postoj.sk/131295/… Pohľad z Moskvy Rusi ako zombie. A nielen oni
Hovoril som s ruským psychológom. A pochopil som, prečo drvivá väčšina ruskej spoločnosti zastáva provojnové postoje. Posledný týždeň mám nový koníček. Učím sa šoférovať v Moskve. Vodičák mám, ale za celých bezmála šestnásť rokov, čo v Rusku žijem, som tu nesedel za volantom. Nebolo to ani nutné. Je tu dobrá sieť hromadnej dopravy, metro sa každý rok rozrastá a pripomína fantastické klbko rôznofarebných čiar.
A vôbec, jazdiť po ruskej metropole autom je skôr o nervy. Lenže teraz to chcú okolnosti a ja musím oprášiť svoje vodičské schopnosti.
Našiel som si súkromného inštruktora. Pán N. má so mnou trpezlivosť. Keď robím niečo zle, ihneď mi schmatne volant alebo zašliapne brzdu. A keď dvaja ľudia, obzvlášť z iných krajín, ktoré sú posledných pätnásť mesiacov znepriatelené, spolu trávia čas, vždy dôjde reč na politiku.
Pán N. je typický predstaviteľ ruskej spoločnosti. Je mi ochotný rozprávať, že Západ chce pokoriť Rusko. Že vojna na Ukrajine by prebiehala lepšie a rýchlejšie, ak by „tam hore“ nesedeli zradcovia. Že na Západe je nový nacizmus. „A sankcie! Sankcie ruský ľud vydrží, ale vy sami si ubližujete,“ tvrdí ten dobrý muž.
Ja sa s ním nehádam, nerozporujem jeho fantázie. Ani nie tak kvôli obave, že by ma vyhodil zo svojho vozidla juhokórejskej značky, ktorého výroba sa po začiatku vojny v Rusku zastavila, ako skôr kvôli tomu, že je to márne. Pán N. má jasno. Je presvedčený o svojej pravde natoľko, že s ním žiadny argument, nieto ešte od cudziaka, nepohne.
Popieranie a agresia
Nie je to tak dávno, čo som hovoril o duševnom stave súčasnej ruskej spoločnosti s ruským psychológom Borisom Novoderžkinom. A pochopil som, prečo pán N. a drvivá väčšina ruskej spoločnosti zastáva provojnové postoje.
Novoderžkin je presvedčený, že na myšlienkové pochody ruskej majority sa dá aplikovať model vytvorený americkou psychologičkou Elisabeth Kübler-Rossovou. Tá v roku 1969 popísala psychologické fázy, ktoré prežívajú smrteľne chorí pacienti. Ide o všeobecne známu teóriu, ktorá presahuje psychologičkou skúmanú tému.
„Prvou fázou je popieranie. Je to psychologická obrana. Človek sa snaží ignorovať realitu. V prípade ruskej spoločnosti je to stav, keď človek ignoruje vojnu a snaží sa žiť normálnym životom. Môžem vám predviesť osobný príklad. Poznáte film Na Hromnice o den více? Rovnako ako hlavný hrdina filmu aj ja sa cítim chytený v časovej slučke. Ako keby som neustále žil 24. februára minulého roka, v dni, keď sa začala vojna. Vtedy ma manželka skoro ráno zobudila a povedala, že sa začala vojna. Ja si každý deň hovorím, že to nemôže byť pravda. Že to nie je možné. Ale uvedomujem si, že vojna skutočne prebieha,“ hovorí ruský psychológ.
Druhá fáza je hnev alebo agresia. V prípade onkologicky chorých ľudí sa to môže prejavovať napríklad nenávisťou voči zdravým ľuďom, lekárom, ktorí ich údajne zle liečia, a vôbec celému zdravotníctvu.
„To isté platí pre terajšiu ruskú spoločnosť. Z tohto dôvodu Rusi nenávidia Ukrajincov, Američanov a celý Západ. Keď nie je u vás niečo v poriadku, tak hľadáte vinníka niekde inde. Preto ľudia opakujú Putinove argumenty, že Rusko zaútočilo na Ukrajinu, pretože na Rusko chceli zaútočiť ako prví. Je to absolútna hlúposť, ale takto to funguje,“ podotýka Novoderžkin.
A v tomto stave, ktorý voľne prechádza do tretej fázy – zmierenia, sa nachádza väčšia časť ruskej spoločnosti. Rusi sú neustále balamutení, že ich krajina „vojny nezačína“, „celú svoju existenciu sa bránia útokom zo Západu“ alebo že Rusi sú „osloboditelia“. Preto je pre nich jednoduchšie akceptovať propagandistické klamstvá. Pre nich to nie sú klamstvá, ale ideologická bublina, v ktorej sa neustále nachádzajú. Jej tenká stena je pre mnohých Rusov jedinou oporou.
Novoderžkin popísal situáciu, o ktorej mu rozprávala jeho ukrajinská klientka. „Volala svojim príbuzným do Petrohradu. Žije tam matka jej manžela. Klientka jej hovorila, že Rusko ju bombarduje. Matka odpovedala, aby chvíľku vydržala, že ju oslobodí. To je pritom častá odpoveď Rusov Ukrajincom: ešte trochu vydržte a my vás oslobodíme,“ podotýka ruský psychológ.
Novoderžkin bez servítky hovorí, že Rusi, ktorí sa poddali propagande a žijú vo svojej ilúzii o obete západnej agresie, sú ako zombie. Tiež sa upínajú k fiktívnej realite.
„Mnohí často tvrdia, že nepriateľa nemožno dehumanizovať. A ja si myslím opak: zombie nemožno poľudšťovať. Je to ako v apokalyptickom filme. Zombie v jadre nie sú agresívne, len skrátka nemajú dušu a požierajú všetko, čo im príde do cesty.
Keď hrdina filmu v dave nemŕtvych uvidí svojho príbuzného, ??často nemôže prekonať túžbu ho zachrániť. Nemôže pochopiť, že jeho príbuzný už nie je človekom, že mu chýba ľudská duša. Snaží sa s ním hovoriť, zombie ho pokúša a z neho samotného sa stáva zombie. To je aj prípad ľudí odtrhnutých od reality. Propaganda ich pripravila o dušu,“ tvrdí ruský psychológ.
Podľa jeho slov najväčší problém majú ľudia, z ktorých príbuzní sa stali zombie, s ktorými žijú pod jednou strechou a musia s nimi komunikovať. Nielenže ich o ničom nepresvedčia, ale sami budú žiť v pokrivenej realite a nie je vylúčené, že ju časom budú tiež akceptovať.
„Existuje taký pojem ako indukovaná duševná porucha. Ide o psychotickú poruchu, ktorou trpí viac osôb v tesnej emočnej väzbe. To sa vzťahuje aj na vnímanie fiktívnej reality. V súčasnej situácii nemožno nič robiť. Kolektívne zombie, či už všetky alebo každú zvlášť, nemožno o ničom presvedčiť. To bude možné iba vtedy, keď sa skončí vojna,“ hovorí Novoderžkin.
Ochrana pred realitou
Bohužiaľ, stav podobný zombie nie je výlučne ruský problém (hoci tamojšia majorita to za problém nepovažuje), ale môžeme v ňom vidieť aj svojich spoluobčanov na Slovensku, aj v Česku.
Téglik jogurtu je len na tri štvrtiny plný a môže za to prezidentka Čaputová? Zemi vládnu Sorosovi ľudia, vojnoví štváči a americkí sluhovia?
Týmto výrokom, pri všetkej úcte, môžu veriť len zombie. Aj ja som skúšal s podobnými ľuďmi hovoriť, ukazoval som im fotky z Ruska – stogramová čokoláda váži 85 gramov, litrové mlieko má 900 mililitrov –, ale je to márne.
Racionálne argumenty zombie neprijímajú, živia sa bludmi. Neprežívam optimizmus ruského psychológa. Keď sa skončí vojna, opäť sa nájde dezinformačná potrava, ktorou sa tieto zombie budú kŕmiť. Pred vojnou to bol covid. Pred covidom „zlá“ Európska únia, 11. septembra a tak ďalej.
Ľudia konzumujúci dezinformácie im veria, pretože vyhovujú ich pohľadu na svet. Ich prostredníctvom sa chránia pred realitou, ktorú nie sú schopní spracovať. A pokiaľ ich niekto vplyvný s veľkým mediálnym dosahom v tejto fikcii utvrdzuje, cesta späť k realite je takmer nemožná. Ale vráťme sa k Rusom a stavu, v ktorom sa nachádzajú.
Po týchto troch fázach prichádza fáza depresie. Depresia, strata síl, apatia. A potom nastáva fáza zmierenia. Tieto dva stavy ruská majorita nezažíva, skôr demokraticky zmýšľajúca menšina vystavená diktátu režimu a spoločenskej väčšiny.
Novoderžkin sa domnieva, že vojna ruskú spoločnosť ako celok netraumatizovala. „Čo znamená traumatizovať? To znamená, že ľudia pociťujú bolesť. Lenže vojna u Rusov žiadnu bolesť nevyvoláva. Zafungoval psychologický ochranný mechanizmus, ktorý z nich urobil zombie. A zombie bolesť necíti,“ hovorí.
Naopak, nevylučuje, že koniec vojny môže vyvolať u Rusov novú psychologickú krízu. Ale iba v jednom prípade. „Záleží na tom, ako sa Rusko po vojne bude ďalej rozvíjať. Ak dôjde k rozpadu Ruska, občianskej vojne, tak Rusi určite pocítia ťažobu novej krízy. Ak sa z povojnového Ruska stane akási Severná Kórea, uzavrie sa do seba, tak ku kríze nedôjde. Vari je v Severnej Kórei nejaká psychologická kríza? Súčasná situácia sa zakonzervuje a zostane všeobecnou normou,“ myslí si Boris Novoderžkin.
Jeho diagnóza nie je nijako príjemná a príliš povzbudzujúca – pre Rusov i našich zombie spoluobčanov. Zato sa zdá byť, bohužiaľ, presná.
