Firma Henschel Flugzeug Werke začala pracovať na svojom projekte riadenej bomby ešte pred vypuknutím II. svetovej vojny. Na rozdiel od projektu firmy Ruhrstahl AG, ktorá si ako základ zvolila neriadenú bombu PC-1400 "Esau", (výsledkom bola nakoniec rádiom riadená bomba Fritz-X (FX-1400), konštruktér prof. Dr. Herbert Wagner, pracujúci pre firmu Henschel, si zvolil ako základ štandardnú bombu SC500. Prvý prototyp Hs-293 V-1 ostal iba na papieri. Hs-293 V-2 bol druhý prototyp, ktorý nemal ešte riadenie a bol po prvý krát vypustený 5. septembra 1940. Ďalší model Hs-293 V-3 mal už systém Kehl-Strassburg. Ale už v júli roku 1940 bolo jasné, že pokiaľ má byť bomba vypúšťaná mimo dostrel bežnej hlavňovej protileteckej obrany, musí byť vybavená vlastným pohonom. Bomba zaostávala za lietadlom a bolo ju ťažké sledovať a preto použitie urýchľovacieho raketového pohonu bolo prirodzené. RLM označilo tento projekt ako Hs-293, ako pohon bol zvolený raketový motor Walter HWK 109-507, ako rádiové riadenie bol použitý systém FuG 203/230 "Kehl-Strassburg", vyrábaný firmou Staßfurter Rundfunk GmbH. Prvý pokus s vypustením prototypu bomby Hs-293 V-3 (firemné označenie FZ21) bol neúspešný, zlyhalo riadenie (údajne boli opačne prepojené ovládacie signály). Ale už druhý pokus s predsériovým prototypom Hs-293 A-0 z 18. decembra 1940 sa podaril, ale i tak Hs-293 čakal ešte dlhý a náročný vývoj, ktorý bol ukončený až v roku 1943, keď bol model Hs-293 A-1 zaradený do výzbroje.

Pohon obstarával raketový motor Walter HWK 109-507, ktorý bol spustený 1-1,5 sekundy po opustení nosiča, pracoval iba po dobu 10 s a dokázal bombu zrýchliť na rýchlosť 230-250 m/s. Spôsoboval spočiatku prevádzkové problémy, lebo u bojových jednotiek zásobník tlakového vzduchu, ktorý slúžil pre pretlakovú dodávku kvapalnej pohonnej hmoty, bol plnený vlhkým nevysúšným vzduchom. Tento potom pri svojej expanzii spôsoboval zamŕzanie ventilov vzduchového rozvodu a pochopiteľne vadnú funkciu motoru. Neskôr sa v sériovej výrobe montovala vylepšená modifikácia Walter HWK 109-507B s ťahom 5,88 kN (600 kp), perspektívne sa uvažovalo s motorom BMW 109-511 (dával ťah 5,9 kN po dobu 12 s), ale skôr ako sa rozbehla jeho sériová výroba, RLM sa rozhodlo pre motor WASAG 109-512 poháňaný tuhou pohonnou hmotou (66 kg diglykolového prachu), ktorý dokázal poskytnúť ťah 12 kN po dobu 11 s a bol prevádzkovo podstatne výhodnejší.

Motor bol skonštruovaný z čo najlacnejších materiálov s minimom výrobne náročných súčiastok. Skladal s z nádrže na okysličovadlo (1) , ktorým bol peroxid vodíka s koncentráciou 80% - tzv. T-Stoff, dvoch nádrží na palivo Z-Stoff (2), ktorým bol manganistan draselný alebo vápenatý. Spaľovacia komora (3) bola z mäkkej (plávkovej) ocele. Dve nádrže na stlačený vzduch (5) mali prevádzkový tlak 200 atmosfér. Pred štartom dodávke stlačeného vzduchu do palivového systému bránila prietržná poistka (4), ktorá bola roztrhnutá explóziou pri vypustení rakety. Stlačený vzduch potom postupoval do redukčného ventilu (8) a z neho s tlakom 33 atmosfér do distribučného ventilu, ktorý ho rozdeľoval v presnom pomere tak, aby vytláčal okysličovadlo a palivo z nádrží. Spätnému prieniku paliva do distribučného ventilu bránil spätný ventil (10), v prípade prieniku by sa mohol dostať do nádrže na okysličovadlo a spôsobiť explóziu. Palivo pred dodávkovou do spaľovacej komory prechádzalo cez hrubý filter s ďalším spätným ventilom (9), v spaľovacej komore sa zmiešalo s okysličovadlom a automaticky zapálilo, výstupná tryska raketového motoru bola odklonená smerom nadol v uhle 30°.

Podobne ako Fritz-X, sérové Hs-293 používali navádzací prístroj FuG 203 Kehl s páčkovým ovládaním, ktorý pracoval ma 18 kanáloch. Rádiový prijímač FuG 230 Strassburg. Kuriozitou systému bolo, že chýbalo smerové riadenie kormidlom, čo vyžadovalo od osádky presné navedenie pomocou krídielok. Okrem týchto systémov sa ale skúšali aj podobne koncipované Greifswald-Kolberg alebo Greifswald-Marburg, Koge-Brigg a Kran-Brig. Keď sa vypúšťala z výšky 1500 m, koncová rýchlosť pri vypustení z tejto výšky dosahovala 0,5-0,6 M (rýchlosti zvuku). Napájanie bolo z batérií 24 Voltov, 14 Ah.

Systémy riadenia a odovzdávania povelov sa postupne menili, od Kehl I (FuG 203), Kehl II (FuG 204), Kehl III (FuG 203b), až po Kehl IV (FuG 203c), použil sa aj Argus Mo 12. Pracovali s frekvenciou riadiacich signálov 1 kHz až 1,5 kHz alebo 8 kHz až 12 kHz pri použití modulačného dielu MT 203. Vysielač (výrobca Telefunken, Berlin) mal výkon 30 W, anténa bola dipól v tvare V, pracoval na 18 kanáloch na frekvencii okolo 50 MHz. Riadiace systémy vyrábali Loewe/ Opta, Leipzig a Henschel Schönfeld. Prijímač bol od firmy Staßfurter Rundfunk, Staßfurt.

Rádový systém navádzania mohol byť rušený a skutočne podobne ako u bomby Fritz-X, spojenci po získaní prvých exemplárov bômb prikročili k rušeniu. Preto sa uvažovalo o oboch typov s riadením po vodičoch typu Dortmund-Dusburg, vodiče sa odvíjali z cievok koncoch krídiel bomby (12 km) a ďalšej na lietadle (18 km). Systém dvoch cievok umožnil redukovať rýchlosť odvíjania na polovicu, ich tvar sa ako vidno z dobových obrázkov menil.

V roku 1940 Dr. Weiss z Výskumného ústavu pôšt (F.D.R.P.) začal vyvíjať televízny systém navádzania. Skúšky prebiehali od júna v roku 1942, ale evidentne technické riešenie od firmy Fernseh G.m.b.H. z Berlína predbehlo možnosti súčiastkovej základne, zariadenie bolo príliš zložité pre prevádzku v bojových podmienkach a veľmi poruchové. Kamera a obrazovka pracovali s 221 riadkami a obrazovou frekvenciou 25 obrázkov/sekundu. Kameru sa podarilo miniaturizovať až na rozmery 17 x 17 x 40 cm, mala 29 elektrónok, dosah bol približne 20 kilometrov. V roku 1943 vedúcu úlohu v celom projekte prevzal Institut für Physikalischeforschung (I.F.P.F.) a jeho riaditeľ Rambauske, na jeseň v roku 1944 nasledovala nová séria skúšok na jazere Madusee v Pomoransku. V spolupráci sa angažoval aj Oberbayerische Forschungsanstalt (O.B.F.).

Modifikácie :

Do bojov zasiahla iba modifikácia Hs-293A, ostatné modifikácie sa vyrobili iba v malom počte pre skúšobné účely. Hs-293A bola 3,82 m dlhá rozpätie mala 3,1 m vážila 975 kg, z toho hlavica 603 kg. Vyrobili približne 1900 kusov tejto modifikácie. Pohon obstarával raketový motor Walter HWK 109-507B, neskôr WASAG 109-512. Navádzací systém bol Kehl-Strassburg. Vyrábala sa vo dvoch vyhotoveniach, Hs-293 A-1 a Hs-293 A-2, ktorá mala odlišnú chvostovú časť, keď na zvislú chvostovú plochu boli pridané spojlery, podobné ako u Fritz-X. Umožňovali lepšie ovládanie vo vodorovnej rovine, lebo u Hs-293 A-1 bolo možné upravovať smer letu iba pomocou krídielok klonením s následnou stratou výšky. Spojler vyčnieval iba 5,5 mm nad profil a mal dĺžku približne 150 mm.

Hs-293B mala rovnaké rozmery a hmotnosť ako Hs-293A, líšila sa navádzacím systémom FuG 207 Dortmund - FuG 237 Dusburg. Podľa dostupných obrázkov sa tvar cievok vodičov menil. Vyrobilo sa 200 kusov, ktoré sa použili na vývoj a vojskové skúšky, bojovo bola použitá iba sporadicky v Stredozemnom mori, niektoré pramene uvádzajú aj použitie proti mostom na Odre, kde ich mala vypustiť 12. apríla 1945 KG 200 z dvanástich lietadiel Do-217. História tohoto pravdepodobne posledného bojového použitia Hs-293 je dosť nejasná. 1.marca 1945 dostal Obstlt. Werner Baumbach priamo od Hitlera rozkaz "brániť všetky prechody cez Odru a Nisu" a inštrukciu, že musí "k tomu použiť a pri vykonávaní rozkazu koordinovať všetky vhodné bojové prostriedky všetkých častí Wermachtu, výzbroje a hospodárstva". Je celkom možné, že použil aj lietadlá a prototypy s vývojových základní Luftwaffe. 6.marca 1945 prevzal velenie KG 200 major Adolf von Hernier. 6. marca 1945 mal jeden He.111 (pravdepodobne z II./KG 200, ktorá mala toto lietadlo vo výzbroji) nálet na mosty pri Görlitz na Odre s použitím Hs-293, veliť mal plukovník Helbig. S ohľadom na fakt, že II./KG 200 používala Mistely, nálet 12.apríla 1945 vykonali asi skôr Mistely, ktoré sa po prvý krát použili už 8.marca 1945 pri útokoch na mosty na Odre.

Hs-293C bola predchodca torpéda Hs-294, hmotnosť sa pohybovala medzi 900-1094 mm, pri rovnakom rozpätí mala dĺžku 3,84-4,70m. Posledný úsek letu mal prebiehať pod hladinou. Krídla, chvostová časť a motor po náraze na hladinu odpadli. Predá časť mala guľatý tvar so spojlerovým prstencom, ktorý stabilizoval dráhu bomby pod hladinou. Bojová hlavica mala autodeštrukčné zariadenie, ktoré ju odpálilo po 45 m plavby pod hladinou. Dráhu pod hladinou merala malá turbína. Rozdiel oproti Hs-294 bol predovšetkým v hlavici, ktorá mala základ v trhavej bombe s pomerne tenkým plášťom. Vyrobené boli modifikácie C-1, C-2, CV-2, C-3, ktoré sa líšili tvarom trupu, hľadal sa optimálny tvar pre plavbu pod hladinou. Modifikácia Hs-293 C-2 bola riadená rádiom, Hs-293 C-3 mohla byť navádzaná aj po drôtoch, Hs-293 C-4 mala zadnú časť z menej deficitnej liatiny. Modifikácie Hs-293 C-1-0 až Hs-293 C-3-0 boli výrobné modely, pôvodne bolo objednaných 630 kusov. Vyrobených bolo skutočne iba 60 ks, experimenty potom pokračovali už s len Hs-294.

Hs-293D bola modifikácia Hs-293A s televíznym navádzaním Tonne 4a - Seedorf 3. Vážila 1985 mm kg, rozpätie mala 3,1 m, dĺžku 5,06 m. Vyrobených bolo 225 kusov, z ktorých 80 sa dostalo na vojskové skúšky v rokoch 1943-44. Vzadu mal Yagi anténu, ale povely prichádzali po drôtoch. Ako motor bol použitý Schmidding 109-513, ako palivo používal metanol (obsah nádrže bol 27,1 litra), ťah mal 1000 kp po dobu 10 sekúnd. Bojovo nebola použitá.

Hs-293E vychádzala z Hs-293B, skúšali sa na nej nešpecifikované odlišné riadiace systémy, vyrobilo sa iba 18 kusov, nedošlo ani k vojskovým skúškam.

Hs-293F bol prototyp s delta krídlami, s dvomi raketovými motormi na TPH Schmidding SG 33. Rozpätie bolo 1,6-2,74 m, dĺžka 3,2-3,65 m. Koncom roku 1943 boli práce na tejto modifikácii zastavené.

Hs-293G slúžila na skúšky systémov navádzania (dokonca infračervené a pomocou radaru), ako pohon bol zvolený motor WASAG-109-512 s ťahom 1200 kp po dobu 10 sekúnd. Vyrobených bolo iba 10 kusov, projekt bol nakoniec zrušený.

Hs-293HV boli pokusné (versuchs) modely. Na Hs-293HV-1 skúšali rôzne systémy spojlerov, Hs-293HV-2 slúžila na skúšky rôznych systémov odpálenia hlavice. Hs-293HV-3 mala približovací zapaľovač neznámeho typu, Hs-293HV-4 mala približovací zapaľovač Kakadu. Hs-293HV-5 bola Hs-293HV-2 s namontovaným televíznym navádzaním, Hs-293HV-6 mala barometrický zapaľovač, Hs-293HV-7 mala infračervený približovací zapaľovač.

Hs-293I (J ?) vážila 1260 kg, rozmery a pohon mala ako Hs-293B, hlavica mala mať 585 kg trhaviny a mohutnejší účinok, vyrobili iba niekoľko kusov, nedošlo ani ku skúškam.

Hs-293V bolo označenie prototypov, okrem spomenutých Hs-293V-4 mal upravené elektrické obvody, Hs-293V-5 a Hs-293V-6 boli upravené na vypúšťanie z tryskových lietadiel (mal rovno useknuté krídla a pevnejšou konštrukciou).

Každé plavidlo je najcitlivejšie na zásah pod čiarou ponoru, preto v roku 1940 firma Henschel započala vývoj leteckého torpéda Hs-294. Prvý prototyp Hs-294V-1 bol hotový koncom roku 1941. Konštrukčne vychádzalo z modifikácie Hs-293C, ale dostalo dvojnásobne silnejšiu bojovú hlavicu. Priemer tejto bomby bol 620 mm, dĺžka 3665 mm, váha pri vypustení 2176 kg. Pohon obstarávali dva paralelne uložené motory HWK 109-507D s ťahom 13 kN po dobu 10 s, tak isto ako u Hs-293 sa uvažovalo s použitím BMW P-3375 (R11-301) alebo WASAG 109-512. Povelový systém mal byť prevzatý z Hs-293 vrátane modifikácií, ktoré boli iba vo vývoji. Na poslednom úseku dráhy sa malo torpédo pohybovať pod vodou, preto na poslednom úseku dráhy sa mali krídla a zadná časť trupu oddeliť. Uvažovalo sa použitie výbušných nitov (Hs-294V-1), neskôr modifikácia Hs-294A-0 mala zámerné oslabenie konštrukcie drážkami v miestach predpokladaného delenia. Ostávajúca časť torpéda bola tvarovo optimalizovaná pre pohyb pod vodou s minimálnym hydraulickým odporom. Bomba mala protipancierovú hlavicu s ťažkým plášťom a zapaľovač s oneskoreným účinkom. Lietadlo ju malo spustiť vo vzdialenosti 4-14 km od cieľa, do vody mala vniknúť pod uhlom približne 22°. Podarilo sa vyhotoviť 125-165 prototypov, Hs-294V-2 mal riadenie pomocou spojlerov, Hs-294B bol riadený podobne ako Hs-293B po drôtoch, v lete 1944 sa zvažovalo televízne navádzanie pre modifikáciu Hs-294D. Nakoniec bol projekt vo februári 1945 pre celkove zlú situáciu na fronte a v bombardovacom letectve osobitne zrušený.

Získané skúsenosti boli použité pre vývoj podobne koncipovaného torpéda GT-1200, vo firme Henschel vyrobili iba zopár prototypov, dokonca začali letové skúšky, ale po zmene priorít bol projekt zrušený. Paralelne v roku 1942 prebiehal projekt Hs-295, ktorý vychádzal z modifikácie Hs-293I. Dostal ale priebojnú hlavicu o váhe 1260 kg s 585 kg trhaviny, preto bomba musela byť podobne ako Hs-294 poháňaná dvojicou motorov HWK 109-507D (RII 260/4) s ťahom 1275 kp. Prototyp Hs-295V-1 bol z bombardéru He.111H vypustený už v roku 1943. Po vyrobení asi 50 kusov Hs-295V-2 , ktoré mali rôzne systémy navádzania (väčšina ale mala Fug 203 Kehl III a FuG 230b Strassburg) a bojové hlavice bol vývoj tak isto zastavený. Hs-295D bola Hs-295V-2 s televíznym navádzaním.

Hs-296 bola pokračovaním Hs-293, ale bola upravená aj pre útoky zo strmhlavého letu. Experimentovali s televíznym navádzaním Tonne-Seedorf, trup bol prevzatý z Hs-293D a pohon dvojicou motorov HWK 109-507D. Bojová hlavica bola priebojná prevzatá z bômb rady PC, uvažovalo sa aj o hlavici s kumulatívnym účinkom. Či bol vyhotovený vôbec čo i len prototyp, o tom sa v odbornej literatúre vedú spory.

Po vojne časť rakiet Henschel Hs-293A a Hs-294 získali sovietske vojská. Skúškami sa zaoberala od roku 1947 konštruktérska kancelária KB-2 "Minseľ-chozmaša" (Ministerstva poľnohospodárskeho strojárenstva !). V roku 1948 boli vykonané letové skúšky, vypúšťala sa z upraveného lietadla Tu-2D. Na navádzanie sa okrem nemeckého používal aj sovietsky systém "Pečora". Z 24 vypustených bômb zasiahli cieľ iba 3. Sériová výroba, ktorá sa už pripravovala v závode № 272 v Leningrade bola z dôvodu zlých výsledkov týchto skúšok zrušená.

Skúšky bomby robil aj VZLÚ , vypúšťala sa z He-111H-16 výr.č. 161604 (u nás malo lietadlo označenie LB-77) v apríli 1950. Lietadlo malo na trupe označenie V-28.

Bojové použitie Hs-293A.

Táto kĺzavá, raketovým pohonom urýchľovaná bomba bola určená predovšetkým pre He-177. Najviac ju však používali lietadlá He 111 H-6, He 111 H-12, Do 217 E-5, Do 217 M-5, Fw 200 C-6 A He 177 A-5/U. Pravdepodobne ju vypúšťali aj z Ju 290 A-8 alebo z Ju 290 A-7. Nosičom pre Hs-293H bol Do 217 K-2/U-1. Dokázala dokĺzať do vzdialenosti 12-16 km, neskôr sa uvažovalo s navádzaním pomocou televízie.

Do výzbroje sa dostala v apríli roku 1943 v slávnej Kampfgeschwader 100. Jednotke velili maj. Fritz Auffhammer (4.5.43 - 10.9.43), neskôr obstlt. Bernhard Jope (10.9.43 - 20.8.44). V tom čase II.KG/100 pod velením maj. Franza Hollwega (7.5.43 - 10.9.43), neskôr velil hptm. Heinz Molinnus (10.9.43 - 4.10.43) a hptm. Heinz-Emil Middermann (4.10.43 - 16.2.44), mala základňu Garz-Usedom a patrila pod Luftwaffenbefehlshaber Mitte. Namiesto He-111H bola prezbrojená na Do217E-5 a po výcviku, ktorý trval dva mesiace a v rámci ktorého piloti absolvovali aj skúšobné zhodenie bomby v Peenemünde, v júli 1943 sa presunula na základňu Marseilles-Istres, časti lietali aj zo základne Toulouse-Blagnac. Do217E-5 lietal zväčša s jednou Hs-293A-1 a pod druhým krídlom nosil prídavnú nádrž. III./KG100 velil hptm. Bernhard Jope (28.7.43 - 10.9.43), neskôr hptm. Gerhard Döhler (10.9.43 - 12.43), vo výzbroji mala Do217K-5, pod ktorú bolo možné zavesiť až dve Hs-293A-1. Pôsobila zo základní (12.7.43 - 19.11.43) Marseilles-Istres a Foggia (17?.7. - 27.7.43). Hs-293A-1 bola po prvý krát použitá v Biskajskom zálive 25.augusta 1943. 14 lietadiel Do-217E-5 z II./KG100 a 7 Ju 88C (I./ZG.1)  zaútočili na 5th. Support Group (Cdr. Birch), ktorú tvorili fregaty Nene (brit.), Tweed (brit.) korvety Calgary, Edmundston a Snowberry, šalupa (sloop) Landguard a Bideford (1105 t). Obe šalupy boli iba poškodené, Landguard (1980 t) dostal 4 blízke zásahy a bol poškodený vážne. 28. augusta 1943 II./KG100 útok zopakovala s 18 Do-217E-5. Kanadský torpédoborec HMCS Athabaskan (1870 t) dostal priamy zásah a bol ťažko poškodený, ešte horšie dopadla šalupa HMS Egret (1250 t), ktorá sa potopila, zahynulo 194 námorníkov. Útok mal väčší účinok, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Britská admiralita dala okamžite rozkaz všetkým jednotkám v oblasti Biskajského zálivu, aby sa stiahli 200 míľ od pobrežia, čím sa veľmi zjednodušila situácia nemeckých ponoriek, ktoré touto oblasťou plávali do svojich základní na pobreží Francie. Útok odhalil sabotáž neznámeho francúzskeho odbojára na koaxiálnych kábloch, ktoré boli šikovne prerezané evidentne počas montáže.

11. septembra (podľa iných prameňov až 17. septembra !) 1943 sa jedna letka II./KG 100 presunula z Istres vo Francii do Foggie, aby podporila III./KG 100 pri útokoch na vyloďujúce sa vojská v oblasti Salerno (Operation Avalanche). Výsledok útokov je v dostupných prameňoch plný rozporov, nakoľko na ciele útočili lietadlá vyzbrojené aj s Fritz-X, aj s Hs-293A. Najpravdepodobnejšie Hs-293A dňa 13.9.1943 zasiahli lietadlá z III./KG100 krížnik Uganda (spolu Fritz-X). Torpédoborce Loyal, Nubian boli iba ľahko poškodené. Potopená bola aj nemocničná loď Newfoundland. 14.9.1943 zasiahli americkú transportnú loď Bushrod Washington (7191t), potopila sa o deň neskôr. 15.9.1943 zasiahli ďalšiu americkú transportnú loď James W. Marshall, vznikol požiar a séria výbuchov zničila aj dva vyloďovacie člny LCT-241 a LCT-19 (tank landing craft). Pri výbuchu lode Bushrod Washington bol zničený ďalší LCT (LCT-209). 16.9.1943 sa podieľali na vážnom poškodení britskej bitevnej lode Warspite. Ľahké krížniky Philadelphia (CL-41) a Savannah (CL-42) boli zasiahnuté 11.IX.2003 pravdepodobne iba bombou Fritz-X.

S príchodom spojeneckých stíhačiek na pevninu denné operácie III./KG 100 museli byť ukončené a II./KG 100 pokračovala so svojimi Hs-293A nočnými útokmi, ktoré však mali problematickú účinnosť. Základňu Foggia opustili 25. septembra 1943 tesne pred príchodom spojencov. II./KG 100 a III./KG 100 stratili pri pôsobení z tejto základne spolu 12 lietadiel. Obe letky do konca roku 1943 pôsobili v Stredomorí, ale nedosiahli už väčšie úspechy. Dňa 30.septembra 1943 podnikli útok na vyloďovacie člny v oblasti prístavu Ajaccio počas vyloďovania na Korzike, pričom sa im podarilo potopiť LST 79 (2750 t) a LCT2231 (311 t). Najznámejší je útok na konvoj v priestore Oranu zo dňa 11. novembra 1943, pri ktorom útočilo 16 Do-217 z II./KG 100 spolu s ďalšími 40 torpédonosnými lietadlami. Podarilo sa potopiť 3 veľké dopravné lode a 1 loď cisternovú, ťažko poškodiť britský torpédoborec HMS Rockwood (L 39), pri vlastných stratách jedného Do-217 a šiestich torpédonosných lietadiel.

V období medzi 24.10.43 až 10.12.43 pôsobila 5./KG100 zo základne Athens/Kalamaki v rámci X. Fliegerkorpsu. Počas útoku 13. novembra 1943 bol potopený torpédoborec HMS Dulverton (L 63) v oblasti Dodecanese, pri ostrov Leros a Kos. HMS Rockwood, ktorý bol tiež potopený v tejto oblasti, bol asi zasiahnutý obyčajným torpédom.

Ďalšou jednotkou bola Kampfgeschwader 40, ktorá operovala zo základní Bordeaux-Mérignac, Toulouse-Blagnac a Cognac. V čase, keď používala Hs-293A-1 jej velil oberst Rupprecht Heyn (2.9.43 - 11.44), neskôr oberst Hanns Heise (11.44 - 2.45). II./KG 40 bola vybavená lietadlami He-177A-3 a He-177A-5 a Fw-200 C-6, III./KG 40 lietala s Fw-200 C-6.

V sobotu 13. decembra 1943 dostalo velenie Luftwaffe hlásenie od svojho španielskeho agenta, že z Gibraltaru vyplával konvoj 60 dopravných lodí SL139/MKS 30 smerom na Liverpool. Chránila ho 40. Escort Group. 21. decembra 1943 zo základne Bordeaux-Mérignac odštartovalo 25 bombardérov He-177A-5 z II./KG40, každý mal zavesené pod krídlami dve Hs-193A a bol vybavený radarom Hohentweil Fu G200, ktoré mali odhaliť každú loď vo vzdialenosti 80 kilometrov. V tom čase sa konvoj nachádzal severne 750 km od zálivu Finisterre. Vďaka nevhodným poveternostným podmienkam konvoj neobjavili a tak sa vrhli na dve oneskorené lode Marsa (4405 brt) a Delius (6065 brt). Prvý útok bol neúspešný, ale pri druhom Marsa dostala zásah priamo do strojovne a osádka ju musela opustiť, loď sa potopila. Delius dostal tak isto zásah, ale posádke sa podarilo dostať do prístavu v Británii. Obe lode údajne zasiahla osádka pod velením Hpt. Nusseho. Ostatné He-177A-5 márne hľadali konvoj, pozoruhodná je historka, podľa ktorej bombardéry prenasledoval Liberator 224. perute pobrežného letectva. Bilancia útoku bola pre II./KG40 dosť problematická, stratila tri lietadlá a dve osádky, jeden He-177A-5 bol ťažko poškodený, niekoľko ďalších iba ľahko.

Ďalší útok podnikla II./KG40 už 26. decembra 1943, keď 21 letuschopných He-177A-5 zaútočilo na konvoj KMF 26, ktorý plával v oblasti mysu Bougie (Alžírsko). Prvý bombardér sa zrútil hneď pri štarte pre poruchu motoru. Zostávajúce bombardéry síce po dlhom lete konvoj našli, ale narazili na 153. peruť RAF, stíhaciu skupinu USAF a francúzsku stíhaciu GCI/7. Stíhačkám sa podarilo zostreliť 6 He-177A-5 (okrem iného aj stroj hpt. Nusseho a majora Monsa !), ostatné sa otočili späť a pri spiatočnom lete sa im podarilo zasiahnuť britskú vojenskú transportnú loď SS Rohna (8602 brt), na palube ktorej bolo 2000 amerických vojakov a 218 členov posádky. Zahynulo 1015 amerických vojakov, osádka mínolovky USS Pioneer odhadovala, že zaútočilo 40 - 50 Hs-193A. Pri pristávaní sa ťažko poškodili ďalšie dva He-177A-5, čo bol začiatok konca II./KG40 ako jednotky, používanej proti lodnej doprave. II./KG40 pokračovala už iba nočnými útokmi, pričom si pomáha zhadzovaním osvetľovacích bômb, ale nedostatok výcviku spôsobil ich minimálnu efektívnosť.

Vo Veľkej Británii sa po prvý krát dozvedeli o vývoji rádiom riadených bômb a rakiet z legendárneho "Oslo report" už v novembri 1939. O tom, že bitevná loď Roma bola potopená týmto druhom zbraní, si doplnili informácie z Enigmy Luftwaffe. Royal Aircraft Establishment ("RAE") dostala prvé zlomky HS.293A na analýzu už v septembri 1943, najdôležitejšie časti mala k dispozícii v októbri 1943 (pochádzali z leteckej základne Fogiia, ktorú spojenci obsadili 27.septembra 1943), čo jej umožnilo odhaliť princípy použitia a navrhnúť protiopatrenia. Kombinácia dymovej clony a rušenia vysielača riadiacich signálov bola taká efektívna, že operácie s Hs-193A proti väčším zväzom lodí museli byť ukončené v marci 1944.

V týchto zmenených podmienkach dňa 21. januára 1944 pri vyloďovaní spojencov v Anzio (operácia Shingle), severne od Ríma, mala II./KG 100 podstatne sťaženú úlohu. Pôsobila proti silnej stíhacej obrane a naviac americké torpédoborce Woolsey, Frederic. C. Davis a Herbert C. Jones boli vybavené špecializovanými rušičkami JIG, ktorých cieľom bolo rušiť riadiace signály z vysielačov Kehl. Jediným väčším úspechom bolo ťažké poškodenie torpédoborca HMS Jervis (1690 t) dňa 23.I.1944 a potopenie krížnika HMS Spartan (5770t) dňa 29.I.1944, podľa iných prameňov ale boli zasiahnuté ešte nemocničné lode St. David (potopila sa 24.1.1944) a poškodená St. Andrew (obe po 2702brt). Potopené mali byť aj torpédoborec Herbert C. Jones (DE-137), americké transportné lode Samuel Huntington (7181 brt) a Elihu Yale (7176 brt), americké vyloďovacie plavidlo LCT 35 a britská mínonoska Inglefield (1530 t). Či to bolo zásluhou zásahov Hs-293A nie je jasné, nakoľko súčasne He-111 a Ju-88 útočili klasickými torpédami.

Počas operácie Overlorod bola III./KG 100 nasadená proti vyloďovacím plavidlám. Pre veľmi zlé počasie a účinné používanie kamufláže dymom spojeneckými plavidlami opticky navádzané Hs-293A nedosiahli veľké úspechy. Dňa 15. augusta 1944 sa im podarilo potopiť iba tri vyloďovacie člny LST 282, LST 312 a LST 384 (každý po 2366 t). Straty boli veľké, napríklad austrálska 456. peruť zostrelila pri jedinej akcii v noci z 6. na 7. júna 1944 až 4 lietadlá He-177A-5 z II./KG40. Z týchto dôvodov prešla II./KG40 a II./KG 100 na nočné zamínovanie seinskej zátoky, pričom zhodili do mora až 3000 mín. Dňa 7. augusta odštartovalo 6 Do-217 z III./KG 100 k útoku na Pontaublat. Pre zlé poveternostné podmienky bol útok neúspešný.

Útoky boli najčastejšie vedené z výšky 700-2000 m, pričom lietadlo letelo paralelne s kurzom lode vo vzdialenosti 10 km od cieľa. Raketa bola vypustená v okamžiku, keď bola na hranici maximálneho doletu, teda cca 18 km, potom letela po parabolickej dráhe tak, že vždy bola v priamke medzi lietadlom a loďou a cieľ dosiahla v okamžiku, keď lietadlo letelo spomenutých 10 km v rovnobežnom kurze s loďou a takto sa mohlo vyhnúť jej PLO. Celkovo Hs-293A potopila údajne 400.000 BRT spojeneckých plavidiel a hoci počas výcviku presnosť zásahu dosahovala až 90%, v bojových podmienkach sa pohybovala v rozmedzí 40-50% a pri použití rušenia klesla ešte viac.

Dĺžka	3.818 mm
Priemer tela	470 mm
Rozpätie	3.100 mm
Plocha krídla	1,92 m2
Hmotnosť	975 kg
Hmotnosť pohonných hmôt	66 kg
Hmotnosť výbušniny hlavice	295 kg
Ťah motoru	600 kp
Rýchlosť	265 m/s
Dolet (podľa výšky zhodenia 700-2000 m)	3,5-18 km

Vystavovaná bomba je natretá, podobne ako vedľa stojaca Fritz-X, pre potreby skúšok výraznými farbami. Vystavovanému exempláru, podobne ako bombe Frtiz-X, chýbajú stopovky na zadnej časti, ktoré sú v tomto prípade nie najvhodnejšie nahradené valcami, ukončenými skrutkou. Zadnú časť je však možné pohodlne dorobiť podľa predchádzajúcich obrázkov. Exponát má aj odstránené kryty motoru, v bojových podmienkach mal motor kryty podľa predchádzajúcich obrázkov.

«» 23.3.2004