Po ukončení druhej svetovej vojny putovalo na východ veľké množstvo koristného materiálu, projektovej dokumentácie a odborníkov z Nemecka. Vo výskumnom ústave č.1 NII-1, ktorý kvôli utajeniu pracoval po ministerstvom poľnohospodárskeho strojárenstva, skúmali okrem iných rakiet aj nemecké rakety R4M (Orkan) a Schlange (had), ktoré sa koncom vojny vyrábali v Waffenmunition Skoda Brünn (Zbrojovka Brno za Protektorátu). Od roku 1946 sa k práci na neriadených raketách pripojila "kanónová" OKB-16 pod vedením A. Nudelmana, ktorá pracovala pod Ministerstvom obranného priemyslu. Žiaľ trvalo dlhých päť rokov, kým príkazom vlády č. 5119-2226 zo dňa 15. decembra 1951 dostal projekt rakety ARS-57 (Aviacionnyj Raketnyj Snarjad, kódový názov "Skvorec" - "Škorec") oficiálne oficiálny štátút a financovanie. Udalosti nabrali dramatický spád, už 21.decembra 1951 príkazom Minsterstva leteckého priemyslu č. 1264 bola uložená úloha do septembra 1952 pripraviť lietadlo Mig-15bis, vyzbrojené dvomi blokmi raketníc po 8 rakiet ARS-57, na štátne skúšky. Projekt bol ukončený v juli 1952 a v závode No.21 začali výrobu a úpravy na Migu-15 bis (prototype SD-57), pričom raketnice boli umiestnené na mieste, kde sa obvykle vešali prídavné nádrže. S pomerne malým oneskorením oproti plánu koncom roku 1952 raketa aj reketnice pre 8 rakiet prešli úspešne skúšky vo výrobnom závode. Raketa mala na rozdiel od svojich vzorov o málo väčšiu ráž 57 mm (oproti 55 mm R4M), ale porovnanie vonkajších tvarov jasne ukazuje na veľkú podobnosť najmä s raketou Schlange.
Raketa ARS-57 bola prijatá do výzbroje vládnym nariadením č.541-335 dňa 22. marca. 1955 pod označením S-5.

Vládne skúšky rakety KARS-57 s kumulatívnou hlavicou, určenou pre bojk s tankami, prebiehali od 19.IX.1958 do 8.V.1959, ako nosič bol použitý Mig-19S. Po úspešných skúškach bola prijatá do výzbroje pod označením S-5K výnosom ministra obrany zo dňa 28.VIII.1960.

Pre porovnanie s vývojom neriadených rakiet v USA je možné uviesť niekoľko údajov, ktoré hovoria za seba bez potreby ich nejako komentovať. Sériová výroba FFAR (Folding-Fin Aircraft Rocket) MK 4 Mighty Mouse ráže 2,75 palcov (70 mm), ktorú vyvýjal NOTS (Naval Ordnance Test Station), začala v roku 1953, MK 16 Zuni ráže 5 palcov (127 mm) sa začala vyrábať v roku 1957.

Raketový motor mal zrno tuhej pohonnej hmoty uložené v ťahanej oceľovej trubke. Náplň motoru horela 1,1 sekundy, čo predstavovalo približne 300 m dráhy letu rakety. K jej prednej časti sa pripojovala bojová hlavica so zapaľovačom a na opačnom konci bola tryska s úchytmi pre sklopné stabilizačné plochy. Stabilizátory v sklopenej polohe sú zovreté papierovými alebo plastovými krúžkami a kopírujú vonkajší tvar trysky. Po opustení trubice sa roztvárajú proti smeru letu pôsobením pružiny a prúdenia vzduchu (rozpätie 232 mm). Raketa bol stabilizovaná rotáciou s 1500 otáčok za minútu.

Bojové hlavice boli výmenné podľa určenia rakety. Postupne vznikla celá generácia neriadených rakiet, ktoré boli určené proti živej sile a nepancierovaným cieľom protivníka. Ako zapaľovač sa dnes na trhu ponúka V-5K, ktorým sú vybavené modifikácie rakety S-5K, S-5KO, S-5KOV a S-5MO.

S-5M a S-5M1 boli určené proti živej sile a nepancierovanej technike (pozíciám delostrelectva, raketového vojska, vozidlám, lietadlám na letiskách). Bojová hlavica sa štiepila na 75 fragmentov o hmotnosti 0,5-1 gram.

S-5MO mala inak riešenú fragmentáciu, 20 medzikruží so zásekmi sa rozpadalo na 360 segemtnových črepín o hmotnosti približne dva gramy.

S-5K (KARS-57) a S-5K1 boli určené proti obrnenej technike. Kumulatívna hlavica dokázala prebiť pancier o hrúbke do 130 mm.

S-5KO mala hlavicu kombinovanú s kumulovaným a trieštivým účinkom. Desať medzikruhových doštičiek sa rozpadalo pri výbuchu na 220 črepín o váhe 2 g.

S-5KP a S-5KPB mali mechanický zapalovač nahradený piezoelektrickým, ktorý bol citlivejší. Na fragmenty sa rozpadal nasekávaný a kalený oceľový drôt, ktorým bola ovinutá bojová hlavica.

S-5S a S-5SB boli vybavené bezpečnejším zapaľovačom, ktorý sa odisťoval až po opustení raketnice v určitej vzdialenosti. Bojová hlavica pbsahovala 1000-1100 lisovaných šípových striel (SPEL) o dĺžke 40 , ktoré sa vymetávali tesne nad cieľom.

S-5P a S-5P1 mali protiradarovú hlavicu, ktorá niesla odrazové dipóly z metalizovaného skleneného vlákna.

S-5O a S-5O1 mali osvetľovaciu hlavicu, modifikácia S-5O1 mala hlavicu vybavenú padákom.

Rakety S-5 boli spočiatku vypúšťané z jednoduchých jednorazových raketníc s 4, 8 alebo 16 trubkami ORO-57K a ORO-57KM. Po nabití sa raketnica uzavrela zo zadnej strany aerodynamickým krytom. Tlak splodín mal zvýšiť počiatočnú rýchlosť rakety, ale trubka sa zanášala a od tohoto spôsobu vypúšťania sa rýchlo upustilo. Vyrobilo sa ich pomerne málo, na fotografiách sa zriedkavo objavujú zavesené pod strašími modifikáciami Mig-19S a Su-7B.

UB-16-57, UB-16-57U, UB-16-57UM, UB-16-57UD, UB-16-57UDM - boli šestnásťnásobné unifikované raketnice, ktoré sa líšili systémom odpaľovania rakiet a predĺžením vypúšťacích trubíc. Modifikácie s príponou "U" mali stredných 5 vypúšťacích trubíc predĺžených. Prázdne raketnice vážia o niečo málo nad 50 kg. Pre vrtuľníky sa vyrábali špeciálne modifikácie UB-16-57KV (má predĺžené vypúšťacie trubice všetkých rakiet, nie len vnútorných), UB-16-57W  a UB-16-57UW. V letectve ČSSR sa používali na vrtuľníkoch Mi-4B a Mi-8. Piezoelektrický zapaľovač bol citlivý na aerodynamický ohrev, ktorý rýchlo rastie pri rýchlostiach nad 1,7M, preto nové raketnice UB-32-57 , UB-32A a UB-32-57M mali trubice tepelne izolované a otvor pre raketu bol uzavretý a raketa ho prerážala až pri odpálení. Raketnica vážila približne 100 kg a mohla niesť 32 rakiet S-5. Vzhľadovo sa líšia predovšetkým zadnou časťou, ktorá u modifikácie UB-32A-24 je v zadnej časti zdola vykrojená. Táto modifikácia sa používala aj u vrtuľníkov Mi-24, slúžila na vypúšťanie rakiet S-5KO/MO.

V bývalom Sovietskom zväze pred zavedením neriadených rakiet urobili teoretické prepočty, ktoré porovnávali účinnosť streľby leteckého kanónu N-37 ráže 37 mm a salvy rakiet S-5. Kanón s ohľadom na pomerne malú úsťovú rýchlosť a presnosť bol efektívny pri streľbe do 400-600 m, neriadené rakety S-5 vypustené v salve 32 rakiet preukázali efektívnosť pri streľbe aj na pohyblivé ciele do vdialenosti 2000 m, efektívnosť kanónu s ohľadom na pomerne malú kadenciu pri streľbe na pološné ciele je relatívne malá, u neriadených rakiet vysoká. Za 1,5 sekundy dokáže salva 32 rakiet umiestniť na cieľ až 26 kg bojových hlavíc, kanón N-37 iba 5,05 kg. Najlepšia presnosť nasadenia rakiet S-5 sa ukázala pri streľbe zo vzdialenosti 1600-1800 m pri útoku vedenom pod uhlom 25-30°.

Raketa S-5 mohla byť použitá proti lietadlám, prepadový stíhač P-1 z konštrukčnej kancelárie P.O. Suchoja mal byť vyzbrojený až 50 raketami S-5 v odklopnej prednej časti lietadla. Praktické skúšky ukázali, že neriadené rakety s ohľadom na dĺžku letu nie je možné použiť pre boj s manévrujúcicm lietadlom, ale iba proti bombardéru alebo ich formácii.

Bojové použtie.

Raketa bola údajne použitá proti americkým bombardérom už vo Vietname. Stíhacie bombardéry Su-7B ich pomerne efektívne použili v konfliktoch na Strednom východe a medzi Indiou a Pakistanom.

V Afaganistane účinnosť rakety bola podrobená tvrdej kritike, údajne ako ochrana postačovala vrstva zeminy 0,5 m. Kritizovali aj malý účinný dostrel, ktorý nútil pilotov ukončovať útok v oblasti dostrelu pechotných zbraní povstalcov. Problémy boli aj s nespoľahlivým zapaľovačom. V Sovietskom zväze bola raketa S-5 postupne nahradzovaná účinnejšou S-8.

Typ	Dĺžka [mm]	Hmotnosť [kg]	Hmotnost hlavice [kg]	Rýchlosť [m/s]	Dolet [km]
S-5	1420	5,1	1,1	650	4
S-5M	1415	4,9	0,9		4
S-5M1	882	3,86	0,8	620-725	4
S-5MO	998	4,82		545	3
S-5K	830	3,65	1,13	560-620	2
S-5KO	987	4,43	1,36	570-610	2
S-5KPB	1079	5,01	1,8	485-520
S-5P1	1073	5,04		450-480
S-501	948	4,97	1,73	550

«» 30.4.2005