Prvou armádou, ktorá vo veľkom v II. svetovej vojne použila neriadené rakety v boji, bola Sovietska armáda. Pozemné jednotky a letectvo používali unifikované typy rakiet, ktoré sa líšili iba vypúšťacími zariadeniami, čo umožnilo sériovú výrobu v masovom merítku, ktoré nemalo do tých čias obdoby.

Priekopníkom tohoto typu raketovej techniky bol v Sovietskom zväze konštruktér Nikolaj Ivanovič Tichomirov (1860-1930). Sovietska vláda zriadila pre realizáciu jeho myšlienok 1.marca 1921 v Moskve "Laboratórium pre spracovanie vynálezu N.I. Tichomirova", ku ktorej sa pridal v tom istom roku Vladimír Andrejevič Artemjov. Laboratórium sa zaoberalo vývojom rakiet ň na báze bezdymného pomaly horiaceho prachu (vtedy to nazývali letecké torpédo). V roku 1924 laboratórium presídlilo do Leningradu. Začiatkom tridsiatich rokov prebehli aj prvé pokusy s raketami kalibrov 82 a 132 mm, pričom sa používali jednotné trubkové zrná o priemere 24 mm, ktoré mali vnútorný kanálik 6, resp. 8 mm. Ak sa použil zväzok 7 trubkových zŕn do valcovej spaľovacej komory, ktorej hrúbka steny je 5 mm, dostaneme kaliber strely 82 mm, 19 trubiek 24 mm resp. 7 trubiek 40 mm a stena 6 mm určila kaliber rakety na 132 mm. Spočiatku použili osvetľovacie rakety ráže 76,2 mm, pre prvé skúšky týchto rakiet boli plnené ešte čiernym prachom, ako vypúšťacie zariadenie sa použil mínomet rovnakej ráže. Skúšky rakiet prebehli na Hlavnej delostreleckej strelnici pri Leningrade 3. apríla 1924. Nasledovala raketa, ktorej hlavicou bola hlavica štandardného delostreleckého granátu ráže 76,2 mm, ku ktorej bola pripevnená oceľová spaľovací komora. Prvé odpálenie tohoto typu rakety bol 3. marca 1928, odpaľovacím zariadením bol mínomet typ van Deren.

V roku 1928 bolo založené "Laboratórium pre výskum dynamiky plynov" (Gazodynamičeskaja laboratoria - GDL). Laboratórium začínalo s iba 10timi zamestnancami, ale už v roku 1932 ich bolo 120, pred zlúčením s GIRD mal ich už 200! V rokoch 1930-33 skúmalo experimentálne prototypy rakety ráže 60,65,82,132,245 a 410 mm. Prevažovali rakety stabilizované rotáciou, pričom s ohľadom na výrobné možnosti prachových zŕn prevažovali rakety ráže 82 a 132 mm. Už pri ráži 132 mm spôsobovalo veľké množstvo krátkych trubkových zŕn, z ktorých musela byť zložená raketa zložená, veľké problémy pri štarte. N.I. Tichomirov zapojil do výskumu aj Vládny inštitút aplikovanej chémie (GIPCh), ktorý sa zaoberal technológiou výroby a vlastnosťami tuhých pohonných hmôt (TPH). Spočiatku sa ako TPH rakiet používal obyčajný čierny strelný prach, ktorý však dával relatívne malú rýchlosť vystupujúcich plynov maximálne 700-800 m/s a nezaručoval rovnomerné horenie. Hrubozrnný alebo páskový nitrocelulózový strelný prach, bežne používaný delostrelcami, však horel až príliš rýchlo, v spaľovacej komore vznikali vysoké tlaky až 50 MPa a najmä zhotovenie rozmerných zŕn z tohoto prachu narážalo na technologické problémy. Dochádzalo k explozívnemu nárastu tlaku v spaľovacej komore, pričom často dochádzalo až k vytrhnutiu dna s tryskou. Pri výrobe sa používali prchavé rozpúšťadlá, avšak zrná sa pri vysúšaní deformovali, vznikali rôzne dutiny a tým aj vznikala nepredvídateľná nerovnomernosť horenia. Prelom znamenalo až zavedenie výroby prachu PTP na báze pyroxilínu v roku 1924 s neprchavými rozpúšťadlami (trotyl), z ktorého sa vyrábali trubkové zrná o priemere 24 a 40 mm. Prach mal vynikajúcu rýchlosť výstupných plynov 2000 - 2100 m/s, čo okrem iného znamenalo až zdvojnásobenie rýchlosti a doletu rakety.

Rakety TRS-82 a TRS-132 boli stabilizované rotáciou a vypúšťali sa z jednoduchého trubkového vypúšťacieho zariadenia, ktoré tvorila perforovaná trubka na trojnožke. Rotáciu rakety spôsobovali tangenciálne vyvŕtané otvory v dolnej časti spaľovacej komory. V roku 1931 sovieti začali pracovať na vypúšťacom zariadení pre lietadlá, prvé letové strelecké skúšky prebehli v roku 1932. Najskôr boli namontované na cvičné lietadlo U-1, neskôr na stíhačku I-4 (šesť rakiet nad horným krídlom), TRS-132 sa skúšali na bombardovacom lietadle TB-1, pod krídlom nieslo rakety TRS-132 a RS-245. Stabilita tohoto typu rakiet bola pomerne nízka a tak boli práce na tomto type rakiet (a dnes je možné povedať že predčasne a zbytočne) prerušené až do roku 1943. Po náročnom vývoji sa začiatkom 50-tich rokov stali predchodcami rakiet S-2 a S-3. GDL najprv skúšalo nahradiť tangenciálne trysky stabilizátormi, umiestenými okolo centrálnej trysky, ktoré nepresahovali priemer tela rakety (aby bolo možné zachovať jednoduché trubkové vypúšťacie zariadenie). Ani takto upravené rakety nemali vyhovujúcu presnosť a vývoj bol zastavený. Vývoj týchto rakiet mal aj nechutnú medzihru, na základe udania vedúceho oddelenia vývoja rakiet s KPH A.G. Kostikova boli zatknutý Tichomirov, Artemjev, Gluško, Korolojov a ďalší konštruktéri a Kostikov si prakticky prisvojil výsledky ich práce. Nikolaj Ivanovič Tichomirov umrel v roku 1930, vedením GDL bol poverený B. S. Petropavloskij, ktorý zomrel počas skúšok v roku 1933, keď vážne prechladol.

Reaktívny vedeckovýskumný ústav (RNII - používal aj krycie označenie NII-3) vznikol v októbri roku 1933 zlúčením GDL a GIRD (Skupina pre štúdium reaktívneho pohybu - Grupa Izučenia Reaktivnovo Dviženia, založená v decembri 1931). Pokračoval vo vývoji neriadených rakiet, pričom svoje úsilie sústredil na vypúšťacie zariadenie a vonkajšiu balistiku rakiet s veľkými stabilizátormi. Výsledkom týchto pokusov bolo odporúčanie, aby rýchlosť rakety pri opúšťaní vypúšťacieho zariadenia sa minimálne zdvojnásobila, raketa by mala mať pomerne pomalú  pozdĺžnu rotáciu. Rozpätie stabilizátorov rakety ráže 82 mm by malo byť 200 mm a rakety ráže 132 mm by malo byť 300 mm. Rakety dostali prototypové označenie O-931 a O-941. V roku 1935 boli zo stíhacieho lietadla I-15 vypustené prvé prototypy O-931, na jeseň 1936 prebehli vojskové skúšky na polygóne. Po vyriešení problémov opakované skúšky prebehli v septembri 1937 u 65. leteckého pluku pod velením majora P.V. Ryčagova, streľby prebiehali s použitím 7 stíhačiek I-15. Celkovo sa pre pokusné účely iba v roku 1935 vyrobilo 5000 rakiet ráže 82 mm a 5000 rakiet ráže 132 mm.

V roku 1935 v RNII začali používať novú TPH na báze nitroglicerínu (NGV), ktorý okrem ešte lepšieho výkonu mal aj podstatne lepšie vlastnosti pri lisovaní. Po nahriatí sa prach plastifikoval a mohol byť vytláčaný ako makaróny cez vhodne upravený otvor. Znamenalo to okrem iného aj predĺženie trubiek TPH, ktoré mohli byť vyrábané na celú dĺžku raketového motoru z jedného kusu. Hlavnou nevýhodou prachu NGV bol však explozívny nárast tlaku v spaľovacej komore a problémy s rovnomernosťou jeho horenia. Prvá skúšobná dávka nového prachu bola vyrobená v závode Morozova v roku 1936, technologické problémy boli vyriešené až v roku 1937 a sériová výroba sa rozbehla až v roku 1938. Až do roku 1940 zmetkovitosť pri výrobe dosahovala až 50-67%, pri lisovaní dochádzalo často k samovznieteniu prachu. Veľký význam pre ďalší rozvoj TPH rakiet mali práce G. E. Langemaka a J. A. Pobedonoscova, ktorí sa zaoberali priebehom horenia TPH v spaľovacej komore. Podarilo sa im zdvojnásobiť dĺžku spaľovacej komory, vyriešiť problémy s nárastom odporu v oblasti trysky a tak prakticky mohli zdvojnásobiť dolet rakety.

V roku 1937 boli vyrobené prvé predsériové rakety pod novým názvom RS-82 a RS-132. V decembri 1937 boli rakety RS-82 zavedené do výzbroje stíhacích lietadiel I-15bis a I-16, rakety RS-132 boli prijaté do výzbroje v lete 1938. Pri streľbe na lietadlá sa používali časované zapaľovače, na pozemné ciele sa používali nárazové. Údaje o presnosti týchto rakiet sa veľmi líšia. Rozdiely sú pravdepodobne spôsobené starou bolesťou ruskej leteckej výroby. V sériovej výrobe oproti prototypom klesá kvalita výroby, naviac rakety vďaka svojej koncepcii boli veľmi háklivé na manipuláciu počas transportu. V praxi bola udávaná presnosť na hranici doletu priemerne +- 220 m u RS-82 a +-300m smerom do strán, a +-105m u RS-85 , +- 135m u RS-135m vertikálne. Na vzdialenosť 300m bol priemerný bočný odklon 51 metrov.

Raketa RS-82 bola v kombinácii s nárazovým zapaľovačom použiteľná aj pre útoky na pozemné ciele. Stala sa súčasťou výzbroje útočných (bitevných) lietadiel Su-2 a Il-2, ale aj starších typov stíhacích lietadiel, ktoré sa začali neskôr používať pre útočné účely, ako napr. I-15, I-153, I-16, I-207. Už v septembri roku 1939 boli urobené skúšky stíhacieho bombardéru I-15bis, vyzbrojeného aj 4-8 raketami RS-82, v roku 1940 do výzbroje útočných častí letectva sa dostali podobne vyzbrojené I-153. Sériová výroba rakiet sa naplno rozbehla až v roku 1940, keď sovieti vyrobili 200 tisíc rakiet. Po vypuknutí vojny sa výroba zvýšila až najprv na 500 tisíc a neskôr na dva milióny kusov ročne! Od roku 1941 pre boj so vzdušnými cieľmi sa vyrábala modifikácia ROS-82B, ktorá používala predovšetkým zapaľovač AGDT-A-RS-82.

Analýza účinnosti ich výzbroje ukázala, že práve rakety RS-82 a RS-135 predstavujú najefektívnejšiu výzbroj v boji s tankami, pričom ale bola kritizovaná ich nepresnosť a u rakety RS-82 aj menšia priebojnosť panciera. Z uvedených dôvodov bola koncom roku 1939 vyrobená skúšobná séria rakiet RBS-82 a RBS-132, ktoré boli vybavené hlavicou so zvýšenou priebojnosťou. Do sériovej výroby sa z dosť nejasných dôvodov dostali až v roku 1943 (RBS-135) a 1944 (RBS-82), pričom vychádzali už z novej modifikácie M-8 a M-13. Celková hmotnosť RBS-82 bola 15 kg, maximálna rýchlosť 360 m/sec, u rakety RBS-132 tieto údaje boli 46,7 kg a 320 m/sec. Obe rakety mali dnový zapaľovač AV-96, ktorý sa odisťoval tlakom plynov v spaľovacej komore.

Vývoj rakety RS-132 prebiehal iba s malým oneskorením, raketa mala prakticky rovnaké konštrukčné riešenie a líšila sa predovšetkým svojou veľkosťou. Väčšia hmotnosť znamenala lepšie balistické vlastnosti vďaka výhodnejšiemu prierezovému zaťaženiu. Obe rakety však v roku 1941 boli vo výzbroji nahradené raketami M-8 a M-13. Ako základ pre ich vývoj boli použité RS-82 a RS-132. Tieto rakety už mali výhradne plechové stabilizátory, upravené odpálenie raketového motoru pomocou "pyrosviečok". Raketový motor bol predĺžený, obsahoval u M-13 sedem kusov trubiek o priemere 40 mm s dĺžkou 500 mm. Zväčšila sa aj bojová hlavica, ktorá mala iný spôsob fragmentácie. Raketa M-13 sa vyrábala v podstatne väčších množstvách, pričom jej pozemná modifikácia sa používala v známych raketometoch - "Kaťušiach" ("Stalinových organoch"). Sovieti sa snažili priebežne odstraňovať známe nedostatky. Tak vznikla raketa M-13UK, ktorá mala ako zdroj prídavnej rotácie 12 tangenciálnych otvorov 2,9 mm v oblasti ťažiska. Raketa mala skutočne o 50 % menší rozptyl, ale rýchlosť rakety klesla a zmenšil sa aj o 100 m dostrel. Pre diaľkové paľby pozemných raketometov bola určená modifikácia M-13DD, mala dva pôvodné motory v tandeme za sebou, spojené medziľahlým tryskovým dnom s tangenciálnymi otvormi pre rotáciu. Raketa mala celkovú hmotnosť 62,5 kg, dolet cca 12 000 m, rýchlosť dosahovala 520 m/sec.

Kuriozitou je fakt, že raketu M-8 vylepšili aj Nemci (krídla boli šikmejšie uložené a raketa silnejšie rotovala, upravený zapaľovač bol rozbuškového typu) a vyrábali ich v Waffenmunition Skoda Brünn (Zbrojovka Brno za Protektorátu) v rokoch 1943-1944.

Technický popis RS-82, M-8 a RS-132, M-13

Rakety mali rovnaké technické riešenie, líšili sa predovšetkým veľkosťou. Stabilizátory (14) boli pôvodne duralové odlievané, neskôr lisované z plechu, dve časti boli navzájom bodovo zvarené a bodovými zvarmi pripevnené ku kužeľovému plechovému nosiču, navlečenému na trysku raketového motoru (13). Raketový motor mal spaľovaciu komoru (10) z bezošvej trubky, upravenej sústružením. Hnacia náplň (9) bola pripevnená na rošt (11), v prednej časti komory sa opierala o nákružok. Do priestoru nad náplň sa ukladal vačok s vznetovou náplňou 50 g čierneho prachu valcového tvaru (6), do dvoch bočných otvorov (8) zasahovali elektrické zapaľovacie šrouby. Dno raketového motoru (7) bolo samostatné a malo závit, slúžiaci k našraubovanie bojovej hlavice. Bojová hlavica (5) bola lisovaná a predfragmentovaná radou pozdĺžnych a priečnych drážok, neskôr boli iba plytké pozdĺžne drážky. Zapaľovač bol alebo kontaktný AM-A-RS-82, neskôr u rakiet M-13 sa používal typ GVMZ (1) , alebo nekontaktný (16) AGDT-A-RS-82. Tento zapaľovač je charakteristický "vrtuľkou", ktorá merala vzdialenosť a ktorá sa nastavovala pred vzletom. Pilot si musel nastaviť adekvátnym spôsobom zameriavač, odhadnúť vzdialenosť od lietadla a odpáliť rakety v príslušnej vzdialenosti. Samostatnou kapitolou sú rôzne konštrukcie odpaľovacích zariadení pod krídlom lietadla.

Spočiatku sa používali rôzne konštrukcie na princípe objímky, neskôr sa prešlo na žliabkový typ tvaru T s jednou lištou, do ktorých zapadali vodiace kolíky rakety. Podľa tvaru nosníka, ktorý bol pri type RO-82 spočiatku trubkový sa im niekedy hovorilo aj "flauta", neskôr sa začal používať aj U-profil a zariadenie dostalo názov URO-82. Pre rôzne typy lietadiel mali tieto žliabkové vypúšťacie zariadenia rôznu dĺžku, pre stíhacie lietadlá I-153, I-16 a šturmovik Il-2 to bolo zariadenie RO-82, ktoré malo dĺžku 1007 mm, pričom vodiaci žliabok mal dĺžku 850 mm. Pre rakety RS-132 sa používalo odpaľovacie zariadenie RO-132 s dĺžkou 1434 mm, vodiaci žliabok mal 1106 mm. Spolu s raketami sa montovali aj mieridlá typu PAN-23.

Bojové použitie

Názor na používanie rakiet RS-82 vo vzdušnom boji nebol jednoznačný. Rýchlosť stíhacieho lietadla so zavesenými RS-85 klesla o 25-40 km/hod, stúpavosť do výšky 5000 m bola horšia o 60-90 sekúnd. Používanie najmä u I-16 bolo problematické, lebo zhoršovalo pomer výkonov medzi I-16 a nemeckou stíhačkou Bf.109F. V sériovej výrobe sa veleniu letectva podarilo postupne redukovať počet vypúšťacích zariadení na dve pod každým krídlom. Prakticky sa všetky 4 rakety vypúšťali v jednej salve, pričom detonátory boli načasované tak, že výbuch nastal vo vzdialenosti 200 m pre krajné a 100 pre vnútorné dvojice rakiet. Rozptyl črepín dokázal zničiť každé lietadlo v okruhu 7m od rakety. Pochopiteľne najväčší účinok mali takto vypustené rakety proti formácii bombardovacích lietadiel, pri tomto použití majú sovieti nepopierateľnú prioritu. Problematickejšie bolo používanie týchto rakiet v manévrovacom boji so stíhačkami protivníka, kde vadilo zhoršenie parametrov lietadla - nosiča. Po zavedení kanónov ŠVAK ráže 20 mm sa postupne RS-85 od roku 1942 prestali vo vzdušných bojoch používať.

Vojskové skúšky na polygóne NIP AV VVS KA pri útokoch na pozemné ciele, ktoré potvrdili aj prvé skúsenosti z bojov, preukázali malú presnosť rakiet. Pri streľbe na tanky zo vzdialenosti 400-500 m iba 1,1 % rakiet zasiahlo cieľ, pri streľbe na tankovú kolónu zasiahlo iba 3,7% rakiet. RS-82 dokázala pri priamom zásahu zničiť tanky Pz.II Ausf.F, Pz.38(t) Ausf.C a a obrnený transportér Sd. Kfz. 250. Raketa RS-135 dopadla na skúškach ešte horšie, mala síce postačujúci účinok v cieli, ale presnosť pri streľbe zo vzdialenosti 500-600 m bola ešte horšia, preto záver skúšobnej komisie zavedenie týchto rakiet do výzbroje Il-2 neodporučil.

Bojový krst absolvovala RS-82 dňa 20. augusta 1939 v oblasti Chalchin Gol, keď skupina piatich stíhačiek I-16, z ktorých každá bol vyzbrojená dvojicou RS-82, sa stretla s japonskými bombardérmi, ktoré chránili stíhačky Nakadžima Ki-27 typ 97. Skupine velil letec NII VVS (Výskumného ústavu vojenského letectva) kapitán N.I. Zvonarev. I-16 vypálili salvu RS-82, dve Ki-27 boli okamžite zničené a ostatné japonské lietadlá sa dali na útek. Do 15. októbra 1939 skupina takto vyzbrojených I-16 vykonala 85 bojových letov a zničila 13 japonských lietadiel. Niektoré pramene uvádzajú, že Japonci použitie rakiet ani neodhalili (s ohľadom na nezameniteľné optické efekty vypustenia rakiet osobne o tom pochybujem) a črepiny bojových hlavíc RS-82 považovali za úlomky delostreleckého granátu ráže 76,2 mm, čo bolo v princípe aj pravda, lebo hlavica RS-82 mala svoj pôvod práve v tomto granáte.

Počas sovietsko-fínskej vojny v rokoch 1939-40 sa RS-132 používali úspešne na bombardéroch SB proti pozemným plošným cieľom. Prvý rok "Veľkej vlasteneckej vojny" nemilosrdne odhalil všetky nedostatky, ale aj prednosti rakety. Nepresnosť rakiet ich predurčovala predovšetkým na boj s plošnými cieľmi, a to veľkými formáciami bombardovacích lietadiel vo vzduchu a plošnými sústredeniami techniky a živej sily na zemi. Útoky na jednotlivé tanky a dokonca aj kolóny neboli presné, ale až do zavedenia do výzbroje kazetových protitankových bômb PTAB a kanónov 37 mm nemali sovieti účinnejšiu výzbroj. Piloti kompenzovali nepresnosť streľbou z minimálnej vzdialenosti, čo však bolo možné iba pre silne pancierované Il-2. Technici na fronte v snahe zvýšiť efektívnosť výzbroje dokázali zavesiť pod Il-2 8 RS-82 a 8 RS-135, v niektorí technici dokonca upravili Il-2 na nesenie 24 ks RS-82! Rýchlosť Il-2 však klesla do tej miery, že takáto výzbroj ostala v štádiu experimentov. Nové vylepšené rakety ROFS-135 mali lepšiu priebojnosť hlavice a dokázali prebiť pancier v prípade priameho zásahu aj ťažkých nemeckých tankov, pri výbuchu 1 m od cieľa dokázali prebiť 15 mm pancier.

Zhodnotenie rakiet RS-82/132 a M8/13 je veľmi problematické. Po vojne samotní sovietski odborníci kritizovali nedostatočné využitie spaľovacej komory, ktorá mohla pri optimálnejších rozmeroch zŕn obsahovať väčšie množstvo TPH až o 10%. Veľmi kriticky sa hodnotil aj rozptyl rakiet, stabilizátory mohli byť aj menšie o 50 mm, nakoľko ich tvar a veľkosť tak isto neboli optimálne. Odpaľovanie rakiet nebolo spoľahlivé. Konštrukcia spaľovacej komory bola technologicky náročná, s vysokým podielom sústruženia, pričom odpad dosahoval až 70 % ! Počet závitových spojov tak isto bol nadmerný, čo sťažovalo sériovú výrobu. Účinok trieštivej hlavice nebol dostatočný, pri výbuchu nedochádzalo k triešteniu spaľovacej komory na účinné črepiny. Snaha zachovať výrobu na maximálnej úrovni však spôsobila, že potrebné technické zmeny sa neustále odkladali a prakticky neurobili až do konca vojny.

Technické parametre
	RS-82	RS-132	M-8	M-13
Dĺžka s AGDT	625 mm	935 mm	660 mm	1410 mm
Rozpätie stabilizátorov	200 mm	300 mm	200 mm	300 mm
Celková hmotnosť	6,82 kg	23 kg	8 kg	42,5 kg
Hmotnosť TPH	1,1 kg	3,8 kg	1,18 kg	7,1 kg
Hmotnosť trhaviny v hlavici	0,36 kg	0,9 kg	0,64 kg	4,9 kg
Maximálna rýchlosť	350 m/sec	350 m/sec	315 m/sec	355 m/sec
Dostrel	5.200 m	7.100 m	5.515 m	8.470 m

«» 14.4.2004