Me 262 je jedno z najzaujímavejších lietadiel 2.svetovej vojny.Podobne ako vačšina fašistických lietadiel bol projektovaný už pred vojnou-roku 1938.
Experimentovalo sa najmä s pohonom.Najprv lietali s jedným motorom Junkers Jumo 210 G v prednej časti neskôr prerazila myšlienka turboreaktívneho pohonu. Použila sa kombinácia motora Jumo 210 a dvoch BMW 003. Motory BMW však mali príliš malý ťah,aby s nimi bol schopný Messerschmitt vzlietnuť, preto sa začala hľadať výkonnejšia alternatíva. Našla sa v podobe motoru Junkers Jumo 004 B/1 až 3. Mal dostatočne veľký ťah na to, aby bol Me 262 najrýchlejší na svete. Je samozrejmé,že lietadlo bolo projektované ako prepadový stíhač, no zrazu sa objavila nezmyselné požiadavka Luftwaffe na prestavanie lietadla na stíhací bombardér. Táto požiadavka bola umocnená tým, že pri vylodení spojencov v Afrike a Taliansku, Luftwafe nemala účinný a rýchly bombardér. Mal sa ním stať práve 262. Vďaka týmto zbytočným prieťahom vo vývoji zasiahol do bojov až roku 1943, ale len ako rýchle bombardovacie lietadlo. Konštruktéri tajne pracovali proti Hitlerovmu rozkazu za čo im bol neskôr zrejme vďačný a vytvorili prepadovú stíhačku. Zaujímavý bol nepochybne ako stíhací bombardér, ale po čase sa ujal skôr ako prepadový stíhač, ktorý útočil na americké Liberátory. Sprievodné Mustangy sa väčšinou nezmohli na nič iné, len prizerať sa, ako superrýchle strmhlavo letiace teleso páli zo štyroch kanónov. Spojeneckí piloti boli často ohúrení, že lietadlo bez vrtule ich pošle do pekla skôr ako si to vôbec niekto všimne. Najmä piloti sprievodných Mustangov však zistili ako na "mesouny". Motry Jumo 003 mali slušný ťah,ale pri štarte a počiatočnom stúpaní boli neobratné (8,825 kN sa nedá porovnávať s dnešnými 120 kN Tomcatu). Piloti Mustangov si svoju výhodu plne uvedomovali a preto čakávali Me 262 nad letiskami, kedy sa 262-ky nemohli brániť. Mali dve možnosti: skúsiť manévrovať a nespadnúť pri tom na "runway", alebo sa pokúsiť rýchlo vystúpať a tam sa pokúsiť o boj. Často však nevyšla ani jedna možnosť.N eskôr to Nemci riešili inštaláciou protivzdušných kanónov pri pristávacej ploche, no nepomáhalo to, lebo často zasiahli vlastné lietadlá. Po vojne sa testovali napríklad s Bell P-59 Airacomet a P-80 Shooting Star a zistilo sa, že americké tryskáče na "mesáka" nemajú. P-80 sa mu vyrovná len pri zemi.
Messerschmitt mal 3 základné varianty: Me262 A-1a, teda stíhacia verzia A-2a-stíhací bombardér, ktorý mal 2 kanóny a 2 závesníky Schloss 503 A1 pre dve bomby po 250 kg a veľmi zaujímavú verziu B-1a/U2,ktorý mal zabudovaný radarFuG 218 Neptun V s typickou "stromčekovou" anténou Hirshgeweih v prednej časti. Bol tiež vybavený zariadením FuG 350 ZC Naxos, čo bol vlastne pasívny radar, schopný zachytiť žiarenie britského radaru H2S.
| Stručná charakteristika | ||
|---|---|---|
| Me 262 | ||
| Rozmery | Rozpätie | 12,51 m |
| Dížka | 10,60 m | |
| Výška | 3,85 m | |
| Nosná plocha | 21,7 m2 | |
| Hmotnosť | prázdna | 3.795 kg |
| vzletová | 6.387 kg | |
| Výkony | Max. rýchlosť | 869 km/h |
| Dolet | 1.050 km | |
| Dostup | 12.190 m | |
«» 5.2.2003