Ôsmeho marca roku 1945 o 9.00 hod z letiska neďaleko Berlína štartovala štvorica zvláštnych lietadiel - Mistelov - na bojový let. O malú chvíľu boli lietadlá sformované do preletovej zostavy. K zostave sa pridávajú sprievodné lietadlá 5 Ju 188 a 2 Ju 88. O deviatej hodine sa útočný zväz priblížil k cieľovému priestoru, ktorým boli určené mosty cez rieku Odru, južne od mesta Gorlitz. Jeden Mistel sa obracia pre poruchu hydrauliky , odpaľuje neodistený Ju 88 a vracia sa na základňu. Sprievodné lietadlá zaútočili na postavenie protilietadlového delostrelectva a vyradili ich z činnosti. Traja piloti Mistelov v úzkych kabínach Messerschmittov Bf 109 sa zoradili do útočnej zostavy, nastavili klesanie pod uhlom 30°, rýchlosť 650 km/h. Zameranie na cieľ, odistenie odpútanie sa a o malú chvíľu okolím otriasli tri mohutné výbuchy. Sprievodné lietadlá zistili, že sa podarilo zničiť najmenej dva mosty. Jeden z Mistelov tesne minul cieľ.

 Takto v stručnosti vyznela správa z prvého úspešného bojového nasadenia Mistelov II./KampfGeschwader 200 (II. skupina bombardovacej eskadry 200), špeciálnej jednotky poverenej zvláštnymi úlohami. Projekt Mistel vznikol ako núdzové riešenie, ktoré vyplývalo z neschopnosti III. ríše skonštruovať strategický štvormotorový bombardér ďalekého dosahu, schopného niesť väčšie množstvo bômb. Projekt Heinkel He 177 Grief bol sklamaním pre vrchné velenie Luftwaffe. Dvojica spojených motorov DB 605 sa ľahko vznietila, preto ich ľudovo nazývaly Ríšske zapaľovače. Nemeckí konštruktéri sa snažili problém vyriešiť tým že spojili dve lietadlá, bombardovacie a stíhacie v jeden celok. stíhacie lietadlo bolo projektované ako riadiace a bombardér ako lietajúca bomba navedená na cieľ stíhačkou. V Nemecku ich dôverne nazývali "Vater und Sohn", Otec a Syn. Ako lietajúce bomby využili univerzálne bombardéry Junkers Ju 88, ktoré už mali nalietané určitý počet hodín, a montovali do nich motory ktorých životnosť končila. Konštruktéri museli vyriešiť veľké množstvo problémov, ktoré súviseli s ovládaním bombardéra z riadiacej stíhačky prostredníctvom elektrických zariadení. Káble boli jednoducho, najčastejšie lepiacou páskou prichytené na vzpery. Jediné mechanické ovládanie bolo ovládanie plynu motorov Ju 88. Dôležité bolo zariadenie, ktoré spájalo nádrže a slúžilo na prečerpávanie paliva za letu. Pri bojovom nasadení stíhačka počas letu k cieľu čerpala palivo z bombardéra. Okrem cvičných verzií z Ju 88 demontovali všetky nepotrebné zariadenia. Naproti tomu zase riadiace lietadlo Me 109 alebo Fw 190 mali kabínu preplnenú novými prístrojmi, ktoré boli potrebné na sledovanie dôležitých údajov, ako teplomery oleja a chladiacej kvapaliny, otáčkomery, palivomer a navyše tri plynové páky. Lietadlá boli spojené v troch bodoch. Na krídlach boli spojené v dvoch bodoch a na trupe v jednom bode. Okrem toho cvičné verzie mali ďalšie dve vzpery nad kabínou kvôli bezpečnosti spodného pilota. Vrtuľa sa otáčala 10 cm nad kabínou. Spoje tvorili čapy naplnené výbušninou, ktorú pilot riadiaceho stroja mohol odpáliť, a tým sa odpútať. zadná vzpera na trupe bola načasovaná o zlomok sekundy skôr ako ostatné. Po odpálení sa zohla zadná vzpera v kĺbe a tím pritiahla koniec trupu. Toto zaručovalo bezpečnejšie odpútanie stíhačky. Takto spojené monštrum neprejavilo priaznivé letové vlastnosti. Mohli ich pilotovať len skúseni letci, ktorých v tom čase rapídne ubúdalo. Nálož ostrého Mistela bola pripevnená na prepážku pilotnej kabíny. Najslabším článkom Mistela bol podvozok Ju 88. Takéto spojenie lietadiel predstavovalo obrovskú hmotnosť pre podvozok používaný na bežnom bombardéri. Najčastejšou pohromou bolo praskanie pneumatík. Neraz sa stalo, že pozemný personál zametal vzletové dráhy, pretože aj malý kamienok mohol spôsobiť hotovú katastrofu.

 Prvý raz naostro použili Mistely 24. júna 1944 v zátoke rieky Seiny proti vojnovým lodiam. Na akcii sa zúčastnili štyri Mistely I. a všetci piloti Bf 109 sa v poriadku vrátili na základňu. Počet lodí, ktoré boli potopené a poškodené, nebol presne zistený. Po tejto akcii Mistely predelili eskadre KG 200, konkrétne II. skupine. Po prvom úspechu novej zbrane boli pripravené viaceré operácie s využitím Mistelov. Jednou z nich mal byť plán Eisenhammer (Železné kladivo). Bol v ňom rozpracovaný útok na najdôležitejšie elektrárne v okolí Moskvy, čím by sa bol na 80% vyradil zbrojný priemysel celého ZSSR. Ale to sa už písal február 1945 a na úspešné ukončenie plánu neboli nijaké nádeje. Ďalším nasadením mal byť útok na britskú námornú základňu Home Fleet v Scapa Flow, prípadne útoky na prístav Leningrad alebo pevnosť Giblartár. Nakoniec sa Mistely bojovo použili len na ničenie mostov cez Odru, Vislu a Nisu s cieľom zastaviť postup Červenej armády na Berlín. Taktiež sa pokúšali zničiť slávny most pri Remagene. Bojové úspechy však neboli až také významné. Mosty, ktoré napadli a zničili Mistely, boli o pár dní opäť v prevádzke. Mistely už vôbec zabrániť pádu nacistického Nemecka a ani ho výrazne spomaliť. Po vojne sa na niekoľko letuschopných strojov dostalo do rúk spojencom. Tí na nich vykonali skúšobné lety, ale ďalšie výrazné využitie Mistelov vo vývoji letectva nenastalo.

 Mistel s písmenom "S" v názve znamenalo, že ide o cvičnú verziu so štandardnou pilotnou kabínou v oboch lietadlách. Po štarte, ktorý sa riadil z riadiaceho lietadla, a krátkom lete nasledovalo odpojenie lietadiel, pričom pilot nosného lietadla prevzal riadenie nad strojom a obaja piloti nezávisle od seba pristáli. Mistely v cvičných verziách boli vyrobené len v minimálnom množstve.

 Mistely 3B, 4 a 5 neboli vyrobené vôbec, ba ani prototypy. celková realizácia týchto projektov zostala len na papieri. Mistel 3B bol projektovaný ako prieskumné lietadlo s veľkým doletom, pričom Fw 190 mal úlohu chrániť nosné lietadlo, ktoré by plnilo aj funkciu lietadlovej lode. Mistely 4 a 5 boli projektované klasicky, teda ako lietadlové bomby, ale už na novej kvalitatívnej úrovni, t.j. s prúdovými motormi