facebook.com/robo.barc/posts/… Tento týždeň mi pri Bachmute zabili kolegu.
Minulý piatok som mal v Košiciach verejnú prednášku o dezinformáciách a metódach overovania faktov na internete. Keď prišiel priestor na otázky, jeden pán sa ma (slušne) spýtal, či mi nevadí, že robím to isté, čo sa u nás dialo za bývalého režimu, „keď existovala len jedna pravda“. Odkazoval sa aj na Koperníka a Galileia, ktorých vraj tiež za pravdu upálili tak, „ako dnes upaľujú dezolátov“. Chcel ešte rozviť svoju myšlienku o akiste príhodnú anekdotu s Ježišom Nazaretským, ale ostatní diváci v publiku začali trochu bučať, aby už položil otázku, že tam nie je sám.
Dodal teda len, že podľa neho je sloboda prejavu ľudské právo, a tým pádom by vraj nikto nemal mať právo na sociálnych sieťach označovať obsah ako nepravdivý a znižovať mu ďalší dosah, pretože ľudia v demokracii majú právo sa sami rozhodnúť, čomu chcú veriť.
V odpovedi som znovu vysvetlil, čo presne v AFP Fakty robíme a ako s tým súvisí ústavou daná sloboda prejavu, algoritmy soc. sietí a verejne obchodovaná korporácia Meta. Ako príklad hovoriaci za všetky som uviedol, že desiatky tisíc Slovákov šírili hoax o tom, že masaker v Buči bol zinscenovaný Ukrajincami.
Keďže bol pán slušný a videl som, že je riadne naštartuvaný, povedal som, že sa môžeme ešte porozprávať mimo pódia. Prišiel za mnou potom aj s manželkou a dieťaťom v kočíku, poňal som to ako sokratovské argumentačné cvičenie (rozumej: nepoučil som sa z rád od Vladimir Snidl, ktorý hovorí, že presviedčať presvedčených nemá zmysel) a zhovárali sme asi hodinu. Väčšinu z toho o Buči.
Začal tým, že ani okolnosti masakru v kosovskom Račaku (54 obetí) nie sú doteraz dokázané, tak vraj ako si môžem byť vôbec niečím istý. Spýtal som sa ho, či mu nestačí, že Srebrenica (8372 obetí) je zdokumentovaná do posledného mena.
Hovoril, že medzi tým, ako sa z Buče stiahli Rusi a prišli Ukrajinci, prešlo niekoľko dní, počas ktorých to „spolu so Západom“ mohli celé narafičiť. Ukázal som mu časovú os okupácie mesta aj reportáž a video New York Times, ktoré zverejnili celé príbehy, mená a tváre mnohých z obetí v Buči.
Ukázal som mu, že prokurátor ICC vojnové zločiny v Buči vyšetruje. Na to povedal, že veď Ukrajina nepodpísala Rímsky štatút, takže ICC tam nemá jurisdikciu a je to iba západné divadlo (Verkhovna rada Ukrajiny prijala jurisdikciu ICC dvakrát).
Pokračoval tým, že satelitné snímky vraj zverejnil iba Maxar - americká firma – takže sa im nedá veriť. Keď som mu oponoval tým, že v čase oslobodenia sme tam mali vlastný tím reportérov, ktorí potvrdili prítomnosť mŕtvol na Jablunskej ulici so zviazanými rukami, a ukazoval som mu ich fotky v databáze AFP, tvrdil, že im vraj nikdy nie je vidieť do tváre. Nepochodil som s tým, že my nie sme forenzné oddelenie a dodržiavame novinárske štandardy.
Tvrdil tiež, že mŕtvoly nevyzerajú po dvoch až troch týždňoch rozkladu „takto“. Keď som sa pýtal, ako teda vyzerajú, nevedel, ale jeho žena pritakala, že mala počas štúdia práva jeden seminár súdneho lekárstva, pri ktorom navštívili pitevňu, takže o tom niečo vie. Keď som ukázal viaceré rozhovory so slovenským súdnym lekárom Moravanským, ktorý rozprával o tom, čo videl, keď bol s celým tímom dva týždne v Buči, hovorili, že ho nepoznajú.
Keď som mu ukazoval naše vlastné rozhovory s preživšími, s príbuznými obetí či so ženami znásilnenými ruskými okupantmi, nerozumel, prečo z mesta neutiekli, keď vedeli, že sa blíži frontová línia. A keď tam teda zostali, prečo vraj neboli ukrytí v domoch a pivniciach atď. Celé sa mu to „prosto akosi nezdalo“. Ukázal som mu zábery z bezpečnostných kamier, na ktorých ruskí vojaci ženú mužov - civilistov v zástupe na popravu. Nič z toho nepovažoval za relevantné.
Opakoval prežuté klamstvá, ktoré hlásajú nielen „diplomati“ z ambasády a trollovia na Telegrame, ale aj viacerí dopletení slovenskí poslanci a ich asistenti. Keď som ho konfrontoval s realitou, tvrdil, že predsa nepotrebujeme zachádzať do zbytočných detailov alebo že on o takýchto dôkazoch nepočul. Presvedčiť ho bolo nemožné.
XXXXXXXX
Pred pár dňami, v utorok, zhodou okolností na „???? ??????“, zabili v obci Časiv Jar pri Bachmute počas ostreľovania raketami Grad 32-ročného video-reportéra AFP Armana Soldina. Raketa priletela podľa predbežných, nie definitívne potvrdených, informácií z ruskej strany.
Arman sa narodil v Sarajeve. Mal ledva rok, keď s mamou v apríli 92 utiekli pred srbským bombardovaním humanitárnym letom do Francúzska.
Za humnami máme horúcu vojnu, v Európe ďaleko najväčšiu a najintenzívnejšiu od 2. svetovej. Medzitým sa na Slovensku tupota a zlomoc leje z internetov do reality širokými a silnými prúdmi.
S Armanom som komunikoval v novembri minulého roku. Bol v Chersone počas oslobodenia. Nakrútil video o tom, ako ľudia na námestí vítajú ukrajinských vojakov.
Následne jeho video zneužila ruská dezinformačná sieť NewsFront a SouthFront na šírenie klamstiev o tom, že civilisti boli sami zaplatení herci z radov ukrajinskej armády. Armanovo video vytrhnuté z kontextu a s priamym linkom na ruský zdroj dokonca šíril aj Flašíkov „alternatívny portál“ eReport.
Arman spolu s kolegami reportoval o konkrétnej ukrajinskej jednotke bojujúcej o Bachmut. Ešte večer pred smrťou zverejnil video, ako postreleného ukrajinského vojaka ošetrovali lekári v poľnej nemocnici.
Hrdinovia ako Arman na dennej báze riskujú život, aby priniesli svedectvo a historický záznam o tom, ako to bolo naozaj. Bez ohľadu na to, ako to prekrúti nepriateľská propaganda a čomu verí dezorientované publikum na sociálnych sieťach.
Taká je úloha skutočných novinárov a novinárok.
