Koncom 50-tich rokov bola prehodnocovaná úloha pilotovaných prostriedkov, ktoré sa
považovali za bezperspektívne. Predpokladaná vojna bola spojená nevyhnutne s
použitím jadrových zbraní, a to aj na taktickej úrovni. Konvenčná vojna sa
ocitla na okraji záujmu a preto okrem iného bolo aj prakticky likvidované bitevné
letectvo, "dediči" slávneho Il-2 "Štrurmovika". Vznikla potreba na
"lietadlo prvého úderu", schopné s maximálnou rýchlosťou dopraviť taktickú jadrovú zbraň a uniknúť
stíhacím lietadlám protivníka. Lietadlá Mig-15
a Mig-17 objektívne nemohli plniť tieto úlohy. Kolektív OKB-51
navrhol pre túto úlohu upraviť Su-7. Oficiálne bol
navrhovanými upravami poverný výnosom vlády zo dňa 31. júla 1958. K úpravám ale prikročili ešte v marci 1958, ako prototyp
použili piaty sériový stroj, ktorý bol označený S-22. Neskôr v sériovej výrobe lietadlo dostalo označenie Su-7B.
Vývoj prebiehal prakticky paralelene s dokončovaním prvých sérií Su-7, a tak nový
vstupný otvor dostal najskôr prototyp S-41. Dolet sa podarilo
zvýšiť pomocou doplnkových nádrží na palivo v krídlach, na prototype boli
realizované všetky zdokonalenia, ktoré mali neskoršie série Su-7. Pod
trupom bolo možné zavesiť ďalšie prídavné nádrže, pod krídla pribudli
závesníky pre bomby a neriadené rakety s predpokladanou nosnosťou až
4000 kg. Bolo možné použitie neriadených rakiet S-3K,
S-5,
S-21 a S-24.
Prvý prototyp budúceho Su-7B
(s mototom AL-7F),
označený ako S-22-1 bol hotový koncom roku 1958. S motorom
AL-7F-1 po prvý krát vzlietol
v apríli 1959, pilotoval skúšobný pilot E.S. Solovjev. Problémy s prototypom boli pochopiteľne podobné,
ako u Su-7. V septembri 1959
skončili továrenské skúšky, spoločné vládne skúšky (GSI - Gosudarstvennyje Sovmestnyje Ispytanja)
sa začali v decembri 1959. Od januára 1960 boli pre skúšky k dispozícii už dva prototypy.
Ešte v lete 1960, pred ich ukončením, bolo letadlo odporučené do sériovej výroby závode
No.126 v Komsomolsku na Amure.
Sériová výroba začala vďaka analogickej konštruckcii so stíhacím Su-7 v druhej polovici
roku 1960, bola vlastne plynulým pokračovaním 13.série Su-7.
24. januára 1961 bol Su-7B oficiálne prijatý do
výzbroje VVS. Lietadlá vyrobené v 1. až 12. sérii sa prakticky nelíšili
od prototypu S-22-1. Poháňal ich motor AL-7F1-100 a boli vybavené
systémom KS-1, ktorého úlohou bolo zabezpečiť stabilnú prácu
motoru pri vypustení neriadených rakiet (automaticky pri vypustení
rakiet znižoval otáčky kompresoru, čím znižoval pravdepodobnosť zahltenia motoru
spalinami zo salvy rakiet, potom otáčky obnovil na pôvodnú hodnotu). Postupne sa
aj zlepšovala prístupnosť agregátov, lebo lietadlo si vyslúžilo
nelichotivé príslovie, ktoré voľne preložené znelo : "Lietadlo Suchý (rusky
Suchoj), mechanik mokrý". Ďalším problémom bol postoj lietadla
stojaceho na podvozku "nosom nadol", čo zvyšovalo pravdepodobnosť
nasatia predmetov do motoru. Od 26. série sa preto montoval hlavný
podvozok o 113 mm kratší a od 31. série (od 8. kusu tejto série) sa montovala
predná podvozková noha s vylepšenými amortizátormi a brzdami. Od 28. série sa
objavili nové vstupné otvory pre chladiaci vzduch výstupnej trysky a
komory prídavného spaľovania, od 33. série sa montovalo nové vystreľovacie
sedadlo KS-2A a periskop v kabíne pilota, od 36. série sa
posunula pitotova trubica doprava kvôli lepšiemu výhľadu pilota pri vzlete a pristávaní. Výroba pokračovala až
do konca roku 1962. Prvé sériové kusy sa dostali do Lipecka v lete
1960, prvý bol týmito lietadlami prezbrojený samostatný letecký
pluk, ktorý mal základňu v Martinovke. Od janurára až do septembra 1961
sa tu robili vojskové skúšky. V priebehu skúšok bolo jasné, že hlavnou
slabinou Su-7B bude jeho nedostatočný dolet. Od roku 1963 sa týmito lietadlami prezborojili a
stíhacie bombardovacie pluky pôsobiace z NDR a Maďarska. Celkovo bolo
týmto lietadlom vyzbrojených 25 plukov VVS ZSSR. Vo výzbroji vydržal do
roku 1970, keď bol postupne nahradzovaný lietadlami Su-17 a Mig-27.
Presný počet vyrobených kusov Su-7B sa mi nepodarilo získať. Je známy iba celkový počet vyrobených
Su-7 všetkých modifikácií, ktorý dosiahol 1847 ks. Nakoľko exportné
verzie predstavovali 691 kusov po odpočítaní stíhacieho Su-7 to
bolo približne 1000 kusov.
Lietadlo Su-7B sa nikdy neexportovalo so zahraničia a nie je známe, že by sa
zúčastnilo reálnych bojov. Bolo predmetom veľmi prísneho utajovania,
tajila sa dokonca vôbec jeho existencia a názov. Počas invázie do ČSSR v roku 1968 pôsobilo z
letísk Náměšť nad Oslavou, Ostrava - Mošnov a Přerov-Bochoř cca 60 sovietskych
lietadiel Su-7B.
Výzbroj a prístrojové vybavenie
Lietadlo bolo vybavené spojovacou rádiostanicou UKV typu RSIU-4B "Mindaľ", rádioprijímačom MRP-56P, automatickým rádiokompasom ARK-54I, odpovedačom SRO-2 alebo SRO-2M "Chrom" systému
rádiolokačného rozpoznávania "Kremnij-2(M)",
odpovedačom SOD-57M
rádiolokačného systému pristávania RSP-6,
stanicou včasnej výstrahy pri ožiarení rádiolokátorom
protivníka "Sirena-2",
malo kurzový systém KSI,
gyroskopický indukčný kompas GIK-1,
autopilot AP-28I1, umelý
horizont AGI-1, rádiolokačný
diaľkomer SRD-5M "Baza-6M"
prepojený s počítačom zameriavača ASP-5NM
(alebo ASP-5ND, hranice použitia boli
300-3000 m s presnosťou +-15m).
Výsledky bombardovania bolo možné dokumentovať kamerou AKS-5-57 v krídle, v kabíne bola
ďalšia fotokontrolná kamera SŠ-45-100.
Kanónová výzbroj pozostávala z dvoch kanónov NR-30 kalibru
30mm, slabinou bola malá zásoba streliva (bežná iba 65, maximálne 80
nábojov). Nábojové pásy boli v rukávoch okolo nasávacieho otvoru,
spojovacie články sa zbierali do zásobníka, nábojnice vypadávali von.
Pod trupom boli dve konzoly BDZ-57F,
pod krídlami dvojica BDZ-57K,
každý s nosnosťou do 500 kg. Bombová výzbroj bola predovšetkým taktická
jadrová bomba 8U69 (izdelje 244N),
konvenčné trhavé bomby FAB-100,
FAB-250 a FAB-500, trieštivo-trhavé OFAB-100 a OFAB-250, zápalné ZAB-100, ZB-360, ZB-500 a ZB-500AS, kazetové RBK-250 a RBK-500 s rôznou submuníciou,
bombové zväzky typu RBS-100 (v
každom boli tri trieštivé bomby AO-25-30
alebo AO-25-33). Neriadené
rakety S-5
boli vypúšťané z raketníc ORO-57 a
ORO-57KM, UB-16-57, UB-16-57U, UB-16-57UM, UB-16-57UD alebo UB-16-57DM,
začiatkom 70tich rokov pribudli pod krídla dva ďalšie závesníky pre UB-32-57
a UB-32M-57.
Pre kakety S-3K to
boli 4 stromčekové závesníky APU-14U , na koľajnicové
závesníky PU-12U bolo možné
zavesiť 4 protizemné rakety ARS-212 ráže 212 mm, na PU-12-40U (neskôr PU-12-40UD)
bolo možné zavesiť modernejšie S-24 (ARS-210).
Neskôr pribudla možnosť zavesiť pod krídla kontajner UPK-23
s kanónom GŠ-23L.
Pre transport bômb na zemi a ich montáž na
lietadlo sa používali hydraulické vozíky - zdviháky PT-9980-500G, jadrovú bombu
vozili na modifikovanej PT-9980-500A.
Koncom 50-tich rokov bola prehodnocovaná úloha pilotovaných prostriedkov, ktoré sa
považovali za bezperspektívne. Predpokladaná vojna bola spojená nevyhnutne s
použitím jadrových zbraní, a to aj na taktickej úrovni. Konvenčná vojna sa
ocitla na okraji záujmu a preto okrem iného bolo aj prakticky likvidované bitevné
letectvo, "dediči" slávneho Il-2 "Štrurmovika". Vznikla potreba na
"lietadlo prvého úderu", schopné s maximálnou rýchlosťou dopraviť taktickú jadrovú zbraň a uniknúť
stíhacím lietadlám protivníka. Lietadlá Mig-15
a Mig-17 objektívne nemohli plniť tieto úlohy. Kolektív OKB-51
navrhol pre túto úlohu upraviť Su-7. Oficiálne bol
navrhovanými upravami poverný výnosom vlády zo dňa 31. júla 1958. K úpravám ale prikročili ešte v marci 1958, ako prototyp
použili piaty sériový stroj, ktorý bol označený S-22. Neskôr v sériovej výrobe lietadlo dostalo označenie Su-7B.
Vývoj prebiehal prakticky paralelene s dokončovaním prvých sérií Su-7, a tak nový
vstupný otvor dostal najskôr prototyp S-41. Dolet sa podarilo
zvýšiť pomocou doplnkových nádrží na palivo v krídlach, na prototype boli
realizované všetky zdokonalenia, ktoré mali neskoršie série Su-7. Pod
trupom bolo možné zavesiť ďalšie prídavné nádrže, pod krídla pribudli
závesníky pre bomby a neriadené rakety s predpokladanou nosnosťou až
4000 kg. Bolo možné použitie neriadených rakiet S-3K,
S-5,
S-21 a S-24.
