Tento modul kanónovej výzbroje bol použitý v
legendárnom Migu-15 a v jeho nasledovníkovi Mig-17F.
Čo sa týka počtu vyrobených kusov je to určite najviac vyrábaný modul výzbroje
po roku 1945.
NS-23 je kanón ráže 23 mm, ktorý
skonštruovali A.E. Nudeľman a A.A. Suranov. Na konštrukcii spolupracovali G. Žirnych, V.
Nemenov, S. Ludin a M. Bundin. V roku 1945 nahradil vo výrobe kanón VJA-23
, oproti ktorému mal takmer polovičnú hmotnosť a lepšie prevádzkové
charakteristiky. Mal však o niečo menšiu kadenciu a menšiu rýchlosť na ústí
hlavne, čo umožňovalo znížiť účinky spätného rázu na lietadlo. Pre svoju automatickú funkciu využíval
impulz výstrelu s krátkym záklzom hlavne. Záver bol otočný, mal mechanickú
inicializáciu zápalky. Predsuvná pružina bola uložená v trubici na boku puzdra.
Táto trubica slúžila zároveň ako valec pre pneumatické nabíjanie zbrane.
Pri svojom pohybe dozadu bol záver urýchľovaný pákovým zrýchľovačom. Pri
pohybe dopredu bol pri každom funkčnom cykle záver zachytený pomocným úchytom
spúšťového mechanizmu. V tomto okamžiku, keď bol záver v kľude,
pneumatické podávanie umiestnilo náboj do osy hlavne . Pre podanie sa využívala
časť energie záklzu, ktorá sa akumulovala cez výkyvnú kulisu do podávacích
pružín. Naboj sa zasunul do vybrania vyťahovača v čele závorníku, súčasne
bola vyhodená aj prázdna nábojnica. K opätovnému vypusteniu záveru došlo
po dobehnutí hlavne po záklze do prednej polohy.
Vyrábali sa základná nesynchronizovaná
verzia, montovaná vo dvojici do modulu s jedným N-37, synchronizovaná verzia NS-23s
pre montáž do vrtuľových lietadiel La-9 a La-11 a verzia pre montáž do vežového
palebného kompletu bombardérov Tu - 4 (ruská kópia B-29), Tu-2D, Tu-12,
Tu-20, v prototypoch Tu-73, Il -22.
N-37 bol pokračovaním vývoja kanónu NS-37,
ktorý nahradil v roku 1946. Konštruktérom bol
A.E. Nudeľman (spolupracovali A.A. Suranov, V. Nemenov, A.A. Richter a P.
Gribkov), ktorý použil analogickú konštrukciu ako u NS-23. Pre streľbu sa
používal nový náboj, ktorý mal oproti náboju do NS-37 menšiu hmotnosť prachovej náplne.
Takto sa za cenu zníženia rýchlosti strely na ústí hlavne podarilo výrazne
znížiť spätný ráz, čomu napomohla aj mohutná úsťová brzda. Kratšia
menej masívna hlaveň mala za následok oproti NS-37 zníženú hmotnosť
zbrane, zmenou konštrukcie sa zvýšila aj kadencia. Neskôr sa začala vyrábať
vylepšená verzia kanónu s označením N-37D, ktorá sa montovala do
posledných sérií Mig-15bis a do Mig-17. V niektorých amerických prameňoch sa uvádza, že v kanónovom
module Mig-15 bola staršia verzia kanónu NS-37, ale nakoľko podľa ruských
prameňov N-37 bol k dispozícii už v roku 1946, je to nepravdepodobné.
NR-23 sa začal vyrábať v roku 1949 a
montovať do lietadiel Mig-15bis v kanónovom module v kombinácii s N-37 v roku
1950. Kanón bol dielom
A.E. Nudeľmana a A.A. Richtera. Konštrukčne vychádzal z NS-23, ale mal
pridaný druhý pákový urýchľovač, ktorý urýchloval záver pri pohybe
dopredu po jeho vypustení z pomocného úchytu spúšťového mechanizmu.
Prekonštruovaný bol aj podávací mechanizmus munície. Vylepšenia mali za následok
podstatné zvýšenie kadencie na 850 výstrelov/min. Kanón sa používal aj vo
vežovom komplexe NV-23 v bombardéroch Il-28, Tu-16 a ďalších.
V Číne sa vyrábala jeho kópia s označením 'Model 23-1'.
Veľmi šikovnou a
originálnou myšlienkou bolo
umiestnenie N-37 a dvoch vzájomne posunutých NS-23 do samostatného výzbrojného
modulu, ktorý sa dal na lankách kladkostrojom spustiť na montážny vozík. Toto riešenie
výrazne zlepšilo prácu mechanikov pri nabíjaní zbraní a opravách. Nevýhodou
modulu bola pomerne malá zásoba streliva, 160 granátov 23 mm a iba 40 ks 37
mm. Účinnosť granátov v cieli bola ale veľmi vysoká. Pre zostrelenie
bombardéru veľkosti B-29, B-50 alebo B-36 postačovali dva presné zásahy 37
mm granátu, alebo osem 23 mm. Pre zostrelenie stíhačky F-80, F-84, alebo F-86
postačoval jediný dobre cielený granát 37 mm, alebo 2 granáty 23 mm.
Po úteku kórejského pilota Kum Sok No s
Mig-15 dňa 21. septembra 1953 Američania vykonali dôkladné testy lietadla a
jeho výzbroje. Vysoko hodnotili umiestnenie kanónovej výzbroje do samostatného
modulu, menej nadšený už boli samotnými kanónmi, kde namerali podstatne menšiu
kadenciu, ako udávajú ruské pramene. Napríklad NR-23 mal kadenciu iba 650 výstrelov
za minútu, tak isto udávaná kadencia N-37 bola zveličená.
Kuriózna fotografia amerických technikov, skúmajúcich
kanónový modul ukoristeného Migu-15
NS-23 je kanón ráže 23 mm, ktorý
skonštruovali A.E. Nudeľman a A.A. Suranov. Na konštrukcii spolupracovali G. Žirnych, V.
Nemenov, S. Ludin a M. Bundin. V roku 1945 nahradil vo výrobe kanón VJA-23
, oproti ktorému mal takmer polovičnú hmotnosť a lepšie prevádzkové
charakteristiky. Mal však o niečo menšiu kadenciu a menšiu rýchlosť na ústí
hlavne, čo umožňovalo znížiť účinky spätného rázu na lietadlo. Pre svoju automatickú funkciu využíval
impulz výstrelu s krátkym záklzom hlavne. Záver bol otočný, mal mechanickú
inicializáciu zápalky. Predsuvná pružina bola uložená v trubici na boku puzdra.
Táto trubica slúžila zároveň ako valec pre pneumatické nabíjanie zbrane.
Pri svojom pohybe dozadu bol záver urýchľovaný pákovým zrýchľovačom. Pri
pohybe dopredu bol pri každom funkčnom cykle záver zachytený pomocným úchytom
spúšťového mechanizmu. V tomto okamžiku, keď bol záver v kľude,
pneumatické podávanie umiestnilo náboj do osy hlavne . Pre podanie sa využívala
časť energie záklzu, ktorá sa akumulovala cez výkyvnú kulisu do podávacích
pružín. Naboj sa zasunul do vybrania vyťahovača v čele závorníku, súčasne
bola vyhodená aj prázdna nábojnica. K opätovnému vypusteniu záveru došlo
po dobehnutí hlavne po záklze do prednej polohy.
