Keď v roku 1881 americký vynálezca Hiram Maxim (1840 - 1916) navštívil v Paríži elektrotechnickú výstavu, dostal kurióznu radu. "Ak chcete zarobiť veľa peňazí, objavte niečo, čo umožní týmto Európanom ľahšie si navzájom podrezať krky". Ak je pravdivá táto legenda, Maxim si vzal túto radu k srdcu. Už v júni a júli roku 1883 podal prvé patenty "Improvements in and relating to Mechanism for Facilitating the Action of Magazine Rifles and Other Fire-Arms" a "Machine or battery guns and cartridges for the same and other fire-arms". Ďalšie patenty nasledovali o rok neskôr, v tom istom roku 1884 postavil prvý prototyp, ktorý v roku 1885 predstavil britskej armáde ako prvú funkčnú prenosnú "strojnú pušku" na svete. Pokusy preukázali praktickú kadenciu 500 výstrelov za minútu čo bolo v tej dobe ekvivalentné paľbe 500 pušiek. Hiram Maxim sa v roku 1895 presťahoval do Londýna kde neskôr založil firmu Maxim Gun Co., ktorá sa neskôr zlúčila s Nordenfelt Guns and Ammunition Co. of England do novej firmy Maxim-Nordenfelt Guns and Ammunnition Company Ltd. v Crayforde. Táto firma však bola neskôr v roku 1901 pohltená firmou Vickers Ltd., ktorej sa stal riaditeľom. V roku 1887 predstavil novú zbraň v Nemecku, skúšok sa dokonca zúčastnil sám Kaiser Wilhelm II, na ktorého urobila veľký dojem. V tom istom roku dostal od britskej armády prvú objednávku na tri kusy pre testovacie účely a navštívil Rusko. Ako prvá prijala novú zbraň do svojho arzenálu britská armáda v roku 1889, o rok neskôr nasledovali armády Rakúska, Nemecka, Talianska, Ruska a Švajčiarska. Zbraň bola po prvý krát použitá britskou koloniálnou armádou v rokoch 1893-94 vo vojne v Matabele, kde púhe 4 guľomety a 50 vojakov zmasakrovalo armádu 5000 bojovníkov za slobodu.

Popis konštrukcie guľometu.

Pre automatickú funkciu využíval spätný ráz výstrelu prostredníctvom využitia energie krátkeho záklzu zbrane. Relatívne k lietadlu alebo strelcovi ostávalo nepohyblivé puzdro guľometu a plášť hlavne. 

Plášť hlavne pozostával z tela plášťa s nádržou na kvapalinu (angl. Water Jacked), vedenia hlavne vnútri plášťa (angl. Trunion) s tesnením chladiacej kvapaliny (hlaveň /angl. Barrel Tube/ vykonávala krátky záklz) a mušky umiestnenej plášti.

Puzdro guľometu (angl. Receiver) bolo vyrobené z troch oceľových plátov (angl. Plate) 4 mm, ktoré boli navzájom spojené nitmi (angl. Rivets). Zvrchu bolo uzavreté odklopným vekom, u pechotnej verzie boli vzadu dve držadlá alebo pažba. Na ľavej vonkajšej strane puzdra bola predsuvná pružina, umiestnená zvonku a zakrytá vlastným krytom. Zabezpečovala návrat pohyblivej časti guľometu do východiskovej polohy. Na plášti boli zvonku prinitované dve vačky (angl. Cam), ktorých funkcia bude popísaná neskôr. Plášť hlavne bol k puzdru pripevnený pomocou rybiny (angl Dove) cez klinovú drážku prinitovanú k bočným platniam.

Pohyblivé boli hlaveň, mechanizmus záveru, podávací, bicí, spúšťový a poistný mechanizmus.

Hlaveň mala jednoduchý zrýchľovač spätného rázu u väčšiny modelov vo forme objímky pred ústím hlavne, vytvárajúcej komôrku, v ktorej plyny zväčšujú rýchlosť záklzu pôsobením na čelo hlavne. K hlavni bol pripojený rám vo forme dvoch plochých líšt, ktoré spojujú hlaveň s kľukovým mechanizmom. Celá táto skupina vykonávala spoločne pri výstrele krátky záklz.

Záver mal veľmi originálnu a pomerne jednoduchú konštrukciu. Dve kľuky boli spojené spoločným kĺbom, ktorý sa pohyboval vo vertikálnej rovine. Jeho pohyb smerom nahor bol obmedzený priečnou spojujúcou platničkou rámu tesne nad mŕtvou polohou kľukového mechanizmu. Pri hlavni bol kĺb, ktorý niesol zámok, od pohybu kľuky v tomto kĺbe sa odvodzovala funkcia podávacieho a spúšťacieho mechanizmu. Na opačnej strane bol kĺb pevne spojený s ojnicou napínacej páky. Pomocou tlaku na napínaciu páku smerom nahor a dopredu bolo teda možné tlačiť priliehajúcu kľuku a celý kľukový mechanizmus smerom nadol a teda aj odtiahnuť zámok od nábojovej komory. V uzamknutej polohe v okamžiku výstrelu bol kľukový mechanizmus skoro v jednej priamke, stredný kĺb bol iba mierne nad mŕtvou polohou. Vodorovná sila v osi hlavne pôsobiaca na zámok sa teda rozložila do menšej vertikálnej zložky, ktorá tlačila na platničku rámu smerom nahor a podstatne väčšiu horizontálnu silu, prenesenú do zadného kĺbu. Celý systém spolu z hlavňou najprv vykonal tkzv. podklz, t.j. pokiaľ strela neopustila hlaveň, zámok bol držaný kľukovým mechanizmom pri hlavni. Napínacia páka mala pri kĺbe tvar vačky, ktorá tlačila na kladku, pevne upevnenú k puzdru guľometu. Reakčná sila začala tlačiť napínaciu páku smerom nahor, pevne pripojená kľuka sa pohybovala smerom nadol a tlačila stredný kĺb cez mŕtvu polohu nadol. 

V okamžiku, keď strela opustila hlaveň, stredný kĺb sa ocitol pod mŕtvym bodom a zámok sa začal zotrvačnosťou pohybovať smerom dozadu. Pri svojom pohybe dozadu uviedol do činnosti podávací mechanizmus. Horizontálny posun pásu je zabezpečený pákovým mechanizmom medzi ľavou lištou rámu a saní posúvača. Vertikálny pohyb zvislej lišty, ktorá zabezpečovovala vysunutie náboja z pásu a nábojnice z nábojovej komory a naopak zasunutie nového náboja do komory a prázdnej nábojnice do kanáliku vyhadzovača bol odvodený jednak vykývnutím oblúkových zdvíhacích pák (pohyb nahor) a tlakom výstupkov lišty na už spomenutú vačku na bočnej ploche puzdra guľometu.

Posun smerom nadol bol možný, až keď sa záver otvoril na dostatočnú šírku, čo je zabezpečené umiestnením vačky. Naopak po vyhodení prázdnej nábojnice cez trubicu vyhadzovača záver sa už skoro nehýbal smerom dopredu a tak vysunutie lišty museli zabezpečiť páky, ktoré svoj pohyb odvodzovali od výkyvu stredného kĺbu nad mŕtvu polohu. Ten istý pohyb odistil jazýček, ktorý zabezpečoval zbraň pred výstrelom z neuzamknutého záveru. Na úderník tlačila listová pružina umiestnená pod úderníkom. K jej napnutiu dochádzalo vychýlením kľukového mechanizmu, ktorý tlakom na napínaciu dvojramennú páku stiahol úderník smerom vzad. Napätie vratnej pružiny bolo možné nastaviť, u rôznych modifikácií zbraní sa to dialo rôznym spôsobom. Nábojový pás bol textilný.

Maxim ponúkol svoj vynález aj americkej armáde. ktorá ho však odmietla ako "bezcenný". Preto výroba sa rozbehla najprv Anglicku, kde však spočiatku tak isto nešlo o nejakú veľkosériovú výrobu. Výroba sa rozbehla až potom, ako sa guľomet osvedčil v koloniálnych vojnách, t.j. po roku 1900. V Anglicku však už v tej dobe sa začal vyrábať guľomet Vickers, ktorý síce pracoval na rovnakom princípe, ale mal oproti pôvodnému modelu viacero podstatných vylepšení. Veľkosériová výrova sa na základe licencie rozbehla najprv v Nemecku a to ako Machinengewehr MG08, neskôr aj ako Spandau a Parabellum. Asi najväčšie množstvo kusov sa vyrobilo najprv v Rusku, neskôr v Sovietskom zväze, kde sa vyrábal v skoro nezmenenej podobe až do roku 1943 !

Význam guľometu Maxim vz. 1885 pre výzbroj lietadiel v I. sv. vojne je obrovský. Síce táto modifikácia asi nikdy nelietala, ale odvodené guľomety Vickers, Spandau a Parabellum sa inštalovali do lietadiel vo veľkých množstvách. Prvé synchronizované guľomety mali konštrukciu odvodenú z tohoto typu, vzduchom chladené ľahké modifikácie slúžili ako výzbroj pozorovateľov (i keď v tejto úlohe sa viac uplatnil guľomet Lewis). Samotný Hiram Maxim sa po roku 1990 začal viac zaoberať konštrukciou lietadiel. Jeho záujmy mali obrovskú šírku, veľa patentov mal aj z oblasti elektrotechniky, chémie, pneumatík, ... atď.

«» 19.6.2003