Útok na ZSSR

Útok na ZSSR bol vedený silami VIII. Fliegerkorps s II a III/St.G.1 (77 Ju-87), I a III/St.G.2 (83 Ju-87). Ďalej to bol II. Fliegerkorps, v ktorom pôsobili I, II a III/St.G.77 (122 Ju-87). Samostatne pôsobila IV(St)/LG.1 ktorá mala 42 Ju-87. Bojaschopnosť lietadiel však bola iba približne 70%. Na letisku Kirkenes v severnom Nórsku pôsobila I./StG 5 proti konvojom do Murmanska. Východisková pozícia Stuky čisto teoreticky nebola veľmi výhodná, so svojou maximálnou rýchlosťou 380 km/hod vo výške 4000 m a 338 km/hod pri zemi nemohla uniknúť ani veľmi obratnej I-153 Čajke (440 km/hod v 4000 m, 366 km/hod pri zemi)! Sovieti mali dokonca aj pomerne slušnú početnú prevahu, oproti 4811 lietadlám Nemecka a jeho spojencov stála skoro dvojnásobná presila 9900 sovietskych lietadiel. V zálohe bolo ďalších niekoľko tisíc lietadiel, ktoré neboli v kontakte s nepriateľom.

Napriek tomu Ju-87B zaznamenala v prvej fáze bojov jednoznačný úspech. Ju-87 dokázali svojou presnosťou likvidovať palebné pozície delostrelectva, tankov, ničiť na zemi lietadlá, a to všetko s pomerne malými stratami. Od 22. júna do 1. decembra stratili Nemci vo veľmi intenzívnych bojoch iba 28% lietadiel, čo je ešte menej, ako pri útoku na Franciu. Straty klasických bombardérov boli dvojnásobné, 56% . Svojou robustnosťou, jednoduchosťou a aj cenou, boli Ju-87B ideálne pre podmienky východného frontu. Presnosťou bombardovania prevyšovali iné bombardovacie lietadlá Luftwaffe, straty mali dokonca ešte menšie. 

Príčiny krachu sovietskeho letectva sú predmetom úvah historikov už desaťročia, a ani otvorené archívy neumožnili si urobiť lepší obraz. Jedno je však jasné, v sovietskom letectve panoval obrovský chaos. Zatiaľ čo o početných stavoch napr. Ju-87 je možné urobiť si obraz mesiac po mesiaci podľa dislokácie na úrovni letísk, ruskí historici sa doteraz snažia márne zistiť presný počet lietadiel, ktoré čelili Nemcom na fronte (rozptyl hodnôt je viac, ako 20%) k 22. júnu 1941.

Porovnanie s inými strmhlavými strojmi je jednoduché. Pokiaľ korektne porovnáme lietadlá z približne roku 1939, jediným etalónom k Ju-87 je britský Blackburn Skua. Douglas SBD-5 Dauntless a Aichi D3A2 vznikli o 4-5 rokov neskôr a preto by porovnanie nebolo korektné. Skua bola koncipovaná ako univerzálne lietadlo (stíhací bombardér). Mala preto silnejšiu hlavňovú výzbroj 4+1 guľomet 7,7 mm, o polovicu väčší dolet 1223 km, ale uniesla podstatne menší náklad bômb 227 kg. Mala ale podstatne slabší motor Bristol Perseus XII o výkone 830 hp a hlavne bola časovo vo výrobe skôr s verziou Ju-87A. Briti však potom, ako lietadlo nedokázalo držať krok vo svojej stíhacej roli, vývoj a výrobu ukončili v marci roku 1940. Lietadlo malo zaťahovací podvozok a spolu so silnejším motorom mohol vývojom vzniknúť pomerne výkonný strmhlavý bombardér. Až úspechy Stuky, japonského a amerického letectva prebudili Britov a urýchlili vývoj a výrobu lietadla Fairey Barracuda. Prototyp vzlietol síce už 7. decembra 1940, ale lietadlo nemalo prioritu a tak sa k jednotkám dostala až jeho vylepšená verzia Barracuda Mk.II v máji 1944.

* vo výške 0 m

«» 23.5.2002