Mig-21bis (Izdelie "75P" pre VVS CCCP, "75A" pre vzdušné sily Varšavskej zmluvy, "75B" licencia pre Fínsko a Indiu, kód NATO Fishbed L) nadväzoval na verziu Mig-21MF. Zkonštruovaný bol v roku 1971, sériová výroba bola v rokoch 1972-74 v závode v Gorkom, kde bolo vyrobených 2030 lietadiel. Má nový motor A.S. Gavrilova R-25-300 s ťahom 69,6kN bez prídavného spaľovania a 97,1 kN s "mimoriadnou" forsážou, ktorá môže trvať nie viac, ako 3 minúty v rozsahu výšok 0-4000m. Tento motor má rovnaké vonkajšie rozmery a montážne body ako staršie motory R-11 a R-13 a môže byť instalovaný do starších verzí. Menšia spotreba nového motoru spolu s väčšou kapacitou nádrží (2800 litrov) zvýšily výkonnosť lietadla. Je vybavený radarom RP-22 Sapfir-21, RWR senzormi a môže niesť nové IČ AA rakety krátkeho dosahu R-60. Nadstvba na chrbte trupu lietadla je väčšia ako u verzie MF, zasahuje takmer k brzdiacemu padáku, ale je menšia ako u verzie SMT. Nový radar RP-22 SMA Safír umožňuje i obmezený pohľad do spodnej polosféry. Trup je prakticky zhodný s verzí MF s výnmkou chrbtovej nástavby a tvaru nasávacieho otvoru. Vnútri je ale úplne prekonštruovaný, hlavne použitím moderníých materiálov, ako napríklad titán. Vybavenie kabíny a časť avioniky je totožná ako u MiGu-23, (napr. radarový systém a systém pra automatické pristávanie).
Exportovaný bol do Afghanistanu, Alžírska, Bulharska, Kambodže, NDR, Ethiopie, Fínska, Maďarska, Indie, Laosu, Sýrie, Vietnamu a Jugoslavie. Po dodaní 75 lietadel zo SSSR sa do roku 1987 vyrábal v Indii ve firme Hindustan Aeronautics. Spočiatku z dielov dovezených zo SSSR. Celkom to bolo asi 220 strojov. Daľšia indická firma - HAL licenčne vyrábala motory R-25 a vykonávala montáž lietadiel.
Mig-21Mbis, Mig-21bis-K, Mig-21 SAU (Izdelie "78", kód NATO Fishbed N) má zdokonalenú avioniku, ktorá zahrňuje autopilota SAU, sytém pre prenos dát Lasur pre riadenie stíhania zo zeme, RSBN-5S TACAN/ILS pre pristávanie pri zlej viditeľnosti, na strednom pilóne môže niesť malú jadrovú bombu.
Mig-21-93 V roku 1992 sa India rozhodla modernizovať svoj letový park Migov-21 a po podpise zmluvy medzi MAPO MIG a ROSVOORUŽENIE s indickou HAL (Hindustan Aeronautics) v roku 1996 prikročili k modernizácii 125 MiGov-21 BIS (za 830 mil. USD). Cieľom bolo predĺžiť životnosť lietadla na 30 rokov alebo 3500 letových hodín. Inštalovaný bol nový motor RD-33 a posledná zdokonalená verzia integrovaného systému priezkumu a riadenia paľby (podobný je používaný na MiGu-29) s radiolokátorom KOPIO (NATO označenie SPEAR), ktorý bol pôvodne známy pod názvom KOMAR, alebo GNAT.
Mig-21-93 ďalej modernizovali firmy Thomson-CSF a Sextant Avioniquez z Francie, pričom montáž sa predpokladala v Rusku. Britská firma GEC-Marconi nedávno vyvinula a ponúkla k modernizácii MiG-21 ďalší typ viaceúčelového impulzného dopplerovského radiolokátoru BLUE HAWK, ktorý používa radu pokročilých technologií a nové režimy. Radiolokátor o hmotnosti 107 kg má maximálny dosah 81 km. Letadlo je možné vybaviť špičkovým kontejnerovým aktivnym a pasivnym rušičom.
Mig-21-2000 LANCER je výsledok spolupráce izraelskej firmy Israel Aircraft Industries (IAI) a rumunskej firmy Aerostar. Prvý let prototypu vzlietol v Izraleli 24 marca 1995.
| Charakteristika Mig-21bis | |
|---|---|
| Rozmery | |
| rozpätie krídla | 7,15 m |
| dĺžka lietadla (bez Pitot. trubice) | 14,90 m |
| výška | 4,71 m |
| plocha krídla | 22,95 m2 |
| šípovitosť prednej hrany krídla | 57° |
| Motor | |
| typ a ťah | R-25-300 (69,6 kN/7100kp, v režime mimoriadnej forsáže 97,1 kN/ 9900 kp). Možná je inštalácia štartovacích rakiet SPRD-99. |
| Hmotnosť (kg) | |
| normálna vzletová | 8725; |
| paliva vo vnútorných nádržiach | 2390. |
| Letové parametre | |
| maximálna rýchlosť | 2175 km/hod |
| maximálna rýchlosť pri hladine mora | 1300 km/hod |
| stúpavosť | 225 m/s |
| praktický dostup | 17 500 m |
| paraktický dolet | 1120 km |
| preletová vzdialenosť | 1470 km |
| dĺžka vzletu /pristátia | 830/550m |
| maximálne g | 8,5 |