Mig-17PF riešil otázky protivzdušnej obrany za zťažených poveternostných podmienok v rozsahu, v akom mu to umožňoval dosah radaru, pre bežné strategické bombardéry. Nedokázal však úspešne stíhať niektoré prieskumné verzie bombardeéru Canberra - verziu PR III a americkú RB-57D. Narušnie vzdušného priestoru krajín Varšavskej zmluvy malo už rutinný charakter a preto urgentne sa museli hľadať prostriedky pre zabránenie týchto letov. 

SM-7

Paralene s vývojom prototypov SM-9 sa rozbehol vývoj verzie pre všetky poveternostné podmienky pod označením S-7. Použil sa prototyp SM-9/1, predĺžili mu prednú časť o 360 mm  a zabudovali radar z Mig-17PF a pomenovali SM-7/1. Prvý vzlet bol 28. augusta 1954, skúšky trvali do 15. decembra toho istého roku. 

Nasledoval druhý prototyp SM-7/2, ktorý si líšil viacerými detailami, napríklad už mal zabudovanú výzbroj dvoch kanónov NR-23, mal pridanú aerodynamickú brzdu, na chrbte pribudol ďalší vstup vzduchu a anténa. SM-7/2 už mal chvostové plochy prototypu SM-9/3.

Mig-19P "Farmer B"

Sériová výroba za započala v závode No.21 v Nižnom Novgorode v roku 1955 a lietadlá okamžite boli odovzdané jednotkám PVO ZSSR. Sériový model Mig-19P sa líšil od SM-7/2 v tom, že radar v prepážke mal viac kónický charakter, na ľavej strane v pred kabínou pribudli servisné panely pre lepší prístup, na oboch stranách vstupu vzduchu pribudli malé antény pre odpovedač (transponder) SRO-2. Pitotova trubica sa premiestnila na koniec pravého krídla. Pozícia vstupov vzduchu pod chvostovými plochami bola tak isto zmenená.

Výzbroj bola dva kanóny NR-23 ráže 23 mm so zásobou streliva 2x120 ks. Niektoré pramene udávajú 2xNR-30 ráže 30mm. Lietadlo mohlo niesť malé pilóny pre raketomet ORO-57K pod nábežnou hranou krídiel. Prvé kusy Mig-19P boli vybavené radarom RP-1, neskôr montovali vylepšený RP-5. Vonkajškom sa radary neodlišovali, mali odlišný spôsob scanovania a pulznú frekvenciu. Smerové kormudlo najpr nemalo trimer, neskôr bol znovu montovaný.

Lietadlo zohralo v známom incidente, keď bol zostrelený U-2 pilotovaný Gary Powersom veľmi trápnu úlohu. Obsluhy rakiet V-75 Dvina nedokázali rozlíšiť explóziu U-2 od samodeštrukcie rakety a druhou salvou zostrelili Mig-19P, pilotovaný S. Safonovom, ktorý sa pohyboval vďaka slabej koordinácii zložiek PVO na bojisku.

Neskôr, keď boli k dispozícii rakety vzduch-vzduch R-3S (AA-2 Atoll v kóde NATO) v dostatočnom množstve, dodatočne boli montované montážne kity pre podvesenie týchto rakiet pod krídla už vyrobených lietadiel.

Export bol do Poľska, Československa, Bulharska, Rumunska. Počet vyrobených kusov sa odhaduje na 200 -300 ks.

Mig-19PG "Farmer B"

Mig-19P, vybavený systémom "Gorizont" pre navádzanie lietadla na cieľ pomocou pozemného riadiaceho sytému, sa nazýval Mig-19PG. Obmedzený dosah rádiolokátorov RP cca 12 km, čo predstavovalo menej ako 30 s letu k cieľu, vyžadoval úzku spoluprácu s pozmenou radarovou sieťou a koordináciu riadenia zo zeme. Presný počet takto upravených kusov je neznámy.

Mig-19PM"Farmer E"

Mig-19PM bol podobne, ako Mig-17PM, uparavený Mig-19P na vypúšťanie rádiom riadenej rakety vzduch-vzduch RS-2U (V kóde NATO AA-1 Alkali). V januári 1956 vzlietol prvý takto upravený SM-7/M na testy a ešte v tom istom roku sa v Nižnom Novgorode rozbehla sériová výroba pod názvom Mig-19PM. Systém navádzania bol poloaktívny na základe odrazenej energie, ktorú vyžarovalo lietadlo, vypúšťajúce raketu. Lietadlo teda muselo po celý čas letu ožarovať cieľ, čo vylučovalo prudké manévrovanie vo vzdušnom boji. Kanóny NR-23 a ich ochranné panely boli demontované. AA-1 boli vypúšťané z  podvesného zariadenia (konzoly) APU-4, ktoré boli umiestnené po dvoch na každom krídle. Počiatku tak isto ako u modifikácie Mig-19P sa nemontovalo varovné zariadenie "Syrena-2", ale neskôr znovu prikročili k jeho montáži.

Obe lietadlá mali problémy s radarom, často boli v opravách, pričom servis pre bojové jednotky bol neprimerane náročný. Počet vyrobených kusov sa odhaduje na 250. Výroba bola ukončená koncom roku 1957, v roku 1958 sa už vyrábal Mig-21F-13. Lietadlo bolo exportované do všetkých krajín Varšavskej zmluvy, ale väčšinou to neboli nové kusy. V rokoch 1959-60 takto ČSSR dostala 33 ks Mig-19PM zo zásob ZSSR a zaradila ich pod názvom S-106. Plánovaná výroba v ČSSR sa neuskutočnila.

J-6A, J-6B

Prvý vzlet Migu-19P, zmontovaného v ČĽR bol 17. decembra 1958. Potiaže s kvalitou výroby spôsobili, že sériovo sa v Číne vyrábali verzie Mig-19P (J-6A) a Mig-19PM (J-6B) až od roku 1959 v závode v Nanchangu. Raketa AA-1 sa vyrábala pod názvom PL-1 v Žužou. Neskôr sa vyrábali aj kópie AA-2 pod názvom PL-2 a PL-7. 

S rozbehom výroby J-6A mali v ČĽR veľké stále problémy a tak sa výroba naplno rozbehla až v roku 1977 ! Výzbroj bola 2xNR-30 kanóny ráže 30 mm a 4xPL-1,2,7. Motory mali označenie Wopen-6.

J-6Xin bola verzia s inak upravenym vstupom vzduchu a krytom radaru, ktorý bol čínskej konštrukcie. 

SM-12

Prototypy označované SM-12 boli pokračovaním línie Mig-19S, na ktorých sa testovali nové nadzvukové vstupy vzduchu (analogické vstupom, ktoré sa potom použili pre  Mig-21) a pravdepodobne slúžili ako záloha pre prípad zlyhania programu, ktorý končil radou Mig-21. Boli postavené  SM-12/1, SM-12/2, SM-12/3, SM-12PM a SM-12PMU. SM-12/1, SM-12/2 a SM-12/3 si ponechali kanónovú výzbroj v koreňoch krídiel, pričom SM-12/3 už dostal konzoly pod krídla na zavesenie riadených rakiet vzduch-vzduch. SM-12PM a SM-12PMU už kanónovú výzbroj neniesli a mali iba raketovú výzbroj.

Lietadlá boli poháňané dvojicou nových motorov Sorokina RS-26 s ťahom 2x32,6 kN. Niekedy sa označujú aj R3-26 a boli pokračovaním vývoja AM-9BF SM-12.

SM-12PMU mal ešte výkonejšie motory RZM-26 a pod trupom puzdro s prídavným raketovým motorom a nádržou paliva Duškin U-19D. Dostup bol podľa nepotvrdených informácií až 24 000 m, maximálna rýchlosť dosahovala až Mach 1,695, ale s podvesenými raketami to bolo iba Mach 1,17.

Iné verzie

Mig-19SF - malá séria Mig-19S so silnejším motorom a maximálnou rýchlosťou 1560 km/hod.

SM-20 - Lietadlo slúžilo pre vývoj riadiacich systémov rakety Ch-20 (v kóde NATO AS-3 Kangaroo).

SM-51, SM-52, SM-53 - boli upravené SM-50 s iným prístrojovým vybavením.

Mig-19PU - malá séria na báze SM-51.

Lim-7 - fiktívna verzia, v Poľsku sa Mig-19 nevyrábal, bola to úmyselná dezinformácia.

Mig-19PF - iné označenie pre Mig-19P.

Mig-19PL - iné označenie pre Mig-19PG. Gorizont bol prototypom pre Lazur a Mig-19PL bol vybavený systémom Lazur.

J-6C - J-6 s puzdrom padáku pod smerovým kormidlom.

J-6III - bola verzia od J-6 s kónickým telesom, ktoré však neobsahovalo radar a slúžilo iba na tvorbu rázovej vlny pred vstupom vzduchu.

J-6IV - iné označenie pre J-6A.

Stručná charakteristika
	MiG-19PM	SM-12PM
Motory	2 x Mikulin RD-9BF-811	2 x Sorokin RS-26
Maximálny ťah (bez/s forsážou)	2 x 25,49/31,87 kN	2 x ?/32,6 kN (?)
Rozpätie	9,00 m (9,2 m *1)	9,00 m
Plocha krídla	25,16 m²	25,00 m²
Dĺžka	13,50 m	13,10 m
Výška	3,80 m	4,02 m
Prázdna hmotnosť	5.468 kg
Normálna vzletová	7.730 kg (7.384 kg *2)
Maximálna vzletová	8.464 kg (8.738 kg *2)	8.200 kg
Maximálna rýchlosť	1.250 km/h (1370 km/h *2)	1.720 km/h
Pristávacia rýchlosť	235 km/h
Stúpavosť	105 m/s	42 m/s
Paraktický dostup	16.800 m	17.400 m
Dĺžka vzletu/pristátia	900 m / 890 m
Maximálny dolet	1.474 km	1.700 km
Výzbroj	RS-2US

^*1) - údaje pre čínsky J-6
^*2) - Mig-19P

«» 8.11.2001