Prvé pokusy s presným navádzaním bômb spadajú až do obdobia I. svetovej vojny. "Klzákové torpéda" projektovala firma Siemens-Schukert Werke (SSW), prenos povelov sa predpokladal po drôtoch. V koncom 30-tich rokov Dr. Richard Vogt vo firme Blohm und Voss navrhol "kĺzákovú" bombu BV-143, neskôr zdokonalenú na BV-226 "Hagelkorn".

Autorom prvej bojovo použiteľnej (a úspešne použitej !) riadenej bomby, ktoré sa v súčasnosti stali hitom letectva XXI. storočia, bol Dr. Max Kramer, ktorý pracoval vo firme Ruhrstahl AG v Brackwede, Westfalen. Výskum započal už v roku 1938 v DVL (Deutsche Versuchsanstalt für Luftfahrt - Nemecký letecký výskumný ústav) v Berlíne-Adlershofe. Spočiatku to bola iba modifikácia 250 kg bomby riadenej pomocou elektromagnetických spojlerov. Neskôr vývoj pokračoval v už spomenutej firme Ruhrstahl AG, Ruhrstahl AG, ale základom bola neriadená klasická bomba 1400 kg PC-1400 "Fritz", určená proti opevneniam a silne pancierovaným cieľom (lodiam). RLM (Reichs-Luftfahrt-Ministerium) označilo nový bojový prostriedok ako PC-1400X, neskôr sa v Luftwaffe ujali označenia Fritz-X a FX-1400.

Prvá séria skúšok novej zbrane začala najprv v oblasti Jüterbogu 60 km južne od Berlína koncom roku 1940, nosičom bol upravený He-111. Nakoľko v Peenemünde už bol k dispozícii nový aerodynamický tunel pre vysoké rýchlosti, skúšky od jari 1941 pokračovali tam. Najvážnejšie technické problémy boli vyriešené až na jeseň 1941 a tak kvôli počasiu v Nemecku pokračovali v marci a apríli na polygóne Siponso - Foggia v Taliansku. Boli tak úspešné, že v roku 1942 bol vývoj modifikácie X-1 ukončený.

Alternatívne skúšali dva systémy odovzdávania povelov. Do sériovej výroby sa dostal rádiový prenos signálu pomocou systému Kehl-Staßburg FuG 203/230. Rádiový prijímač Staßburg FuG 230, ktorý vyrábala firma Staßfurter Rundfunk GmbH, bol umiestnený v strednej časti (na obrázku Control unit housing). Riadenie sa vykonávalo pomocou páčkového ovládača Kehl III v lietadlách Dornier Do 217 K-2, K-3 a M-2 , respektíve Kehl IV v lietadlách He 177 A-3 až A-5 z II./KG 40. Vysielač povelov FuG 203 vyrábali Telefunken a Loewe-Opta. Použitá bola frekvencia UKW (48 - 50 MHz). Kehl IV mohol navádzať súčasne až 4 bomby. Anténa bola umiestnená za odtokovou hranou, bola umiestnená v trubkách, ktoré boli pripojené na zvislú chvostovú plochu. Celý systém bol prakticky identický so súbežne vyrábaným systémom HS 293, ktorý mal menšiu váhu hlavice, ale používal prídavný raketový motor. Projektovali aj navádzanie pomocou televízie, ale takýto systém evidentne predbehol reálne technické možnosti tej doby.

Bomba bola riadená pomocou elektromagneticky ovládaných spojlerov na chvostových plochách. Tieto sa podľa pokynov rádia vysunovali a tak mohli meniť smer a dolet bomby. Elektromagnetický systém ovládania nebol ideálny, ale pokusy nahradiť ho pneumatickým skončili neúspechom, lebo bol veľmi citlivý na klimatické podmienky. Dr. Kramer použil tento systém riadenia napriek jeho väčšiemu aerodynamickému odporu a určitému oneskorovaniu aerodynamického účinku. Bomba sa ale pohybovala vysokou rýchlosťou, pri ktorej sú spojlery účinnejšie ako krídelka a takýto systém bol naviac extrémne spoľahlivý. Ako každá bomba aj Fritz-X po odhodení začal vibrovať a jeho let bol nestabilný. Spojlery boli vysúvané s frekvenciou 10 impulzov za sekundu tak, aby automaticky podľa signálu z gyroskopu kompenzovali tieto vibrácie. Nemci potrebovali veľa pokusov vrátane skúšok v aerodynamickom tuneli, kým našli optimálnu frekvenciu.

V zadnej časti bomby boli umiestnené svetlice, ktoré pripomínali malé raketové motory na tuhé palivo, pomocou ktorých bola operátorovi signalizovaná poloha bomby. V noci ich kvôli oslňovaniu museli zameniť za obyčajné elektrické svetlo. Nosič mal byť nad cieľ navedený pomocou radaru a osvetliť ho klasickými osvetľovacími bombami. Riadenie pomocou rádia bolo citlivé na rušenie. Systém "Düsseldorf/Detmold" (FuG 510/238) odovzdávania povelov drôtom dlhým až 8 (podľa iných zdrojov až 30 (?)) kilometrov, ktorý síce nemohol byť rušený, ale bol mechanicky nespoľahlivý a neekonomický. Nedostatkom bolo, že cievky umožňovali odvíjanie drôtu rýchlosťou iba 150 m/sec. Neskôr cievky boli umiestnené na koncoch krídiel nosiča, čo umožnilo zvýšiť rýchlosť až na 300 m/sec.

Bojová hlavica bola plnená amatolom a TNT v pomere 40 : 60 alebo 50 : 50. Zapaľovač bol BZ 38-B od firmy Rheinmetall. Pancierovaná hlavica dokázala vďaka svojej vysokej rýchlosti preniknúť aj cez 130 mmm pancier lode. Paradoxne to predstavovalo u slabšie pancierovaných plavidiel (dokonca už u krížnikov) nevýhodu, lebo bomba úplne prenikla cez loď a vybuchovala až pod ňou.

Sériová výroba sa rozbehla koncom roku 1942 najprv v Düsseldorfe, neskôr v Berlíne tempom 66 bômb mesačne, ale v prvom roku ich väčšina bola použitá na skúšobné účely. Pravdepodobnosť zásahu cieľa pri zhodení bomby z výšky 4000 m dosahovala 20-30%, pri zhodení z výšky 7000 m klesla až na púhych 13 %. Keď sa zobrali do úvahy všetky faktory, podľa reálneho nasadenia a počtu vypustených bômb bola iba 6,5% . Po ukoristení prvých bômb spojenci začali navádzací systém bômb intenzívne rušiť a bojová efektívnosť klesala.

Bojové nasadenie prebiehalo nasledovným spôsobom :

1. Pilot musel znížiť rýchlosť a letieť priamočiaro v konštantnej výške cca 4 000 až 7 000 m.
2. Bombometčík zameral cieľ štandardným zameriavačom Lofte 7.
3. V koncovej fáze letu bol kĺzavý let upresňovaný pomocou povelov rádiom.

Prvé skúsenosti s novou bombou zbieralo "Erprobungskommando 36", sformované 31 júla 1943 na základni Garz/Usedom práve s cieľom bojových skúšok Fritz-X a HS 293. Lietali spočiatku s bombardérmi He-111H a Do-217K. Neskôr sa znovu presunula na základňu Foggia v Taliansku, odkiaľ podľa niektorých historikov podnikla neúspešné nálety na lode pri Auguste a Sirakúzach, pokusné exempláre boli dokonca zhodené z Do-217K aj na Maltu. Neskôr sa táto skupina stala súčasťou III/KG 100 (III. Gruppe des Kampfgeschwader 100), ktorej velil major Bernhard Jope. Pre zhadzovanie a navádzanie týchto nových presných bômb boli upravené bombardéry Dornier 217K-2 a He-177A . Skupina pôsobila od 29. augusta 1943 v Istres pri Marseilles.

23. septembra 1943 priletela na základňu Boudeaux-Merignac II./KG 40 (vznikla z I./KG50) vyzbrojená He 177 A-5. Používala "Fritz X" aj Hs 293. 

9. septembra 1943 kapitulovalo Taliansko a jednou z podmienok kapitulácie bola neutralizácia jeho vojnovej flotily, kotviacej v prístave La Specia. Tri bitevné lode, šesť krížnikov a osem torpédoborcov mali byť internované na Malte. Flotila vyplávala spolu admirálom Bergaminim pod zámienkou, že idú zaútočiť na inváznu flotilu spojencov. Nemci sa dozvedeli o skutočných zámeroch Bergaminiho a Joppeho lietadlá ich zastihli v úžine Bonifácio medzi Sardíniou a Korzikou v blízkosti ostrova Asinara. O 15.30 zahájili útok, pričom Taliani spočiatku považovali nalietavajúce lietadlá za spojenecké!

Jopeho Do-217K-2 mali ideálne meteorologické podmienky a tak zaútočili z maximálnej výšky 7000 m. Prvá bomba Fritz-X zasiahla bitevnú loď Roma (trieda Littorio, 40992 t) na prvom boku za sťažňom, preletela skrz loď a vybuchla pod ňou. Poškodená bola strojovňa, loď spomalila a inkasovala o 5. minút ďalší zásah medzi veliteľský mostík a vežu "B" od Do-217 pilotovaného Oblt. Smetzem. Podpalubie zachvátil požiar, ktorý sa rozšíril do muničného skladiska, nastala explózia a loď sa po rozlomení okamžite potopila s admirálom Bergaminim a 1254 mužmi posádky.

Skaza bitevnej lode "Roma"

Sesterská loď Italia (pôvodne Littorio, premenovali ju iba 30 júla 1943 po kapitulácii) inkasovala zásah v blízkosti boku lode, ale napriek tomu, že nabrala 800 t vody dokázala doplávať na Maltu. Odtiaľ ju odviezli do južného ústia Suezského kanálu na jazero Amaro a do bojov už nezasiahla.

Bitevná loď Littorio

Jopeho bombardéry dostali ďalšiu príležitosť pri útoku na vyloďujúce sa vojská spojencov v oblasti Salerna. Dňa 11. septembra boli zasiahnuté americké krížniky "Savannah" (9767 t) a "Philadelphia" (9700 t). Savannah dostal zásah do prednej delostreleckej veže, bomba prerazila do podpalubia a nasledujúci výbuch zabil niekoľko ľudí a spôsobil vážne škody. Philadelphia bola zasiahnutá iba ľahko. O pár dní neskôr 13.septembra bol zasiahnutý britský krížnik HMSUganda (8530 t). Dňa 16.septembra 1943, 3 Do 217 K-3 z III./KG 100 zasiahli britskú bitevnú loď dvomi bombami HMS Warspite (31520 t) tak, že musela byť odtiahnutá na 6 mesiacov trvajúce opravy na Maltu, do bojov sa vrátila až po roku. Prvá bomba prerazila palubu v oblasti jedálne mužstva a vybuchla v kotolni. Druhý Fritz-X dopadol tesne vedľa lode, ale mohutná explózia pretrhla veľkú dieru pod čiarou ponoru. "Philadelphia" sa stala terčom opakovaných útokov, ale bez väčšieho úspechu. Niektoré pramene uvádzajú aj zásah a potopenie sanitnej lode USS "Newfoundland", jasne označenej červeným krížom.

27.septembra 1943 Spojenci obsadili Foggiu, kde im padli do rúk ešte nevybalené exempláre "Fritz X" a Hs 293. Okamžite boli preskúšané a podarilo sa vyrobiť veľmi efektívne rušiace systémy pre rušenie Staßburg FuG 230. Jeden systém jednoducho znemožnil príjem signálov produkciou silného šumu, druhý bol sofistikovanejší a pomocou falošných signálov dostal bombu zo smeru, ale do neovládateľnej vývrtky. Od tohoto okamžiku efektívnosť nasadenia začala prudko klesať.

V noci z 28. na 29. apríla 1944 sa v rámci veľkého náletu na britský prístav Plymouth zúčastnili aj Do-217K vybavené Fritzom-X. Nálet bol neúspešný, bomby nezasiahli cieľ, naopak dva Do-217K boli zostrelené. Na jeseň 1944 sa III./KG 100 vrátila do Nemecka, kde ju tak isto prezbrojili na He-177A.

Počas Invázie v dňoch 13. až 22. júna 1944 dosiahli letci z II./KG 40 nejaké bližšie nešpecifikované zásahy. Najväčším úspechom II./KG 40 bolo asi zničenie mostu pri Pontaubault, keď 7. augusta 1944 po dvoch predchádzajúcich náletoch sa im podaril konečne zásah a tak zdržali postup 6. tankovej divízie US Army na niekoľko dní. Po vylodení v južnej Francii muselo byť dňa 22. augusta 1944 na základni Boudeaux-Merignac 15 zostávajúcich letuschopných He-177 vyhodených do vzduchu, nakoľko osádky lietadiel, ktoré mali zabezpečiť ich transport do ríše, uviazli v Straßburgu.

Domnienka, že Hitler sa ani nedozvedel o úspechoch riadených bômb a že hlásenie OKW na základe iniciatívy Gallanda úmyselne neuviedlo, že úspechy boli dosiahnuté pomocou Fritz-X, je asi iba legenda. Luftwaffe mal po náletoch spojencov polovici roku 1943 veľmi otrasené renomé a Göring si priam zúfalo potreboval zlepšiť povesť. Usporiadal preto na základni Insterburg (neďaleko Hitlerovho hlavného stanu) 26. novembra 1943 prezentáciu noviniek, kde bola predstavená aj klzáková bomba Fritz-X a Hs.293.

To, že nacisti nedokázali vyhodnotiť dôležitosť tohoto svojho úspechu malo evidentne iné dôvody. Jednak pozornosť bola upretá na PVO ríše, ktorá zápasila s obrovskými problémami a z druhej strany nové ofenzívne prostriedky ďalekého doletu (V-1, A-4) riešili problém dopravy bomby na cieľ. Hitler bol v tej dobe priam posadnutý odvetnými náletmi na Londýn, na bezpečnú dopravu Fritz-X nad cieľ na túto vzdialenosť nemal vhodné lietadlo. He-177 zápasil s neustálymi problémami s motormi a tak pre tento moderný bojový prostriedok nebol k dispozícii zodpovedajúci nosič.  

Spolu od apríla 1943 do decembra 1944 bolo vyrobených 1.386 bômb Ruhrstahl X-1, z čoho 602 bolo použité na skúšky.

Vývoj bomby Fritz-X pokračoval modelom X-2, ktorý mohol byť vypustený z výšky 9000 m a ktorého rýchlosť letu dosiahla 300 m/sec. Z tohoto modelu bol postavený iba jeden prototyp, nakoľko Dr. Kramer už projektoval podstatne modernejší model X-3. Bol stabilizovaný rotáciou približne 1-1,5 otáčky /sec, mál šípové krídla a chvostové plochy. Bomba mohla byť vypustená z výšok až 12-14 km a dosahovala nadzvukovú rýchlosť 400 m/sec. V štádiu projekcie boli aj bomby FX-2500 X-5, ktoré mali 2500 kg. Modifikácia X-6 mala bojovú hlavicu trhavú, nie protipancierovú. Pôvodne sa malo postaviť 100 ks bômb X-5 a 100 ks X-6, ale katastrofálna situácia na bojiskách zmenila priority a rozkaz bol zrušený. 

Prvé správy o použití riadených kĺzavých bômb Fritz-X a Hs 293 s raketovým pohonom vyvolali búrlivú reakciu najmä v USA. Okamžite zahájili niekoľko projektov, ale výsledky okrem riadených bômb Bat a VB-1 Azon neboli do konca vojny vojensky použiteľné. Po vojne sa Fritz-X skúšal aj v Československu, bol vypúšťaný z bombardéru He-111. Náter bomby vystavenej v Leteckom múzeu Kbely pochádza aj podľa nápisov z tohoto obdobia.

Stručná charakteristika
Dĺžka	3,26 m
Priemer	0,562 m
Hmotnosť	1.570 kg
Hmotnosť bojovej časti	320 kg
Dolet	3,5-9 km
Maximálna rýchlosť	M 0,8

«» 7.10.2003