V apríli 1931 Boeing zalietal
prototyp bombardovacieho dolnoplošníku XB-901 s dvomi motormi Hornet C po 423
kW, ktorý dosahoval rýchlosť 300 km/hod. Vojenské letectvo zaujal konkurenčný
Martin XB-907 (neskôr v sérii označený B-10) a tak Boeing konzultoval letecké
spoločnosti, združené v UATC (United Aicraft Transport Co.) potrebné
úpravy na dopravnú verziu. 8. februára 1933 vzlietol upravený prototyp
Boeingu 247, poháňaný dvomi motormi Wasp po 404 kW zakryté prstencami
Townend. UATC si objednali ešte v
štádiu konštrukcie v roku 1932 prvých 59 sériových lietadiel a tak prvý sériový
stroj bol prevzatý do prevádzky už v apríli 1933. Do konca roku 1933 už
lietalo na linkách prvých 54 strojov. Väčšina spoločností, ktoré zakúpili
Boeing 247 sa spojila v máji 1934 do novej spoločnosti United Air Lines a
mali prakticky monopol na dodávky tohoto stroja. V roku 1934 objednali ďalších
13 modifikovaných strojov verzie 247D, ktorá mala redukované motory
Wasp s motorovými krytmi s prstencami NACA, hydraulicky nastaviteľné
vrtule Hamilton standard, plátnom potiahnuté kormidlá (pôvodné plechové boli príliš ťažké)
a štítok pilotnej kabíny sklonený dozadu (namiesto v tom čase módneho
negatívneho sklonu). Úpravy sa osvedčili a preto na štandard tejto verzie
bolo prestavaných aj veľa už vyrobených strojov.
Boeing 247 znamenal naozaj prielom
vo vývoji dopravných lietadiel vo svete. Bol to prvý dvojmotorový jednoplošník
s dvomi motormi, ktorý zaručoval spoľahlivý let na jeden motor.
Aerodynamicky na svoju dobu veľmi čistá konštrukcia a zaťahovací podvozok
mu zaručovali vysokú cestovnú rýchlosť a dolet. Napríklad veľmi
frekventovanú trasu New York - Chicago preletel za 4-4,5 hodiny bez medzipristátia,
zatiaľ čo konkurencia na to potrebovala 6,5-8 hodín s jedným medzipristátim.
Boeing 247 bol nasadený aj na diaľkovej linke New York - Los Angeles, kde pri
siedmych zastávkach ju skrátil na necelých 20 hodín. Lietadlo sa aj
exportovalo, jeden zo zahraničných prevádzkovateľov bola aj nemecká
Lufthansa.
Dopyt po dopravnom lietadle novej
generácie, neuspokojený s ohľadom na monopolné postavenie UAL, vyvolal
pochopiteľne odozvu. Okamžite zareagovala spoločnosť Douglas, ktorá
postavila prototyp DC-1 a následne v roku 1934 začala dodávať na trh typ
DC-2, predchodcu legendárnej DC-3 Dakota. Okamžite sa objavili slabiny Boeingu 247,
ktorými boli pomerne úzka kabína s malou kapacitou pre 10 cestujúcich.
Symbolicky to vyjadrili MacRobertsonove preteky, ktoré sa konali na trati Veľká
Británia - Austrália v roku 1934. Boeing 247 pilotovaný dvojicou Roscoe
Turner a Clyde Pangbourne sa umiestnil v kategórii dopravných lietadiel na
druhom mieste, víťazom bol Douglas DC-2. Boeing sa ďalšiemu vývoju
svojho modelu 247 nevenoval, zamestnávali ho v tom čase už iné zákazky pre
armádu.
United Air Lines (UAL) používali
lietadlo až do konca 30-tich rokov, v roku 1938 mali ešte 24 kusov, ostatné
predali menším spoločnostiam pre regionálnu dopravu.
V čase vypuknutia II.
svetovej vojny 27 ks mobilizovaných Boeingov 247D pre USAF preznačili na C-73.
Malé dvere a limitovaná nosnosť užitočného nákladu ich však predurčovali
iba na sekundárne úlohy. Po roku 1945 sa vrátili znovu do civilných služieb.
Vo vojne slúžil aj v kanadskej armáde, RCAF ho používala od roku 1940 do
roku 1942 v rámci 121. kombinovanej squadrony, sídliacej v Dartmouth, Nova
Scotia.
Popis konštrukcie lietadla
Boeing 247 bol celokovový dvojmotorový dolnoplošník so zaťahovacím podvozkom. V kabíne mal dve rady
sedadiel pre 10 cestujúcich, o ktorých sa starala stewardka. Dvaja piloti
sedeli v zakrytej kabíne v prednej časti lietadla. Konštrukcia bola celokovová
s nosným poťahom. V kabíne bol aj priestor
pre 181 kg pošty a batožiny. Sérové stroje 247D mali hydraulicky nastaviteľné
vrtule Hamilton standard, zatiaľ nastavované do niekoľkých polôh pilotom,
ktoré podstatne zlepšovali prenos výkonu motoru pri rôznych otáčkach,
doprednej rýchlosti a výške letu.
V apríli 1931 Boeing zalietal
prototyp bombardovacieho dolnoplošníku XB-901 s dvomi motormi Hornet C po 423
kW, ktorý dosahoval rýchlosť 300 km/hod. Vojenské letectvo zaujal konkurenčný
Martin XB-907 (neskôr v sérii označený B-10) a tak Boeing konzultoval letecké
spoločnosti, združené v UATC (United Aicraft Transport Co.) potrebné
úpravy na dopravnú verziu. 8. februára 1933 vzlietol upravený prototyp
Boeingu 247, poháňaný dvomi motormi Wasp po 404 kW zakryté prstencami
Townend. UATC si objednali ešte v
štádiu konštrukcie v roku 1932 prvých 59 sériových lietadiel a tak prvý sériový
stroj bol prevzatý do prevádzky už v apríli 1933. Do konca roku 1933 už
lietalo na linkách prvých 54 strojov. Väčšina spoločností, ktoré zakúpili
Boeing 247 sa spojila v máji 1934 do novej spoločnosti United Air Lines a
mali prakticky monopol na dodávky tohoto stroja. V roku 1934 objednali ďalších
13 modifikovaných strojov verzie 247D, ktorá mala redukované motory
Wasp s motorovými krytmi s prstencami NACA, hydraulicky nastaviteľné
vrtule Hamilton standard, plátnom potiahnuté kormidlá (pôvodné plechové boli príliš ťažké)
a štítok pilotnej kabíny sklonený dozadu (namiesto v tom čase módneho
negatívneho sklonu). Úpravy sa osvedčili a preto na štandard tejto verzie
bolo prestavaných aj veľa už vyrobených strojov.
Popis konštrukcie lietadla
Boeing 247 bol celokovový dvojmotorový dolnoplošník so zaťahovacím podvozkom. V kabíne mal dve rady
sedadiel pre 10 cestujúcich, o ktorých sa starala stewardka. Dvaja piloti
sedeli v zakrytej kabíne v prednej časti lietadla. Konštrukcia bola celokovová
s nosným poťahom. V kabíne bol aj priestor
pre 181 kg pošty a batožiny. Sérové stroje 247D mali hydraulicky nastaviteľné
vrtule Hamilton standard, zatiaľ nastavované do niekoľkých polôh pilotom,
ktoré podstatne zlepšovali prenos výkonu motoru pri rôznych otáčkach,
doprednej rýchlosti a výške letu.
