R-3, R-3S AA-2 "Atoll"
Ing. Pavol Šucha
(K-13, K-13A)

Ťažko by ste hľadali raketu, okolo vzniku ktorej sa popísalo toľko mýtov a úmyselných dezinformácií, ako o sovietskej K-13 ("Výrobok 300"). Najdramatickejšia je snáď tá, ktorá hovorí o pilotovi Luftwaffe, ktorý zradil a pomohol prepašovať kompletnú raketu aj s dokumentáciou do NDR. Kuriózna je aj o rakete, ktorá sa "zapichla" do čínskeho Migu-15 počas leteckých bojov s Tchajvanom a ktorá bola po ťahaniciach odovzdaná neposlušnými súdruhmi z ČLR, ktorí vraj "zabudli" odovzdať tú najdôležitejšiu časť, IČ navádzaciu hlavicu. Po roku 1991 sa ale aj bývalí sovietski súdruhovia rozhovorili a tak dnes si je možné urobiť pomerne reálny obraz o tom, čo sa stalo.

Pochopiteľne je veľmi ťažké uveriť, že by AIM-9B Sidewinder sa zapichol do Migu-15 bez toho, aby si neroztrieskal to najinteresantnejšie, IČ hlavicu, krytú špeciálnym krytom, prepúšťajúcim IČ lúče. A to ešte práve do zadnej časti, priamo do výstupnej trysky prúdového motoru. Netreba mať moc bujnú fantáziu, aby aj najväčší optimista si vedel predstaviť, čo ostalo z takto získanej rakety.

Faktom je, že niekoľko vypustených rakiet, ktoré nezasiahli cieľ a zlyhal im autodeštrukčný mechanizmus, pomerne "mäkko" pristálo do ryžových polí Číny. Prehľadať 100 km2 pre miliónovú armádu Číny nebol pochopiteľne problém, nakomandovať masy bola jedna z mála úloh, ktoré dokázal socializmus zvládnuť bez problémov. V októbri a novembri sa takto podarilo pozbierať pomerne slušnú zbierku úlomkov a tak 13. novembra 1958 mohla do ČĽR pricestovať komisia troch desiatok sovietskych špecialistov na čele s hlavným konštruktérom závodu № 134 I.I. Toropovom. Ako spomína N.S. Chruščov, čínski súdruhovia skutočne najprv "zabudli" odovzdať hlavicu, ktorá bola najvzácnejším úlovkom. Ale kvôli objektivite treba povedať, že práve hlavíc mali asi najmenej, lebo tie sa asi najviac vždy poškodili. Ale dodávky sovietskej techniky boli veľmi žiadúce a tak sa nakoniec komunistickí bratia dohodli.

História s vývozom neporušenej rakety bola asi tiež pravdivá, ale udiala sa podstatne neskôr, ako sa udáva (10. októbra 1967 ?). Ďalšia modernejšia AIM-9E bola ukradnutá v Južnej Kórei ešte neskôr. Sovietski špióni dokázali získať aj podstatne dôležitejšie tajomstvá, ako raketu, ktorá už bola roky vo výzbroji aj dosť pochybných spojencov USA ! Archívy sovietskej špionáže sa ale ešte stále celkom neotvorili ...

Podstatné je, že sa koncom roku 1958 na stoloch konštruktérov OKB-134 v Moskve - Tušine, pracujúcich  pod vedením I.I. Toropova, ocitlo množstvo komponent v rôznom stave poškodenia. Tieto komponenty boli chránené proti poškodeniu vibráciami zaliatím a tak jeden prvých problémov bola ich separácia. Traduje sa, že vraj pre túto prácu dokonca najali rezbárov do kosti z Jakutska :-) ...

Porovnaním s pripravovanými vlastnými sovietskymi konštrukciami došli k záveru, že zaostávanie v tejto oblasti je tak veľké, že jednoduchšia bude výroba presnej kópie rakety. Výrobou bol poverený závod № 134 vládnym uznesením z 28. novembra 1958.

Oproti doterajším konštrukciám sovietskych rakiet sa Sidewinder líšil kompaktnosťou konštrukcie. Pri len o 15% menšej hmotnosti ako K-5M a pri o 15% väčšej dĺžke mal Sidewinder iba polovičnú prierezovú plochu. Zdrojom energie bol jednoduchý turbogenerátor s generátorom plynov na báze tuhého paliva, čo bolo podstatne kompaktnejšie a menej hmotné riešenie, ako batéria a nádrž na stlačený plyn, ktoré používali sovieti.

Prekvapením pre sovietskych konštruktérov bola aj stabilizácia letu rakety. Pracovala na jednoduchých mechanických princípoch a tak oproti K-5 na Sidewindere ako by chýbal modul autopilotu, ktorý by dával príkazy pre nastavenie riadiacich plôch rakety. Stabilizáciu rakety zabezpečovala premyslená spätná väzba aerodynamických a mechanických síl, dosiahnutá čisto mechanickým spôsobom bez zásahu elektroniky. Raketa mala iba jeden veľmi miniatúrny jednoduchý gyroskop s jedným rotorom.

Ďalší šok zažili pri premeraní raketového motoru. Teoreticky by pri tom pomere dĺžky a priemeru nemal fungovať, lebo rýchlosť produktov horenia by sa mala blížiť k rýchlosti zvuku a mali by začať dobre známe problémy s ich stlačiteľnosťou. "Zázrak" bol však schovaný v použitej zmesi paliva. Problém bol, že sovietsky priemysel nedokázal okrem klasického TPH na báze nitroglycerínu takéto palivo vyrobiť a tak nová raketa musela mať konvenčnejšie riešenie motoru.

Ešte väčšie problémy nastali pri pokuse kopírovať IČ hlavicu rakety. Sovietska technológia nedokázala vyrobiť senzor PbS s analogickými parametrami a tak sa muselo hľadať núdzové riešenie.

Sovietske vedenie tlačilo na konštruktérov a tak v marci 1959 sa konali prvé skúšky na lietadle SM-9/ZT (jeden z prototypov Mig-19), ale boli neúspešné a preto prerušené. V lete 1959 sa konali dokonca pokusy ukončiť snahu kopírovať Sidewinder, argumentovalo sa jeho nízkou bojovou efektívnosťou pri bojoch v oblasti Tchajwanu ! Našťastie pre sovietov prevládol názor, ktorý sa neskôr potvrdil aj bojovými skúsenosťami z ďalších konfliktov, že nízka efektívnosť použitia bola spôsobená nedostatočným výcvikom čínskych pilotov.

Ďalší o niečo úspešnejší pokus sa konal až 21. októbra 1959 a nakoniec skúšky v priebehu prvej poloviny decembra 1959. Raketa bola urýchlene 2. februára 1960 určená do sériovej výroby v závode № 43 v Moskve a № 485 v Kieve. Činsky súdruhovia boli tiež odmenení. Uznesením z 30. mája 1961 bola im odovzdaná kompletná výrobná dokumentácia rakety K-13, raketa sa vyrábala v ČĽR pod názvom PL-2.

Ešte počas skúšok došli ruskí technici k názoru, že je reálne zväčšiť dolet rakety, ale za predpokladu, že sa podarí predĺžiť dobu práce napájacieho zdroja rakety. Raketa s upraveným generátorom plynov dostala názov K-13A (Výrobok "310"). V priebehu prvých mesiacov boli rakety skúšobne vystreľované z lietadiel Mig-21 a Su-9 (T-3), ako ciele slúžili bezpilotné verzie Mig-17 a Il-28. V auguste sa skúšky skončili a nová raketa pod názvom K-13A bola odporučená do výzbroje nového Migu-21F-13. Toto lietadlo mohlo niesť dve rakety K-13A za cenu redukcie počtu kanónov N-30 na jeden kus. 

V priebehu roku 1960 sa stále ešte vyrábala modifikácia K-13 a vylepšená K-13A sa skúšala s novým Mig-21PF. Rádiolokátor RP-21 tohoto lietadla vážil viac ako 300 kg a tak toto lietadlo už nemalo kanónovú výzbroj. 2. marca 1962 bol Mig-21PF oficiálne prijatý do výzbroje a s ním aj nová raketa, ktorá dostala nový názov R-3S. Hoci sa raketa skúšala veľmi intenzívne aj na prototypoch Su-9, do výzbroje z dôvodu väčšej unifikácie prijali raketu K-55.

Raketa mala 5 montážnych sekcií. Prvá sekcia bola samotná hlavica s IČ navádzaním, mala názov GSN "451-K". V druhom module sa nachádzal generátor plynov, turbogenerátor a servomotory, ovládajúce kormidlá rakety. Nasledovala bojová hlavica, ktorá po explózii sa roztrhla na približne tisíc úlomkov, jej efektívny účinok bol 2 metre. V štvrtom úseku bol nárazový zapaľovač I-107 a nekontaktný optický približovací zapaľovač NV "454-K". Nasledoval raketový motor PRD-80 s palivom NMF-2K, ktoré malo centrálny kanál pre horenie 8 lúčovej hviezdy. Hmotnosť mal 21,8 kg. Tryska motoru bola na konci zvonku prekrytá valcovým nosičom stabilizátorov.

Samotné stabilizátory mali v rohoch výkyvné krídelká s napolo zapustenými zotrvačníkmi, ktoré poháňal obtekajúci vzduch pomocou malej turbíny, pripomínajúcej frézu a ktorej koniec vyčnieval za koniec stabilizátorov do prúdu vzduchu. Dokázali roztočiť gyroskopy až na stovky otáčok za sekundu. Práve mechanická spätná väzba medzi turbínkou, zotrvačníkmi a krídelkami zabezpečovala stabilizáciu letu rakety.

Raketa zavesená na lietadlo mala s ním prepojené elektrické systémy. Ešte pred vzletom lietadla palubný eklektický systém lietadla zabezpečil nahriatie generátora plynu rakety a pripravil IČ navádzaciu hlavicu k činnosti. Keď pilot objavil cieľ, zabezpečil hrubé namierenie celým trupom lietadla. Odklon mohol predstavovať len niekoľko stupňov a tak útok v prvej fáze sa moc nelíšil od kanónového. Pokiaľ samonavádzacia IČ hlavica objavila cieľ, pilot dostal signalizáciu do slúchadiel. Palubný systém lietadla (rádiolokátor alebo iba rádiodiaľkomer ako u Mig-21F-13) zabezpečil potrebné údaje pre určenie oblasti možného vypustenia rakety a signalizoval stav pohotovosti na palubnej doske. Okrem vzdialenosti bolo limitom aj okamžité preťaženie (maximálne 2g). Manévrovacie schopnosti vo výškach nad 12000 m klesali, a tak prípustné g sa zmenšilo na 1,6. Po odpálení sa zapálila náplň prachového generátoru plynu a po tom, ako turbína dosiahla potrebné otáčky, aj raketový motor. Po odpútaní od lietadla v priebehu 0,5-0,7 sekundy začal pôsobiť stabilizačný systém rakety. Navedenie na cieľ pracovalo na princípe proporcionálnej navigácie. V prípade že raketa nezasiahla cieľ, nastala autodeštrukcia. V prípade útoku na pozemné ciele sa bezkontaktný približovací zapaľovač pred vypustení vypol.

Okrem základnej verzie sa dodávali aj cvičné bez bojovej časti R-3U a R-3P (zvyšovala sa tak životnosť bezpilotných cieľov). 

Ďalej to bola zjednodušená varianta (počítala s podmienkami výroby počas vojny) K-13VV. Pre útoky na prieskumné lietadlá U-2 bola určená výšková modifikácia K-13V. Tieto dve modifikácie sa ale nedostali do sériovej výroby.

Raketa R-3S bola bojovo použitá v roku 1965 v Indicko-Pakistanskej vojne, potom v rokoch 1964-75 vo Vietnamskej vojne a neskôr rokoch 1968-1972 v "Opotrebovacej vojne" na Strednom východe. Úspešnosť jej použitia je veľmi problematická. Sovietmi udávaná pravdepodobnosť zásahu cieľa na úrovni 0,8 sa týkala nemanévrujúceho bombardéru. IČ samonavádzacia hlavica bola pomerne nedokonalá, hmla, oblačnosť a dážď podstatne redukovali jej schopnosť detekcie. Veľmi často zablúdila za slnkom alebo do otvoreného ohniska, vyžadovala veľmi dobrý výcvik a taktické myslenie pilota, čo ju vypustil. Nakoľko v rozvojových krajinách sa nedali tieto predpoklady zabezpečiť, nevynikol tam ani americký originál, AIM-9B Sidewinder. Najúspešnejší boli piloti USA a Izraelu, ktorí dostali zodpovedajúci výcvik.

  K-13A AIM-9B
Dĺžka (mm) 2838 2830
Priemer (mm) 127 130
Rozpätie (mm) 528 560
Hmotnosť (kg) 75,3 72
Bojová hlavica (kg) 11,3 4,5*
Maximálna rýchlosť cieľa (km/hod) 1600 ?
Výška cieľa (m) 50-21500 ?
Vzdialenosť vypustenia od cieľa (km) 0,9-7,6 ?

* pravdepodobne iba hmotnosť náplne hlavice

R-3S pod krídlom Migu-23 Čínska PL-2

R-3S v leteckom múzeu Praha-Kbely

«» 5.8.2002