Ťažký guľomet Browning M1921 bol odvodený z modifikácie Browning M1919 na základe požiadavky generála generála Johna Pershinga z roku 1917. Samotný náboj vychádzal z 13 mm náboja nemeckej protitankovej pušky Mauser T-Gewehr. Prvé kusy nového ťažkého guľometu sa začali vyrábať v roku 1921 pod označením Browning M1921. V roku 1932 bol znovu modernizovaný a prijatý do výzbroje pod označením Browning M2. Hlaveň sa rýchlo zahrievala a preto pri ďalšej modernizácii guľomet dostal novú ťažkú hlaveň (Heavy Barell) a označenie príponu HB. Guľomety Browning M2HB sa vyrábali v pozemnej a leteckej verzii, pričom medzi nimi bol rozdiel predovšetkým v dĺžke hlavne. Pozemná verzia mala hlaveň dlhú 1143 mm, letecká kratšiu 914 mm. Hlavne sa v súčasnosti vyrábajú vo dvoch modifikáciách, klasickej chromovanej alebo s vloženou nábojovou komorou a časťou hlavne zo zliatiny kobaltu a chrómu ("Stellite"), ktorá má životnosť viac ako 10 000 výstrelov, ale je o 50 % drahšia. Zbraň v pozemnej modifikácii je možné umiestniť na trojnožku M3 alebo protilietadlovú lafetu M63, s ktorou váži 65,5 kg.

Pozemná verzia mala nevýhodu pri výmene hlavne v tom, že po každej výmene bolo potrebné pomerne pracné a v zdĺhavé nastavenie vzájomnej polohy výmennej časti hlavne a hlavy, ktorá prestavovala spojujúci prvok so závorou. Preto po vojne v rokoch 80-tich sa začala vyrábať nová modifikácia M2 HQCB (Heavy Quick Change Barell), ktorá mala vylepšený rýchly spôsob výmeny hlavne. FN Herstal ponúka sady QCB, ktoré umožňujú zámenu častí pôvodného guľometu M2HB na M2HQCB.

Vyrábali sa aj vodou chladené modifikácie, ktoré slúžili ako protilietadlové najmä na plavidlách amerického námorníctva. Združovali sa najčastejšie do štvoríc a slúžili ako veľmi účinná zbraň proti nízko lietajúcim cieľom. Vzduchom chladená štvorica M2HB sa u pozemných vojsk montovala na lafetu Maxson M45. Polopásový transportér vybavený touto lafetou mal označenie M16 Quad 50, bol vyrobený v počte 2877 kusov. Staršie modely M13 a M14 mali inštalované dvojča guľometov M2HB tak isto na lafete od firmy W.L. Maxson Co.

Do lietadiel sa montovala pevná synchronizovaná modifikácia (napr. P-39 Airacobra, F2A Buffalo a P-40 Kittyhawk mali dva synchronizované guľomety M2 ráže 12,7) alebo do krídiel pevná nesynchronizovaná (Hawker Hurricane a Supermarine Spitfire mali až do vyriešenia problémov s kanónmi Hispano inštalovanú batériu 8 guľometov Browning Mk II, Grumman F6F Hellcat, Vought F4U Corsair a P-51 Mustang 6 guľometov ráže 12,7 mm, P-47 Thunderbolt niesol dokonca batériu 8 guľometov 12,7 mm).

Ako defenzívna výzbroj sa guľomet M2 montoval buď sólo na guľový čap do bočných strelísk (typická je napríklad inštalácia dvoch guľometov 12,7 mm na boku B-17), alebo sólo do veže (TBF/TBM Avenger mal vzadu vežu Grumman 150 SE s jedným guľometom 12,7 mm), alebo vo dvojiciach v otvorenom strelisku (SBD-3 a SBD-5 Dauntless a SB2C Helldiver mali vzadu pohyblivé dvojča M2 ráže 7,62 mm). Najčastejšie však to boli rôzne umiestnené dvojičky v samostatnej veži (Consolidated A-6, Bendix A6B, Emerson, Martin, Briggs-Sperry A-13). V Británii sa používali veže Boulton Paul, Frazer Nash, Preston Green alebo Bristol s dvojicou alebo dokonca štvoricou guľometov ráže 7,7 mm.

Do histórie vojenského využitia guľometu M2HB sa významným spôsobom zapísal Paul Irving Gunn, prezývaný tiež "Pappy". V spolupráci s veliteľmi a technikmi 3rd Attack Group (najviac sa zaslúžili John "Big Jim" Davies, Bill Benn a zástupca firmy North American Aviation Jack Fox) upravili bombardéry A-20 Havoc (Boston) a B-25 Mitchell pre novú techniku bombardovania lodí "skip-bombing". Lietadlo sa približovalo k lodi v malej výške, paľbou svojich dopredu strieľajúcich guľometov potláčalo protilietadlovú obranu lode a z malej výšky a vzdialenosti vypustilo bombu, ktorá skákala ako "žabka" po hladine až do nárazu do trupu lode. Na bombardéry montovali 4 dopredu strieľajúce pevné guľomety 12,7 mm, v konečnom štádiu ich počet dosiahol na bombardéri B-25 až 8 guľometov. Táto taktika mala svoju premiéru v marci roku 1943 v bitke v Bismarckovom mori, kde sa podarilo potopiť počas jediného náletu 8 transportných lodí a 4 torpédoborce. V ďalšom štádiu vojny, keď činnosť japonských vojnových lodí bola limitovaná, zásobovanie izolovaných jednotiek zabezpečovali malé drevené väčšinou rybárske lode. V takomto prípade postačovala streľba samotných dopredu strieľajúcich guľometov, ktorá dokázala takúto loď rozstrieľať na triesky. Neskôr sa takáto výzbroj už začala montovať do útočných bombardérov už priamo vo výrobe, a to najmä do lietadiel pre priamu podporu A-26 Invader. V Európe mali Nemci pomerne veľmi silnú PVO vojsk a preto tento spôsob boja nebo až tak úspešný.

Výroba guľometov Browning M1921 dosiahla už niekoľko miliónov kusov. V USA guľomet vyrábala firma Colt Firearms Company, v Británii licenčne Birmingham Small Arms Company. V Belgii guľomety Browning vyrábala aj po vojne firma Fabrigue Nationale. V Japonsku sa vyrábala kópia Browning M2 12,7 mm pod označením Ho-103, používala však kratší náboj 12,7x88 SR s projektilom o váhe 38 g.

Po vojne II. svetovej vojne najväčším výrobcom guľometu sa stal koncern FN Herstal , ktorý vznikol zlúčením belgickej Fabrigue Nationale, amerických firiem Browning a Winchester (USRAC - US Repeating Arms company), so sídlom v meste Herstal v Belgii. Okrem nich guľomet vyrábala aj firma General Dynamics. Firma RAMO Defence vyrába novú modifikáciu M2 Lightweight, ktorá má približne 75% častí totožných s pôvodným M2HB, ale zníženú hmotnosť o 11 kg. Má nastaviteľnú kadenciu 550-450 výstrelov/min, rýchle vymeniteľnú hlaveň so stelitovou vložkou, nabíjací systém "MAX SAFE" a ďalšie menšie vylepšenia.

V poslednej vojne USA s Irakom bolo možné vidieť prekvapujúcu renesanciu M2HB a to najčastejšie na vozidle Hummer M1025/26/43/44 High Mobility Multipurpose Wheeled Vehicle (HMMWV), pásovom výsadkovom vozidle námornej pechoty LVPT 7A1 (AAVP 7A1) a na tanku M1A1 Abrams. Týmto guľometom však boli vybavené aj bežné transportné vozidlá v kolónach, smerujúcich na Bagdad. Guľomet vďaka svojmu dostrelu väčšinou dokázal udržať v úctivej vzdialenosti pokusy skupín vyzbrojených AK-47, vysadených na civilných vozidlách, narušiť logistiku vojsk, obchádzajúcich miesta odporu.

Letecké guľomety M2 boli modernizované najprv na verziu M2HB-QCB a po ďalšej modernizácii vyrábajú sa doteraz pod označením Browning M3.

V súčasnosti sa vyrába pomerne široká škála munície. Klasická strela (Ball) M33, so stopovkou (Tracer) M17, priebojná (Armor piercing) AP M8, priebojno zápalná (Armor piercing incendiary) API M8, priebojno zápalná so stopovkou (Armor piercing incendiary tracer) APIT M20, slepá (Blank Star) a novinkou je priebojno-trhavá zápalná (Armor piercing explosive incendiary) APEI 169, ktorá sa trhá na 20 fragmentov. Podľa tvrdenia výrobcu táto nová munícia má v cieli porovnateľné účinky s kanónmi 20 mm. Nábojový pás je kovový M2 alebo M9, rozpadajúci sa po výstrele na články, kapacita je 100 nábojov. Maximálny dostrel je cca 6750 m, efektívny 1500 - 2000 m. Zbraň je v súčasnosti vo výzbroji viac ako 30 krajín.

	M33	M17	AP M8	API M8	APIT M20	APEI 169	BLANK
Farebný kód		červený	čierny	strieborný	červený strieborný	striebornýžltý
Dĺžka náboja (mm)	138,43						99
Váha náboja(g)	112						57,5
Váha strely (g)	43	42	43,1	43,1	40,3	43,5
Vzdialenosť perforácie (m)/uhol dopadu(°) (pancierová doska 10mm)	100/0°		1000/0° 400/30°	1000/0° 400/30°		1000/0° 400m/45°

Technické parametre
	M2 HB	M2 HB*	M2 HQCB*
Kaliber (mm)	12,7	12,71	12,71
Dĺžka (mm)	1654	1650	1650
Dĺžka hlavne (mm)	914	1143	1143
Váha zbrane (kg)	29,0	38,6	38,15
Kadencia (výstrelov/min)	750	450-550	485-635
Strelivo	12,7 x 99	12,7х99 NATO	12,7х99 NATO
Rýchlosť strely na ústí V0 (m/s)	870	930	930
Hmotnosť strely (g)	48,5	46-48,5	40,3-43,5

* pozemná modifikácia

«» 7.5.2003