Ťažké dvojmiestne nadzvukové úderné lietadlo Su-34 (v kóde NATO Strike Flanker) je určené predovšetkým na ničenie silno bránených a odolných pozemných i námorných cieľov vo dne i v noci, vo všetkých poveternostných podmienkach. Môže podporovať pozemné vojská na bojisku, vykonávať údery na dôležité ciele v hĺbke územia protivníka a vďaka modernému vybaveniu a pestrej výzbroji účinne ničiť aj vzdušné ciele. Tento konštrukčne zaujímavý a ojedinelý stroj symbolizuje ruské lietadlá štyriapoltej generácie.

Vývoj úderného lietadla novej koncepcie, považovaného za nástupcu strojov Su-24, prebiehal v konštrukčnej kancelárii OKB Suchoj od začiatku deväťdesiatych rokov. Nový typ mal v leteckých jednotkách nahradiť aj lietadlá Su-17 a MiG-27 a v prípade zavedenia do výzbroje námorného letectva prevziať aj úlohy starších strojov Tu-16 a Tu-22 pôsobiacich z pozemných základní.

Prvé správy o novom lietadle sa objavili vo februári 1990. Skúšobný pilot Vladimír Iljušin na leteckej výstave v Singapure oznámil, že v OKB Suchoj vyvíjajú dvojmiestne palubné lietadlo so sedadlami vedľa seba, ako alternatívu k dvojmiestnej verzii Su-27UB. Jej využitie v úlohe palubného stroja by totiž bolo veľmi problematické práve pre usporiadanie sedadiel za sebou – zo zadného je počas pristátia nedostatočný výhľad na palubu lietadlovej lode. Na základe týchto správ špecialisti NATO pridelili lietadlu kódové označenie Flanker C-2 (podobne ako v prípade námornej verzie sa používa aj označenie Flanker C mod. 2 alebo Strike Flanker).

Hlavným konštruktérom nového typu sa stal Rollan Martirosov. Prvý prototyp dostal označenie T-10V-1 a bočné číslo 42, pretože ide o 42. skúšobný stroj radu Su-27 (niekedy sa označuje T-10-42). Prestavali ho zo sériového stroja Su-27UB v montážnom závode OKB Suchoj na okraji letiska Chodynka v Moskve. Prestavba bola radikálna – nová, širšia a sploštenejšia predná časť trupu (od priehradky číslo 18) s kabínou so sedadlami vedľa seba, neregulovateľné vstupné otvory na prívod vzduchu k motorom a zosilnené krídlo. Spod zadnej časti trupu zmizli pomocné stabilizačné plochy. Priestor vo zvýšenom trupe za kabínou pojme viac avioniky. Štandardnou súčasťou vybavenia je vysúvací nadstavec na dopĺňanie paliva počas letu, ktorý umožňuje ešte zvýšiť už i tak úctyhodný dolet 4 000 km (bez prídavných nádrží). Z námorného typu Su-27K sa prevzala predná vodorovná riadiaca plocha a zosilnené pristávacie zariadenie s predným podvozkom vybaveným dvoma kolesami, chýba však sklopný záchytný pristávací hák. Hoci prvá zverejnená fotografia zachytáva prototyp pri prelete nad palubou lietadlového krížnika Admiral Kuznecov, nejde o palubné lietadlo. Prototyp T-10V mal byť pôvodne spoločný aj pre dvojmiestnu cvičnú verziu Su-27KU (Korabeľnyj – Učobnyj), ale jej vývoj bol zastavený. Informácia Vladimira Iljušina teda nebola nepravdivá, len po čase prestala byť aktuálna.

Prototyp T-10V-1 zalietal 13. apríla 1991 na skúšobnej základni LII Žukovskij skúšobný pilot Anatolij Ivanov. Celý priebeh letových skúšok riadil Vladimir Rjabko. Dňa 13. februára 1992 prototyp spolu s lietadlami Su-27M a Su-27K predstavili na ukážke novej leteckej techniky na základni Mačiulišče pri Minsku s oznámením, že ide o úderný stroj Su-27IB (Istrebiteľ – Bombardirovščik). Mal mohutnú podvesenú výzbroj (riadené strely vzduch-zem Ch-29 a Ch-31, riadené strely vzduch-vzduch R-73 a R-77 a riadené bomby KAB-500L), chýbal mu však rádiolokátor. Druhý prototyp T-10V-2 (alebo T-10-43) s bočným číslom 43 bol prvým lietadlom postaveným v Leteckom závode V. P. Čkalova v Novosibirsku, kde mala prebiehať sériová výroba (jej prípravu organizoval hlavný konštruktér novosibirskej pobočky OKB Suchoj Oleg Sobolev). Stroj dokončili v jeseni 1993 a 18. decembra 1993 ho v Novosibirsku, už s novým označením Su-34, zalietali skúšobní piloti Igor Votincev a Jevgenij Revunov. Dňa 3. marca 1994 lietadlo bez medzipristátia preletelo z Novosibirska na skúšobnú základňu LII Žukovskij, kde pokračovali testy zamerané najmä na letové výkony, letové vlastnosti a funkciu palubných systémov.

Druhý prototyp sa od prvého líšil niektorými konštrukčnými zmenami. Ani on nemal úplnú palubnú avioniku a palubný rádiolokátor. Časť vybavenia predstavovala kontrolná a meracia aparatúra. Radikálne sa zmenili hlavné podvozky – namiesto jedného dostali dve tandemovo usporiadané kolesá a zložitý mechanizmus ukladania do zväčšených podvozkových šácht (podobná koncepcia sa použila aj na lietadlách MiG-31 a J-37 Viggen). Na uloženie hlavných podvozkov v zatiahnutom stave sa využili voľné priestory, ktoré zostali po demontáži systému regulácie prierezu vstupných otvorov vzduchu. Zväčšil sa trup za kabínou a valcovité zakončenie trupu (žihadlo), do ktorého v ďalšej skúšobnej fáze zabudovali rádiolokátor na sledovanie zadnej polosféry, je širšie a dlhšie. Na tomto prototype sa mali použiť aj vyššie zvislé chvostové plochy z typu Su-35 so zabudovanými integrálnymi palivovými nádržami, pretože sa predpokladala horšia stabilita v dôsledku vyššieho trupu. Skúšky však ukázali, že doterajšie zvislé chvostové plochy z typu Su-27UB sú pre stabilitu a riaditeľnosť lietadla dostatočné. Iné zmeny, vyplývajúce z výsledkov skúšok prvého prototypu, sa však realizovali – napríklad odlišný tvar prednej časti trupu alebo ostrá pomocná lišta na nábežnej hrane prednej vodorovnej plochy, ktorá zlepšuje stabilitu v niektorých režimoch letu. V praxi sa vyskúšala už na prvom prototype, ale jej vývoj prebiehal viac než dva roky. Neskôr ju dostali všetky lietadlá tohto typu.

Spolu s druhým lietajúcim prototypom T-10V-2 bol postavený aj prototyp určený na pozemné statické skúšky.

Tretí prototyp T-10V-5 (T-10-45) s bočným číslom 45 sa už staval podľa sériovej výrobnej dokumentácie, preto sa niekedy označuje ako prvý sériový stroj. Skúšobní piloti E. Rudakas a J. Revunov ho zalietali 28. decembra 1994 v Novosibirsku. Odtiaľ neskôr preletel na skúšobnú základňu Žukovskij, kde pokračuje v skúškach. Tento stroj s označením Su-32FN predviedli na parížskom aerosalóne Le Bourget ‘95. FN znamená Fighter Navy, čo potvrdzuje domnienku, že ho pravdepodobne zaradia aj do výzbroje námorného letectva. Pri návrate z Paríža musel pre bližšie nešpecifikovanú poruchu na avionickom a hydraulickom systéme mimo plánu pristáť na letisku Praha – Ruzyň.

Tento prototyp dostal už nový zbraňovo-navigačný systém, systém na rádioelektronický boj, prijímač družicového navigačného systému GLONASS, laserové gyroskopy a palubný rádiolokátor. Od dvoch predchádzajúcich prototypov ho odlišovali aj vonkajšie zmeny – napríklad iný tvar prednej časti trupu, zjednodušená a skrátená Pitotova-statická trubica doplnená záložnou trubicou a "žihadlo" bez bočných antén výstražného systému. Zvýšila sa aj úroveň automatizácie a elektronizácie a spolu s ergonomickými opatreniami prispela k uľahčeniu obsluhy.

Aj keď je mnoho systémov (bez úpravy alebo len s malými úpravami) prevzatých z pôvodného typu Su-27, palubná elektronika a avionické vybavenie boli skonštruované špeciálne pre nový stroj. Vďaka vzájomnému prepojeniu predstavujú komplexný systém s otvorenou architektúrou, do ktorého možno dopĺňať senzory a elektronické komponenty podľa druhu úloh alebo nasledovnej modernizácie. Na začiatku vývoja sa predpokladalo, že lietadlo dostane nový rádiolokátor so štrbinovou anténou vyvíjaný v konštrukčnej kancelárii NPO Leninec v Sankt Peterburgu. Posledné informácie však hovoria o modernizovanom rádiolokátore N-011M Super Žuk, vyvinutom vo výskumnom ústave NIIP v Žukovskom.

O bezpečnosť osádky počas bojového letu sa stará aj systém aktívnej bezpečnosti letu (tzv. systém umelého intelektu), ktorý umožňuje vykonávať obraty vyššej pilotáže aj pri rýchlosti 1 400 km.h^-1 v minimálnej výške. Su-34 je preto obratnejší než stroje Su-27UB i Su-27.

K ďalším výhodám patrí aplikácia prvkov koncepcie "stealth" na zníženie efektívnej rádiolokačnej odrazovej plochy (sploštená predná časť trupu s ostrou deliacou hranou medzi hornou a dolnou časťou, povrch lietadla pokrytý materiálmi absorbujúcimi elektromagnetickú energiu). Podľa údajov OKB Suchoj je Su-34 letiaci v prízemnej výške rovnako ťažko zistiteľný ako riadené strely s plochou dráhou letu. Jeho efektívna radiolokačná odrazová plocha je okolo 0,2 až 0,5 m².

Predstavy velenia ruského vojenského letectva sa od začiatku vývoja stroja Su-32/34 spájali s jeho úlohou ako nástupcu typového radu lietadiel Su-24. Do konca roku 1998 sa v novosibirskom Leteckom závode V. P. Čkalova mala dokončiť prvá séria dvanástich lietadiel. Velenie letectva i letectva vojenského námorníctva spoločne požadovalo 600 až 700 kusov. To však súčasná finančná situácia zďaleka nedovoľuje.

Lietadlá sa ponúkajú aj na export, ale ich cena by pravdepodobne bola veľmi vysoká, a tak ani výrobca nepočíta s veľkým vývozom.

Technický popis

Keďže stroje Su-27IB/Su-32/Su34 konštrukčne vychádzajú z typového radu Su-27/30, v technickom popise sa zameriame len na charakteristické odlišnosti.

Drak a motor

Lietadlo Su-34 je dvojmiestny dvojmotorový nadzvukový samonosný strednoplošník s celokovovou konštrukciou z hliníkových zliatin. V značnej miere sa však použil aj titán, zliatina hliníka a lítia a kompozity.

Plochá predná časť trupu má eliptický prierez a kvôli lepšiemu výhľadu osádky je sklonená. Dvojmiestna klimatizova ná a pretlaková kabína je riešená veľmi netradične. Pilot a šturman/operátor zbraňových systémov sedia vedľa seba na vystreľovacích sedadlách Zvezda K-36DM (pilot vľavo a šturman vpravo), ktoré sa dajú ľubovoľne natáčať i sklopiť. Reakčný čas záchranného systému je v porovnaní s lietadlami Su-24 trikrát kratší. Kabína je rovnako priestranná ako v civilnom dopravnom lietadle Tu-134. Osádka môže vstať z kresiel a prejsť do jej zadnej časti, kde je toaleta, lekárnička a priestor na prípravu stravy s mikrovlnnou rúrou a chladničkou. Tlak v kabíne sa až do letovej výšky 10 000 m udržiava na hodnote zodpovedajúcej nadmorskej výške 2 400 m, preto osádka môže pracovať bez nasadených dýchacích prístrojov. Do kabíny sa vstupuje cez prednú podvozkovú šachtu pomocou sklopného rebríka (ako pri veľkých bombardovacích lietadlách), ktorý sa upevňuje na zadnú stranu prednej podvozkovej nohy. Prekryty nad sedadlami sa pri katapultáži odstreľujú, na zemi sa otvárajú len pri výmene sedadiel alebo pri technickej obsluhe. Vlastná kabína pozostáva zo 17 mm hrubej titánovej vane vsadenej do konštrukcie trupu (podobná koncepcia ako pri údernom lietadle Su-25). Čelné sklá odolávajú kolmému nárazu strely s kalibrom do 8 mm a spoľahlivo chránia osádku pred paľbou malokalibrových pechotných zbraní počas letu v prízemných výškach. Pancierovanie celého lietadla má hmotnosť 1 480 kg.

V strednej časti trupu za kabínou je hlavný úsek palubnej avioniky a zásobník streliva pre kanón. Do tohto priestoru sa vstupuje taktiež cez šachtu predného podvozka. Hore za kabínou je umiestnený senzor výstražného infračerveného systému Mak a za ním pod dielektrickým krytom prijímacia anténa systému družicovej navigácie GLONASS. Krabicové skosené vstupné otvory na prívod vzduchu k motorom sú neregulovateľné (pevné).

Vnútorná konštrukcia krídla a chvostových plôch je oproti pôvodnému typu Su-27 značne zosilnená a v podstate zodpovedá konštrukcii Su-27PU/Su-30 (pozri ARMÁDA 7/2001). Lietadlo nemá krídelká. Priečne riadenie zabezpečuje nesúhlasné vychyľovanie flaperonov a taileronov (plávajúceho stabilizátora).

Šípová vodorovná predná plocha (VPP) lichobežníkového tvaru má plnú konštrukciu a je plávajúca. Môže sa tiež vychyľovať diferenciálne v rozsahu +10°/-50°. Uhol šípu nábežnej hrany je 53,5°.

Vzhľadom na nárast celkovej hmotnosti je pristávacie zariadenie oproti typu Su-27 zosilnené a podvozkové nohy sú vyššie. Hlavné podvozky majú po dve kolesá v tandemovom usporiadaní. Zaťahujú sa do priestoru medzi krídlom a motorovými gondolami, vozík s kolesami sa pritom otáča o 90° smerom dopredu. Predný podvozok má dve kolesá a zaťahuje sa smerom dozadu do trupu.

Pohonná jednotka sa skladá z dvoch dvojprúdových motorov Saturn (Ljulka) AL-35F (AL-31SM) s maximálnym ťahom po 85,3 kN bez prídavného spaľovania a 137,28 kN pri zapnutom prídavnom spaľovaní. V prípade montáže vektorovateľnej výstupnej dýzy sa označujú AL-35FP (Forsaž, Povorotnoje soplo). Montovať možno aj nové motory AL-37FU (Forsaž, Upravľajemoje soplo).

Su-34 má len dve integrálne trupové nádrže (v centropláne a v "žihadle") a dve integrálne krídlové nádrže vyplnené polyuretánovou penou a chránené pancierom. Napriek tomu je zásoba paliva oproti typu Su-27 oveľa vyššia. Dolet možno zvýšiť podvesením prídavných palivových nádrží (PPN) alebo tankovaním počas letu.

Hydraulický a elektrický systém je obdobný ako pri type Su-30.

Výstroj

Avionika predstavuje ucelený zbraňovo-navigačný komplex s modulárnou koncepciou s piatimi hlavnými blokmi (integrovaným zbraňovo-navigačným systémom, systémom ovládania výzbroje, komunikačným systémom, palubným kompletom obrany a systémom kontroly a registrácie letových parametrov), ktoré sú navzájom prepojené digitálnou dátovou zbernicou a riadené digitálnymi palubnými počítačmi. Komplex je otvorený a možno ho priebežne dopĺňať a modernizovať.

Nový viacúčelový koherentný impulzný dopplerovský rádiolokátor so štrbinovou anténou a elektronickým vychyľovaním lúča vyrába firma Leninec. Je vysoko odolný proti rušeniu a spolupracuje so zadným RL Fazotron N-012 (NOR) umiestneným vo vretenovitom zakončení trupu. Posledné informácie hovoria o vybavení lietadla modernizovaným rádiolokátorom N-011M Super Žuk vyvinutým vo výskumnom ústave NIIP. Tento RL pracuje v kmitočtovom pásme 8 až 12 GHz s impulzným výkonom 5 kW (stredný výkon 1 kW). Ciele s veľkou odrazovou plochou môže vyhľadávať na vzdialenosť až 416 km (vzdušné ciele – VC) alebo 200 km (pozemné ciele – PC). VC s odrazovou plochou 3 m² môže zistiť na vzdialenosť 140 až 180 km v prednej polosfére a 60 až 70 km v zadnej polosfére, zodpovedajúce PC na vzdialenosť 130 až 170 km. Môže súčasne sledovať 20 VC a na osem z nich súčasne navádzať riadené strely s poloaktívnou RL navádzacou sústavou, a to aj do zadnej polosféry. V navigačnom a mapovacom režime je vo vzdialenosti 250 km rozlišovacia schopnosť 5 m.

S rádiolokátorom je spriahnutý optoelektronický zameriavací systém OEPS s IČ zameriavačom/optickým lokátorom OLS.

Prijímač družicového navigačného systému GLONASS spolu s inerciálnym navigačným systémom umožňuje stanoviť polohu s presnosťou na jeden meter.

Pilot má k dispozícii štyri multifunkčné farebné grafické displeje (dva hlavné a dva pomocné na ľavom pulte) a zobrazovací systém SEI-31/10M s čelným priehľadovým displejom ILS-31. Pracovisko šturmana/operátora zbraňových systémov je vybavené jedným viacúčelovým veľkoplošným farebným grafickým displejom a jedným pomocným farebným grafickým displejom. Lietadlo môže vo výnimočných prípadoch alebo pri dlhých preletoch riadiť aj šturman (nie však v bojovej situácii).

Výzbroj

Na pravej strane v koreni krídla je zabudovaný jednohlavňový kanón GŠ-301 kalibru 30 mm s palebným priemerom 180 nábojov.

Prídavná výzbroj s celkovou hmotnosťou 8 000 kg sa podvesuje na 12 závesných bodov – dva sú na koncoch krídla, tri pod každou polovicou krídla, po jednom na motorových gondolách a dva v tandeme medzi motorovými gondolami.

Na konce krídla sa montuje buď kontajner na vedenie REB Sorbcija-S alebo riadené strely vzduch-vzduch krátkeho dosahu R-73 (AA-11 Archer).

Na vonkajšie podkrídlové závesníky možno podvesiť strely R-73, RS vzduch-vzduch stredného dosahu R-27 (AA-10 Alamo) rôznych verzií alebo RS R-77 (Izdelije 170, AA-12 Adder).

Riadená strela vzduch-vzduch Vympel R-77 predstavuje ekvivalent americkej strely AIM-120 AMRAAM. Je určená na ničenie pilotovaných i bezpilotných lietadiel a RS vo všetkých poveternostných podmienkach i pri intenzívnom rušení (napríklad vrtuľníkov vo vise, PLRS AIM-54 Phoenix, AIM-120 AMRAAM, MIM-104 Patriot atď.). Trieštivá tyčová bojová hlavica s hmotnosťou 21 kg (celková hmotnosť RS je 175 kg) sa iniciuje laserovým približovacím zapaľovačom alebo kontaktným zapaľovačom. Strela sa v prvej fáze letu navádza pomocou autonómnej inerciálnej navádzacej sústavy s rádiokorekciou. Navedenie v koncovej fáze zabezpečuje aktívna rádiolokačná sústava, ktorá dokáže zachytiť cieľ s odrazovou plochou 3 m² na vzdialenosť 12 km a sledovať ho v rozmedzí +/- 60 v azimute i v polohovom uhle. V prípade vysadenia aktívneho režimu možno RS naviesť aj poloaktívne. Pri streľbe na malú vzdialenosť sa RS navádza len aktívnym RL systémom. Pri intenzívnom rušení sa samonavádzacia hlavica prepne na pasívny režim a strela sa navedie na zdroj najväčšieho rušenia. Rýchlosť strely je 1 500 m.s^-1 a dolet (podľa druhu cieľa) do 100 km. Odpaľovať sa môže na vzdialenosť minimálne 300 m. Cieľ môže letieť rýchlosťou až 3 600 km.h^-1 vo výškach od 20 m do 25 km s prevýšením alebo prenížením voči nosiču 10 km a manévrovať s preťažením do 12 g (preťaženie nosiča nie je obmedzené). Konštrukčnou zvláštnosťou tejto RS je použitie sklopných mriežkových kormidiel, ktoré síce majú väčší aerodynamický odpor a RL odraz, ale sú veľmi účinné, a preto má RS výborné manévrovacie schopnosti. Na nesenie a vypúšťanie slúžia odpaľovacie zariadenia APU/AKU-170. Vyvíja sa modernizovaná verzia R-77M s raketovo-náporovým motorom a s maximálnym doletom 160 km, ďalej verzia s IČ samonavádzacou hlavicou a verzia RVV-AE-ZRK (Zenitnyj raketnyj kompleks) určená pre pozemné a námorné protilietadlové raketové komplexy.

Na stredné, vnútorné a podtrupové závesníky možno podvesiť buď už uvedené RS vzduch-vzduch stredného dosahu alebo rozličné typy riadenej i neriadenej protizemnej, protilodnej a protirádiolokačnej raketovej výzbroje, riadené i neriadené bomby, kanónové kontajnery, prípadne rádioelektronické prostriedky.

Proti pozemným a námorným cieľom alebo cieľom emitujúcim elektromagnetické žiarenie sa používajú RS Ch-31A/P, RS Ch-25 (v kóde NATO AS-10 Karen/AS-12 Kegler), Ch-29 (v kóde NATO AS-14 Kedge), Ch-35 Uran, Ch-58 (v kóde NATO AS-11 Kilter), Ch-59/59M (v kóde NATO AS-13 Kingbolt/AS-18 Kazoo), Ch-65SE (v kóde NATO AS-15 Kent) a Alfa (AFM-L) s RL, TV, laserovým, termovíznym, pasívnym a autonómnym navádzaním.

Na ničenie pozemných, resp. námorných cieľov sú určené kanónové kontajnery SPPU-687, SPPU-6 alebo SPPU-22-01, neriadené bomby kalibru 100 kg (34 ks), 250 kg (22 ks) a 500 kg (16 ks), kontajnerové bomby RBK-500 (16 ks), protiponorkové kontajnerové bomby RBK-100 PLAB-10K a zbraňové kontajnery KMGU-2 (7 ks). Neriadená raketová výzbroj zahŕňa raketnice B-8M1 s 20 raketami S-8 kalibru 80 mm (6 ks), raketnice B-13L s 5 raketami S-13 kalibru 122 mm (6 ks) a neriadené rakety S-25 s nadkalibrovou bojovou hlavicou v OZ typu PU-O-25 (6 ks). Ďalej k výzbroji patria zápalné nádrže ZAB, protibetónové bomby BetAB-250ŠP, aerosólové bomby ODAB-500P/PM, riadené bomby KAB-500L/Kr (6 ks) a KAB-1500 (3 ks) s laserovou a TV navádzacou sústavou, ako aj protiponorkové torpéda Orlan a raketové torpéda Jastreb, Koršun alebo Orjol.

Riadenú bombu KAB-1500 vyvinula firma Region v troch verziách. Trhavá bomba KAB-1500L-F (Fugasnaja) s laserovým poloaktívnym navádzacím systémom je určená na ničenie malých silno chránených cieľov. Spolupracuje s laserovými ožarovačmi Klen, Kajra a Škval. Má rozkladací stabilizátor a zdvojené kormidlá zabezpečujúce dobré manévrovacie vlastnosti. Môže sa odhadzovať z výšok od 1 000 do 18 000 m v rozsahu rýchlostí 550 až 1 500 km.h^-1. Jej hmotnosť je 1 560 kg (z toho hmotnosť trhaviny 1 180 kg) a presnosť zásahu 7 až 10 m. Priebojná verzia KAB-1500L-Pr (Pronikajuščaja) takisto s laserovým poloaktívnym navádzacím systémom je určená na ničenie silno pancierovaných alebo podzemných cieľov. Špeciálna podkalibrová priebojno-zápalná bojová hlavica dokáže preniknúť 10 až 20 m do hĺbky terénu a následne pri výbuchu preraziť železobetón s hrúbkou 2 m. Môže sa zhadzovať už z výšky 500 m. Má hmotnosť 1 500 kg (z toho hmotnosť špeciálnej hlavice 1 100 kg) a presnosť zásahu takisto v rozsahu 7 až 10 m. Treťou verziou je KAB-1500TK (Televizionno-Komandnaja), ktorú pilot navádza pomocou TV navádzacieho systému umiestneného v hlavici bomby, pričom obraz cieľa sa prenáša na obrazovku v pilotnej kabíne.

Lietadlo môže ďalej niesť RS vzduchzem Ch-25MR/ML s rádiopovelovou/laserovou navádzacou sústavou (6 ks), Ch-29ML (6 ks) a S-25LD (6 ks) s laserovou poloaktívnou navádzacou sústavou, protirádiolokačné RS Ch-31P (6 ks) spolupracujúce s výstražným RL systémom SPO-32 umiestneným v podvesnom kontajneri a vybaveným pamäťou súradníc cieľa. Do výzbroje patria aj RS Ch-29T s TV navádzacou sústavou a Ch-59/ /Ch-59M/D (3 ks) s kombinovaným inerciálnym a koncovým televíznym alebo infračerveným navádzaním (verzia M má TV a verzia D IČ navádzací systém).

Proti námorným cieľom slúžia RS Ch-31A s doletom do 70 km, Ch-35U s doletom do 130 km, Ch-65SE a RS Alfa.

Protilodná RS Zvezda Ch-35U (Izdelije 78U, v kóde NATO AS-20 Kayak) je vo výzbroji od roku 1995. Ide o leteckú verziu námornej protilodnej RS zo systému Uran (v kóde NATO SS-N-25 Swinger) vyvíjaného od roku 1978. Je určená na ničenie hladinových lodí až do veľkosti torpédoborca a výsadkových plavidiel. Systém navádzania je kombinovaný. RS sa po opustení OZ autonómne navádza do priestoru cieľa rýchlosťou 270 m.s^-1 vo výške 10 až 15 m. Po vlietnutí do zóny zachytenia sa výška letu zníži na 3 až 5 m a cieľ je automaticky zachytený aktívnou RL samonavádzacou sústavou. RS pokračuje v lete k cieľu buď tesne nad hladinou (manéver "zmejka"), alebo naberie určitú výšku a cieľ zasiahne strmhlavým letom (manéver "gorka”). Celková hmotnosť RS je 530 kg, hmotnosť priebojno-trieštivo-trhavej hlavice 145 kg. Minimálna diaľka streľby je 5 km, maximálny dolet RS do 130 km. Pravdepodobnosť zásahu cieľa v podmienkach rádioelektronického rušenia je 0,6 až 0,7. Na zničenie cieľa kategórie torpédoborec je potrebných priemerne 1,8 RS (na bojový čln len 1 RS). RS je poháňaná prúdovým motorom. Krídlo a riadiace plochy sú sklopné a vyklápajú sa až po odpálení.

Protizemná/protilodná RS Raduga Ch-65SE (v kóde NATO AS-15 Kent) je taktickou modifikáciou strategickej protizemnej RS Ch-55. Je určená na ničenie veľkých cieľov s efektívnou RL odrazovou plochou okolo 300 m² v podmienkach silného rádioelektronického rušenia. Má krídlo vysúvané zo strednej časti trupu a na konci trupu tri skladacie stabilizátory. Navádzací systém je kombinovaný. V prvej fáze letu v malej výške zabezpečuje navedenie inerciálny navigačný systém pravdepodobne s možnosťou korekcie navigačných údajov pomocou družicového navigačného systému GLONASS. V koncovej fáze letu po priblížení k cieľu RS naberie väčšiu výšku a cieľ vyhľadá aktívna RL samonavádzacia hlavica. Pohon zabezpečuje prúdový motor, ktorý sa po vypustení vysúva zo zadnej časti trupu. Rýchlosť RS je M=0,48 až 0,77, výška letu 40 až 110 m a maximálny dolet 250 km pri odpálení z malej výšky a 280 km pri odpálení z veľkej výšky. Celková hmotnosť RS je 1 250 kg, hmotnosť bojovej hlavice 410 kg.

Riadené strely vzduchzem sa odpaľujú z odpaľovacích zariadení typu AKU-58E, APU-68UM2E1 a PU-O-25. Riadené strely vzduch-vzduch sa odpaľujú z odpaľovacích zariadení APU-72-1D, APU/AKU-470 a APU/AKU-170.

«» 13.12.2001