C-137 Stratoliner
Ing. Pavol Šucha

USAF pre potreby dopravy prezidenta zakúpila v roku 1959 3 ks modelu 707-153 a označila ho VC-137A Stratoliner. 10 októbra 1962 na základňu Andrews Air Force Base, MD priletel prvý stroj VC-137B (No.26000). Vybavený bol ešte motormi Pratt &Whitney JT3C-6. Lietadlo sa v tlači nazývalo "Air Force One", ale v letectve sa skôr zaužíval názov SAM 26000 ((SAM - Special Air Missions). Celkovo bolo postavených 3 ks VC-135B, každý stál 36,6 mil. $.

Prvý raz na SAM 26000 letel v novembri 1962 prezident J.F. Kenedy a to na pohreb Eleanor Rooseveltovej. Neskôr J.F. Kenedy požiadal designera Raymonda Loewyho a ten navrhol nový náter exteriéru lietadla. Najdramatickejšie lety boli asi v novembri 1963, keď lietadlo dopravilo telesné pozostatky J.F. Kenedyho do Washington, D.C po atentáte v Dallase a v roku 1972 počas historickej návštevy Richarda Nixona v Číne. SAM 26000 v decembri 1971 začal slúžiť ako záložné lietadlo, v roku 1990 opustil prezidentskú flotilu a začal slúžiť kongresu. Do výslužby išiel koncom roku 1998 po 36 rokoch služby. Celkovo bolo postavených 4 ks VC-135C, každý stál 36,2 mil. $.

VC-137C Stratoliner boli 2 ks lietadiel, slúžiacich potrebám viceprezidenta, ministrov a členov kongresu . Vyradené boli koncom roku 2000. Stroj SAM 2700 nastúpil do služby počas funkčného obdobia Richarda Nixona v roku 1972. Do výslužby odišiel v auguste 2001, keď nalietal 1,6 milióna km počas 444 misií.

Lietadlá mali trup a krídla identické s modelom 707-153, ale vnútorné vybavenie bolo odlišné. V prvej sekcii v prednej časti lietadla bolo komunikačné centrum, kuchynka, hygienické zariadenia a miesto pre 8 cestujúcich. Stredná časť bola zariadená ako lietajúca pracovňa a konferenčná miestnosť, vybavená bola okrem stolov a kresiel aj premietacím plátnom. Zadná časť slúžila na oddych. Boli tam sklápacie kreslá, kuchynka, stolíky a hygienické zariadenie. K dispozícii boli aj pohyblivé priečky pre zabezpečenie súkromia. SAM 26000 počas funkčného obdobia Richarda Nixona celkovú generálnu opravu, pri ktorej sa časť pre prezidenta presunula dopredu a zlepšil sa komunikačný systém.

Austrálske kráľovské letectvo RAAF zakúpilo svoje prvé dva Boeingy 707 v roku 1979, ako doplnok k tankovacej verzii Herculesu. Boli to bývalé stroje leteckej spoločnosti QANTAS 707-338C (VH-EAD, v.č. 19624 a VH-EAG, v.č. 19627). Do služby nastúpili ako A20-624 a A20-627 30. marca 1979 u 37. squadrony, operujúcej z Richmondu. V roku 1983 pribudli ďalšie dva stroje, tak isto od QUANTAS 707-338C, ale cez Kanadu. Dostali označenie A20-623 a A20-629. V decembri 1987 RAAF objednala od Boeing Military Airplane Co., prestavbu 2 ks modelu 707-368C, ktorá ich prevzala od Saudských aerolínií. Do služby prišli v roku 1987 ako A20-103 a A20-261. Tretí stroj bol zakúpený ako zdroj náhradných dielov. Na tankovacie stroje niektoré z nich prestavala izraelská firma IAI v spolupráci s domácou firmou Hawker de Havilland, iné slúžili ako dopravné. Stroj A20-103 havaroval 29.10.1991 pri pobreží Gippsland, posádka zahynula. Tankovacie stroje majú na koncoch krídiel aerodynamické puzdrá pre pružné hadice, je to systém ktorý používa aj britská RAF.

Ďalší stroj QANTAS 707-338C VH-EAF mal tiež pozoruhodné osudy. Najprv putoval do Južnej Kórey, odkiaľ ho odkúpila pre zmenu USAF a prebudovala v rámci programu E-8 J-STARS. Stroj sa veľmi osvedčil počas vojny v Perzskom zálive a slúži dodnes.

Ďalším veľkým používateľom Boeingu 707 bola kanadská Canadian Air Force (CAF), kde slúžilo 5 ks pod označením CC-137 ako dopravný a s puzdrami pre tankovanie Beech 1050 ako tankovací. Dopravné aj tankovacie stroje slúžili u 437 squadrony "Husky". Stroje s v.č. 13702 a 13705 slúžili podobne ako VC-137 pre dopravu význačných osobností kanadskej vlády. Okrem iných významných osobností ho použil aj pápež Ján Pavol II počas svojej návštevy Kanady v roku 1984. Stroje skončili v aktívnej službe v roku 1997, keď ich nahradil Airbus A-310, označený ako CC-150 Polaris.

V letectve Izraela (IAF), alebo hebrejsky Chel Ha'Avir, slúži Boeing 707 pod kódovým názvom 'Re'em' v počte 17 ks. Je to ich najväčší dopravný stroj, s úpravami slúži tiež ako tankovací. Jeho služba sa začala počas vojny Yom Kippur, keď slúžil na dopravu personálu na letiská na Sinai, okrem iného na povestnú základňu Refidim. Po vojne boli ďalšie stroje odkúpené od TWA a iných leteckých spoločností, úpravy robila Israel Aircraft Industries. (IAI). Tankovacie stroje boli použité okrem iného počas náletu na sídlo PLO v Tunise, dopravné (6 ks) počas operácie "Shlomo" v roku 1991 na repatriáciu Etiópskych Židov do Izraela.

Ďalšími používateľmi boli vojenské letectvá Argentíny (5 ks), Beninu (1 ks), Brazílie (4 ks), Chile (5 ks), Kolumbie (1 ks), Egypt (1 ks), Nemecko (4 ks), India (3 ks), Indonézia (1 ks), Irán (18 ks), Taliansko (4 ks), Libya (1 ks), Maroko (2 ks), Pakistan (4 ks), Peru (1 ks), Rumunsko (2 ks), Saudská Arábia (8 ks), Južná Afrika (6 ks), Španielsko (3 ks), Togo (1 ks) a Venezuela (1).

Stručná charakteristika
  VC-137B Stratoliner VC-137C Stratoliner
Rozpätie 39,88 m 44,42 m
Dĺžka 44,04 m 46,61 m
Výška 12,6 m 12,93 m
Max. vzletová hmotnosť 116.100 kg 144.900 kg
Cestovná rýchlosť 853 km/h 853 km/h
Dolet 11.116 km 11.116 km
Dostup 12.800 m 12.800 m

VC-137 (36k) VC-137 (36k) J.F. Kenedy (105k)
C-137 RAAF (12k) C-137 RAAF (12k) CC-137 (41k)
CC-137 (26k) CC-137 a CC-150 (25k) CC-137 (18k)
C-137 IAF (34k) C-137 IAF (31k) C-137 Luftwaffe (21k)
CC-137 (23k)

«» 28.2.2002