Jakovlev Jak-7 (UTI-26)
Ing. Pavol Šucha

Jak UTI-26-1 Vládnym rozhodnutím zo dňa 4. marca 1940 dostala Jakovlevova konštrukčná kancelária úlohu vyprojektovať dvojmiestnu variantu stíhacieho lietadla Jak-1, ktorej prototyp dostal označenie najprv I-27 a neskôr UTI-26. Mal slúžiť pre výcvik pilotov Jak-1, LaGG-3 a Mig-3. Postavené boli dva prototypy UTI-26-1 a UTI-26-2 (v továrenskej dokumentácii sa používalo aj označenie UTI-26-4 a UTI-26-5, ktoré nadväzovalo na prototypy I-26-1 až I-26-3). UTI-26-1 bol dokončený 17. júna 1940 a okamžite boli započaté prvé skúšky. Druhý identický prototyp UTI-26-2 bol hotový 17. septembra 1940.

Pochopiteľne UTI-26 bola odvodená z prototypu I-26, ktorý dostal tandemovo druhú kabínu s kompletným vybavením, v ktorej sedel inštruktor. Tak ako I-26, dostal motor M-105P a automaticky nastaviteľnú vrtuľu VIŠ-61P. Vybavenie kabíny žiaka bolo identické s I-26. Kryt kabíny bol spoločný, ale každý pilot mal vlastné dozadu odsúvateľné bočné okno. Výzbroj bola redukovaná na 2 x guľomet ŠKAS 7,62 mm s 500 ks streliva. Lietadlo malo fotoguľomet. S ohľadom na inštaláciu zadnej kabíny, krídlo bolo posunuté dozadu oproti ťažisku o 100 mm, čím sa teda zmenila centráž lietadla. Podvozok bol robustnejší a mal väčšie kolesá, ako I-26. Vzletová hmotnosť druhého prototypu bola 2750 kg, teda približne rovnaká, ako u prototypov I-26.

Počas skúšok sa objavilo množstvo nedostatkov, väčšinou totožných s I-26. Skúšky UTI-26-1 pokračovali až do  25. augusta 1940, potom bol prototyp odovzdaný na vládne preberacie skúšky, podobne ako I-26, s množstvom nedoriešených problémov. Ukončené boli 25. septembra 1940, potom sa vrátil do prototypovej dielne, v ktorej do 10. decembra 1940 prebiehali intenzívne úpravy na odstraňovaní najzávažnejších nedostatkov.

Sériová výroba sa začala od apríla 1941 v závode N°301 v Moskve a po evakuácii a fúzii dvoch závodov (september-november 1941) v závode N°153 v Novosibirsku. Sériové Jak-7UTI mali iba jeden (ľavý) guľomet ŠKAS 7,62 mm s 500 ks streliva. Boli odstránené niektoré nedostatky, vzletová hmotnosť vzrástla na 2800 kg. Lietadlo malo väčšiu plochu výškového kormidla a stabilizátoru (nepohyblivej časti vodorovných chvostových plôch). V tejto prvej sérii bolo vyrobených 186 lietadiel v Moskve a 21 v Novosibirsku. Prvý vzlet sériového Jak-7UTI sa uskutočnil 18.mája 1941. Ako vidno, do vypuknutia vojny nemohla byť ukončená príprava pilotov pre stíhacie lietadlá novej generácie, ale neskôr prakticky každý sovietsky stíhací pilot prešiel výukou na niektorej z modifikácii Jak-7. Okrem výcvikových úloh, lietadlá sa používali ako prieskumné a dokonca aj ako dopravné (Jak-7K ?) pre predstaviteľov vrchného velenia armády pri ich návštevách na fronte.

Jak-7 M-105PA bola jednomiestna modifikácia s novým motorom M-105PA a staviteľnou vrtuľou VIŠ-61P. V prvej fáze vojny bol Jak-1 jednoznačne najlepšie stíhacie lietadlo, ktoré mali sovieti k dispozícii a tak v krajnej núdzi bolo rozhodnuté obetovať potreby výcviku pre látanie dier na fronte. Vznikla z iniciatívy skupiny konštruktérov Jakovlevovej konštrukčnej kancelárie, vedenej K.V. Sineľnikova, ktorá pomáhala pri nábehu sériovej výroby v závode N°301 v Moskve. Ako základ bol použitý sériový Jak-7UTI No.4-11 (4. kus 11-tej série), na ktorom boli urobené nasledovné zmeny :

Navonok sa toto lietadlo od verzie UTI ničím nelíšilo. Paradoxne zmena centráže a plochy výškového kormidla a stabilizátoru, robustnejší podvozok, ktoré podedil tento jednomiestny Jak-7 od verzie UTI spôsobili, že bol obratnejším stíhacím lietadlom, ako Jak-1. Naviac mal upravený rám uchytenia motoru tak, že bol pripravený na inštaláciu novších verzií motoru M-107. Samotný A.S. Jakovlev zaujal k týmto úpravám Jak-7UTI na jednomiestnu stíhačku skeptický postoj, ale nakoniec ich odsúhlasil. V auguste na základe rozkazu najvyššieho velenia sa rozbehla sériová výroba tejto modifikácie, ktorá skončila po vyrobení 62 lietadiel. Jak-7 mal podstatne lepšie letové vlastnosti, ako LaGG-3 a preto bol podobne ako Jak-1 medzi pilotmi podstatne populárnejší.

Jak-7M M-105PA bola ďalšia jednomiestna modifikácia, ktorá vznikla úpravou sériového Jak-7UTI, tentoraz No.5-11 (5. kus 11-tej série), ale autormi bola skupina konštruktérov, ktorí boli vyslaní do závodu N°21 v Saratove. Na lietadle boli realizované niektoré zmeny, odskúšané na prototypoch I-28 a I-30 :

Následkom zmien bola vzletová hmotnosť zvýšená o 360 kg, ale bolo to najsilnejšie vyzbrojená sovietska stíhačka, čo by umožnilo použiť lietadlo aj pre útoky proti pozemným cieľom. Sekundová salva dosiahla hodnotu 3,84 kg/s. Maximálna rýchlosť sa síce znížila o 30-40 km/hod, ale vďaka slotom a väčšej ploche klapiek bolo lietadlo ovládateľnejšie a nemalo skon k pádu do vývrtky. Štátne preberacie skúšky prebiehali v októbri-decembri v Čkalovsku a Sverdlovsku, napriek odporúčaniu lietadlo sa nikdy nedostalo do sériovej výroby.

Jak-7AJak-7A M-105PA bola modifikácia, ktorá sa vyrábala v mesiacoch január až máj 1942 v závode N°153 v Novosibirsku. Práce na zmenách začali koncom roku 1941, zmeny boli výsledkom požiadaviek väčšinou priamo bojových jednotiek, alebo inštitútu CAGI. Tak ako u Jaku-1, v zimnej sezóne 1941/42 sa vyrábal aj Jak-7 s lyžovým podvozkom a úpravami pre zimnú prevádzku motoru. Lyžový podvozok mal väčšie trenie, ako kolesový a tak sa vzletová dráha predĺžila o 100 m, naopak pristátie sa skrátilo na 130-150 m. Z lyžami sa maximálna rýchlosť zhoršila o 30-40 km/hod, stúpavosť do 5000 m klesla o 0,7-0,9 min. Celková hmotnosť lyžového podvozku bola 129 kg.

Oproti Jak-7 mal Jak-7A nasledovné zmeny :

Výzbroj bola identická, ako u Jak-1. Problémy z kvalitou sériovej výroby boli identické ako u Jak-1. Vďaka zmenám bolo nové lietadlo rýchlejšie o 20 km/hod, napriek inštalácii anténneho systému. Sériová výroba prebiehala v závode N°153 v Novosibirsku v mesiacoch január-máj 1942, celkovo bolo postavených 277 lietadiel tejto modifikácie. Lietadlá sa vo vzdušných bojoch osvedčili a predstavovali v tej dobe najlepšie stíhacie lietadlo sovietskej výroby.

Jak-7B M-105PA bola modifikácia, ktorá sa vyrábala v mesiacoch apríl- júl roku 1942 v závode N°153 v Novosibirsku. Vychádzala z Jak-7A, zdokonalená bola najmä výzbroj a aerodynamika lietadla. Guľomety ŠKAS ráže 7,62 napriek vysokej kadencii boli pomerne málo účinné proti celokovovým lietadlám, najmä bombardérom a preto boli nahradené dvojicou veľkorážových guľometov UBS ráže 12,7 mm. Zásoba munície bola nesymetrická, ľavý mal k dispozícii 260 kusov, pravý iba 140 ks. Rozpoznávacím znakom oproti verzii Jak-7A sú aerodynamické kryty väčších synchronizovaných guľometov UBS nad krytom motoru. Pod každé krídlo dostala závesné body pre 3 neriadené rakety RS-82 ráže 82 mm, ale neskôr sa v sériovej výrobe od tejto výzbroje upustilo.

Najväčšie zmeny boli na vstupoch vzduchu turbokompresoru s cieľom zlepšiť plnenie motoru, tak isto boli zmeny na vstupoch chladiaceho vzduchu pre chladič kvapaliny a oleja. Vrtuľa mal väčší rozsah nastavenia uhlu lopatiek, čo umožnilo zvýšiť otáčky motoru. Ostrohové koliesko bolo plne zaťahovateľné zakryté dvojdielnym krytom ako UTI-26. Kvalita povrchovej úpravy trupu a krídiel sa zvýšila. Zmeny sa týkali aj elektroinštalácie a riadiacej páky pilota.

Skúšky novej varianty prebehli v januári-februári 1942, celkovo sa do júla vyrobilo 261 lietadiel. Lietadlo sa zúčastnilo kľúčových leteckých súbojov nad Stalingradom a na Kubáni. V malých výškach, v ktorých prebiehali súboje na východnom fronte, malo lepšie vlastnosti ako Bf-109F a Bf-109G, najmä v horizontálnych manévroch. V sériovej výrobe trpelo na kvalitu dielenského spracovania a nekvalitné plexisklové kryty, ktoré dokonca nútili po čase lietať s otvorenou kabínou, nevhodný tvar kabíny znemožňoval dobrý výhľad dozadu. Výkon motoru už nedosahoval potrebné hodnoty, nedostatočné bola akcelerácia a maximálna rýchlosť.

Jak-7B M-105PFJak-7B M-105PF bola verzia, ktorá mala motor osadený turbokompresorom so zvýšeným plniacim tlakom. Prototyp vznikol úpravou sériového stroja N°22-41. Testy prototypu, ktoré sa konali v mesiacoch máj a jún 1942 preukázali zlepšenie výkonov vo všetkých parametroch. Lietadlo bolo podrobené "odtučňovacej kúre" až do najmenších detailov, ale ako ukázali skúšky sériových lietadiel, nízka kvalita dielenského spracovania spôsobovala, že sa často tento rozdiel stratil. Interesantné je, že Jak-7B M-105PF zo závodu odišiel zo starou kabínou s veľmi zlým výhľadom a až v poľných podmienkach sa kabína upravila do podoby, akú dostala napríklad v Jak-9. Na fotografiách z frontu už má túto novú podobu. Celkovo bolo vyrobených 5120 lietadiel tejto série. Vyrábal sa v závode N°153 v Novosibirsku v období august 1942 - december 1943 a obnovenom závode N°82 v Moskve v mesiacoch máj 1942 - júl 1943. Bojový krst absolvovali v auguste 1942 nad Stalingradom. Lietadlá vybavené rádiokompasom RPK-10 a pristávacím svetlom FS-1550 pôsobili aj v rámci PVO Moskvy.

Jak-7B M-105PF s AFA-IM (Jak-7R) bola prieskumná verzia Jak-7B M-105PF, vybavená leteckým fotoaparátom AFA-IM a rádiostanicou RSI-4. Ešte v auguste 1941 boli postavené závode N°153 v Novosibirsku v auguste 1941 vo dvoch exemplároch dva prototypy Jak-7R na báze lietadla Jak-7UTI podľa pokynov A.S. Jakovleva. Výzbroj bola redukovaná na 1 kanón ŠVAK ráže 20 mm a boli vybavené špeciálnymi sklami a podobne ako Jak-7A "metalizované". Oba prototypy boli k dispozícii v septembri 1941 a úspešne prešli preberacími skúškami, ale pre situáciu na fronte, ktorá vyžadovala stíhacie lietadlá, sériová výroba sa nezačala. Po stabilizácii situácie na fronte sa na prieskumné lietadlo upravil  v septembri 1943 Jak-7B M-105PF v závode N°82 v Moskve. Fotoaparát AFA-IM vážil 10 kg a bol umiestnený v zadnej kabíne, okienko v podlahe malo rozmer 135x135 mm. Prototyp bol upravený Jak-7B M-105PF N°14-10, preberacie skúšky prebehli v auguste 1943. Celkovo sa vyrobilo v oboch závodoch (N°82 a N°153) 350 lietadiel tejto verzie.

Jak-7-37 M-105PA (Jak-7T) bola modifikácia Jak-7B M-105PA, vyzbrojená novým kanónom MIŠ-37 konštruktéra B.G. Špitaľného, dvomi synchronizovanými guľometmi UBS ráže 12,7mm nad motorom a pod krídlom 6 neriadených rakiet RS-82. Kabína pilota musela byť posunutá o dozadu o 400 mm, zmenilo sa centrovanie lietadla. Vzletová hmotnosť vzrástla na 3235 kg, maximálna rýchlosť klesla o 15 km/hod. Prototyp bol vyrobený v apríli 1942, skúšky lietadla skončili haváriou. Bola vyrobená malá séria 22 kusov, ktoré prešli skúškami v boji na Severnom fronte. Inšpirácia výzbrojou amerického P-39 s kanónom 37-mm Oldsmobile je evidentná. Nakoľko bol MIŠ-37 konštruktéra B.G. Špitaľného iba kópiou kanónu 37-mm Oldsmobile, nie je jasné.

Jak7 s motorom M-82AJak-7 M-82A bola modifikácia Jaku-7, vybavená vzduchom chladeným hviezdicovým motorom M-82A, ktorý dosahoval maximálny krátkodobý výkon 1700 hp. Protototyp bol dokončený v decembri 1941 a mal experimentálny charakter.  Prvé série M-82A boli poruchové, maximálna rýchlosť napriek očakávaniam sa nezvýšila, celkovo boli vlastnosti horšie ako u Jaku-7A, odstránenie nedostatkov by si vyžiadalo zásadné zásahy do konštrukcie a tak sa lietadlo do sériovej výroby nedostalo. Najväčším nedostatkom bol nedostatočný priemer vrtule AV-5L-127 (2,8 m) limitovaný podvozkom a veľké vibrácie motoru, ktoré spôsobovali deštrukciu palivového systému.

Jak-7PD M-105PD bola prepadová výšková stíhačka, ktorá pokračovala vo vývojovej línii I-28 (Jak-5) z roku 1940. Protototyp vznikol inštaláciou motoru M-105PD s turbokompresorom Z-100 V.A. Doležala do sériového Jak-7B N°22-02. Výzbroj bola z dôvodu redukcie vzletovej hmotnosti obmedzená na 1 kanón ŠVAK ráže 20 mm s 120 ks streliva. Praktický dostup dosiahol 11 300 m. Veľkým nedostatkom bola absencia automatickej regulácie kompresoru. Nedostatky motoru a fakt, že Luftwaffe už nepodnikala nálety na Moskvu spôsobili, že v PVO v tejto úlohe zostali iba Mig-3 a Jak-7PD sa nedostal do sériovej výroby.

Jak-7V M-105PA bola modifikácia, určená na pokračovací výcvik pilotov, ktorý skončili výcvik na UT-2 a prechádzali na stíhacie lietadlá. Vychádzala z Jak-7UTI, ale bola podstatne zjednodušená. Nemala výzbroj a podvozok bol pevný, zjednodušená bola ochrana nádrží paliva. Celkovo od mája 1942 do decembra 1943 bolo vyrobených 597 ks Jak-7V (510 novopostavených a 87 prerobených Jak-7B).

Jak-7D M-105PF bola dvojmiestna prieskumná modifikácia s predĺženým doletom. Vychádzala z Jak-7B M-105PF, ale okrem nového krídla dostala ďalších 11 nádrží paliva s celkovým objemom 925 litrov. Krídlo malo síce rovnakú plochu 17,15m2, ale rozpätie bolo iba 9,74 m. Malo namiesto dreveného skriňového priebežný duralový nosník, čo umožnilo zabudovanie ďalších palivových nádrží do krídla. V prípade potreby bolo možné zabudovať fotoaparát AFA-B, výzbroj bola redukovaná na kanón ŠVAK 20 mm. Maximálna rýchlosť oproti Jak-7B M-105PF poklesla o 30 km/hod, stúpanie do 5000 m sa predĺžilo o 0,9 min, ale dolet sa predĺžil až na 2285 km. Prototyp bol síce v júni 1942 dokončený, začali aj jeho prvé továrenské skúšky, ale na základe príkazu Jakovleva boli prerušené a lietadlo sa nedostalo do sériovej výroby. Prototyp bol prepracovaný na Jak-7DI M-105PF.

Jak-7DIJak-7DI M-105PF vychádzal z Jak-7B M-105PF, krídlo prevzal z Jak-7D M-105PF s menšími úpravami na palivových nádržiach. Výzbroj pozostávala z jedného kanónu ŠVAK ráže 20 mm s 120 ks streliva a jedného guľometu UBS ráže 12,7mm na ľavej strane s 200 ks streliva. Pod krídla bolo možné zavesiť dve bomby po 50 alebo 100 kg. Druhá preglejkou zakrytá kabína bola ponechaná, okrem pasažiera mohla niesť fotoaparát. Výroba prototypu bola ukončená 25. júna 1942, skúšky boli úspešné a lietadlo bolo doporučené pre sériovú výrobu (bolo prakticky prototypom Jak-9).

Jak-7P M-105PF vychádzal z Jak-7B M-105PF, ale guľomety UBS boli nahradené synchronizovanými kanónmi ŠVAK ráže 20 mm. Lietadlo malo ale problémy s synchronizáciou kanónov a ochranou stabilizátora pred vyletujúcimi nábojnicami a článkami nábojových pásov. Skúšky sa konali v mesiacoch november-december 1943, ale so sériovej výroby sa táto modifikácia nedostala.

Jak-7B M-105PF sa stal aj pokusným lietadlom pre overenie prevádzky náporových motorov (PVRD) DM-4S konštruktéra I.A.Merkulova. Niektoré pramene označujú túto experimentálnu modifikáciu ako Jak-7PVRD. Náporový motor DM-4S mal priemer 500 mm, dĺžku 2300mm, vážil 45 kg a mal maximálnu spotrebu paliva 12 kg/min. Pod každé krídlo bol umiestnený jeden motor. Prvé pokusy začali ešte na začiatku roku 1942 na upravenom prototype UTI-26-2. Problémy so zmenou ťažiska a sériovou výrobou pre frontu spôsobili, že v experimentoch sa pokračovalo až v roku 1944. Prvý let so spustenými DM-4S sa konal 12. decembra 1944. Motory síce znižovali vo vypnutom stave maximálnu rýchlosť o 35 km/hod, ale po ich spustení táto naopak stúpla o 19 km/hod oproti Jak-7B M-105PF. Predpokladalo sa ďalšie zvýšenie ťahu motorov, s inštaláciou raketového motoru D-1A konštruktéra L.S Duškina do chvostovej časti trupu, takto upravené lietadlo sa malo volať Jak-7R. Nebol postavený ani jeden prototyp, nakoľko v tom čase neboli k dispozícii dostatočné zdroje a čas, potreby frontu mali väčšiu prioritu.

  UTI-26 Jak-7A Jak-7B Jak-7B M-105PF
Typ motoru M-105P M-105PA M-105PF
Maximálny vzletový výkon (hp) 1100 1100 1240
Maximálny výkon v 4000m (hp) 1050 1100 1180
Rozmery
Dĺžka 8,48 m
Výška 1,7 m bez podvozku, 2,64 m s podvozkom
Rozpätie 10,0 m
Plocha krídla 17,15 m2
Hmotnosť a merná hmotnosť
Prázdna (kg) 2181 2450 2450 2490
Vzletová (kg) 2750 2935 3042 3010
Záťaž krídla (kg/m2) 160 171 177 176
Hmotnosť na výkon (kg/hp) 2,5 2,67 2,77 2,43
Maximálna rýchlosť (km/h)
v 0m 500 495 500 531
v 4500m 586 571 580 567
Pristávacia 125 142 145 145
Manévrovacie schopnosti
Doba otočenia o 360° (sec v 1000 m) 22  21 21 19
Vzlet/pristátie
Dĺžka vzletu (m) 310 410 440 620
Pristátia (m) 550 610 650 435
Dolet
Praktický (km) 700 643 900 645
Stúpavosť
do 5000 m (min) 5,5 6,4 6,5 5,8
Dostup
Praktický (m) 9400 9500 10000 9900
Výzbroj Strelivo (ks)
7,62mm ŠKAS 2 x 500 750 - -
20 mm ŠVAK - 120 120 120
12,7 mm UBS - - 260 + 140 260 + 140
Hmotnosť salvy (kg/sec) 0,45 1,73 2,72 2,72

Jak-7A
Jak UTI-26 Jak-7
Jak7A Klainisky front 1942, podla Modelist-Konstruktor Jak-7A
Jak-7B Jak-7A
Jak-7B M-105PF Jak-7B V Orechov, 434.IAP, Stalingrad, September 1942

«» 27.4.2002